Denník N

Nešťastné a neveselé

O husacine, psychickom zdraví, vraždení v afekte a ľuďoch, ktorí sú nenápadne odsunutí na okraj záujmu.

Je dvadsiaty šiesty december. Pozerám sa na misu naporcovaných kusov vianočnej husi. Roztopený tuk sa leskne a mäso pomaly mizne v ústach mojich rodinných príslušníkov. Hus sa mieša s pivom, dusenou kapustou a kúskami lokší. Jedol by som, ale hlava mi hovorí NESMIEŠ. Ktosi začne hovoriť o politike, ani nie o súčasnej. Spomína sa Ján Ľupták a predtým, než demonštratívne vstanem od svojho taniera, na ktorom bola iba kapusta a lokša, len poprosím prítomných, aby zmenili tému. Keby v tomto momente za oknom koledníci spustili Narodilsakristuspán, mám na krku viacnásobnú vraždu. Vražedná zbraň: husacia stehenná kosť.

Bežne sa o Vianociach hovorí na niekoľkých ideologických rovinách.

  • Prvá rovina je kresťansko-duchovná – Ide o pokojné sviatky plné rozjímania. Často sa spomína rodina a koncept trávenia času v “kruhu najbližších”. Čím sa, mimochodom, vždy myslí rodina a nie vaša partia z klubu historického šermu. Lebo… Vianoce sú o rodine. O tradičnej vianočnej rodine, kde sa tradične dva týždne upratuje. Žiadna kachlička neostane suchá.
  • Druhá rovina je ekonomická – Treba si dopriať! Darčeky, opulentné strkanie jedlých substancií do úst, pôvodné koprodukčné rozprávky a tá zlatučká reklama na Kofolu. Tú keď vidím, vášnivo držím palce tej divej svini. Kľúčovým, nasýteným mastným konceptom je v tomto prípade kapitalistická “hojnosť”. Prípadne “detská radosť” z pohľadu na opadávajúcu a rituálne znesvätenú mŕtvolu jedličky. Občas sa síce ozve kritický hlas, že Vianoce sú stresujúce sviatky konzumu, ale to preto, lebo… viď prvá rovina.
  • Tretia rovina je sociálna – spomínajú sa znevýhodnené rodiny, bezdomovci, ako aj lekári a policajti v službe cez sviatky . Lebo všetci by mali mať možnosť pozrieť si raz za rok Tri Oriešky, ale niektorí, hold, nemajú toľko šťastia v živote. Spomeňme si na nich, lebo… viď roviny jedna a dva.

Niečo mi tu chýba, a nie je to fakt, že nie je napečených jedenásť druhov koláčov, ale iba desať.

Mám rád svoju rodinu, ale sme veľmi odlišní a ja osobne už asi dva roky prechádzam procesom veľkej osobnej zmeny. Symptómami tejto zmeny sú, okrem iného, zdravší životný štýl (ideálne bez živočíšnych produktov), iné názory, spotreba alternatívnejšej kultúry, tolerancia rozdielov. Taktiež doma skoro vôbec nepijem alkohol. Z kultúrneho pohľadu som persona non grata. Blízkosť niekoho, ako som ja by v mnohých slovenských rodinách vyvolala väčší bordel, než blízkosť noku k Jiřímu Kodetovi. Asi to mám za to, s kým sa ťahám. S nejakými feministickými vegánskymi boľševickými haluštičkami*.

Tento rok som dostal niekoľko správ od mojich blízkych (nie rodiny) nielen o tom, že sa stihli pohádať s rodičmi. Na to už sme si zvykli. Ja som však dostával správy o depresiách, závislostiach, o pocitoch odlúčenia, úzkosti a celkovej trpkosti, ktorú ľudia pociťujú, keď nie sú na jednej vlne s rodinou. Ja sám som väčšinu času nedokázal zjesť celú porciu jedla, musel som cvičiť každý deň a sťažovať sa každý deň svojim blízkym. Keď sa pri stole zvýšil hlas, odišiel som z miestnosti. Bol som radšej ticho a stále som. Rozjímam na osobnej úrovni a preto dostávam príkaz, aby som sa viac usmieval. A že by som si mal ešte dať aspoň kúsok mäsa. Lebo… viď roviny jedna a dva. Lebo pocit, že niekam úplne nepatríš zaručene zmizne, keď sa usmeješ a potom začneš prežúvať tkanivá mŕtveho zvieraťa.

Nie som Grinch. Ako som povedal, napriek rozdielom mám rád svoju rodinu a existujú príjemné vianočné momenty. Len mám pocit, že čím ďalej, tým viac ľudí má problém zaradiť sa na čo i len jednu z troch spomínaných ideologických úrovní. Mnohí z nás sú ochotní sa aspoň snažiť, ale to zoči-voči ideologickému leviatanovi Vianoc. Zákon tradície nás núti robiť to, čo všetci – upratovať, žrať, piť, a cítiť paniku, keď si počas kapustnice uvedomíte, že pod obrusom nie sú schované symbolické mince. Lebo… viď rovina dva.

Moje obľúbené vianočné klišé znie “Na Vianoce by nikto nemal byť sám”. V tej vete je toľko irónie, že by sa dala vypražiť v trojobale. Lebo tento druh samoty nezahŕňa odcudzené a frustrované hlasy ľudí z mojej sociálnej bubliny. Nezahŕňa moju psychosomatickú reakciu na vianočnú pohodu. Nezahŕňa ani tých, ktorí by naozaj chceli mať príjemné sviatky, ale potrebujú trochu pochopenia. Zahŕňa iba tých ľudí, ktorí by chceli byť tradiční s ostatnými, ale nemôžu. Nikto by na Vianoce nemal byť sám… okrem tých, čo sú odlišní, tí by sa mali hanbiť v kúte. Ideálne v tom kúte, kde stojí stromček. Lebo… viď rovina jedna.

V momente, keď píšem tento text, som zatvorený vo svojej detskej izbe a podvedome mám trochu strach z ďalšieho otvorenia dverí. Lebo u nás doma sa neklope. Na Slovensku celkovo sa zväčša neklope. Tu započujeme akurát tak rýchle kroky predtým, než sa dvere rozletia a do detskej izby sa vovalí veľa hluku. Vianoce, sviatky ticha a pokoja, sú v skutočnosti najhlučnejšie zo všetkých. A to hovorí človek, čo o hluku niečo vie, lebo dobrovoľne počúva Anaal Nathrakh.

Cez dunivý príval Vianoc sa nepočujú ľudia a ani nemusíte mať problémy s psychickým zdravím, ako ja, aby vám bolo nanič a na samotnom mieste, ktorému hovoríte „doma“ ste sa cítili, že tam nepatríte. Je totižto ťažké, cítiť sa sviatočne doma – v netolerantnej krajine, medzi netolerantnými ľuďmi, v netolerantnej kultúre s netolerantnými inštitúciami a netolerantnými rodinami. Niekde, kde veci nie sú ani zďaleka šťastné a veselé.


*Poznámka: Pri editácii textu mi napadla jedna vec… Tento výraz je výlučne popkultúrna referencia a v žiadnom prípade NIE JE myslený ako dehonestujúci ani žiadny iný eufemizmus pre ženy. Obviňujem jazykovedný ústav, že slovo “haluška” je ženského rodu.

Teraz najčítanejšie

Matej Makovický

Stand-up komik. Metalista. Cynik. Vyštudovaný sociológ. Nepriateľ tekvicového prívarku a kantovskej morálky.