Medzinárodná blamáž. V hlavnej úlohe – trojročné dievčatko
Jednou ranou pripravili všetkých o všetko. O lásku, vzťahy, istotu. Aby len nič nestálo v ceste pripravenému odsunu dieťaťa za hranice.
Zvoní mi neznáme číslo. Pani na druhej strane sa ospravedlňuje za prípadné vyrušovanie, číslo jej dala známa z Úsmevu ako dar. Volá, lebo je momentálne v patovej situácii a či by som jej nevedela poradiť a pomôcť.
Príbeh takmer s hapyendom
Pani Monika začala svoje rozprávanie. Profesionálnou matkou je od roku 2008. Stará sa u seba doma o domovácke deti. Dodnes jej rukami prešlo dvanásť detí. Problém sa však týka iba posledných troch detí. Súrodencov.
Karolínka prišla do jej rodiny ako novorodeniatko. Dnes má tri roky. O rok po nej k nej prišiel trojročný brat Sebastián a desaťročná sestra Nikolka. Dnes má chlapec 5 a dievčatko 12 rokov.
Detský domov teda skompletizoval súrodeneckú skupinu v jednej rodine. Všetka česť.
Ešte pred troma týždňami si nažívali ako šťastná rodinka. Monika má už svoje biologické deti dospelé, tak venovala všetku svoju lásku a pozornosť trom prijatým súrodencom. Už dlho však tušila, že tento vzťah bude mať hlbšie korene a zmení jej život.
Biologická matka detí ich od začiatku pravidelne navštevovala a staršie dve si brávala aj na víkendové pobyty k nej domov. Najmladšiu Karolínku nie. Bola ešte príliš malá. A ani právny status Karolínky to nedovoľoval. Dnes už neznámo prečo, matka podpísala osvojiteľnosť dieťaťa. Ale od bábätka ju stretala a pýtala sa na to, ako sa jej darí, bola s ňou v kontakte.
Minulý rok začali pracovníci detského domova oferovať u pani Moniky, aby si zobrala najmladšiu zo súrodencov – Karolínku, do svojej starostlivosti. Karolínka jej hovorila „mama“, videli aký pekný vzťah spolu majú. Vraj už prešla celoslovenské adopčné kolečko, v žiadnom kraji ju nikto zo žiadateľov nechcel. Aj keď má status osvojiteľnosti, zrejme navždy zostane v detskom domove.
Monika mala všetky tri deti veľmi rada, no jediná z nich – Karolínka, bola právne voľná. Nemala nad čím váhať. Podala žiadosť na súd o zverenie Karolínky do náhradnej osobnej starostlivosti.
Písal sa rok 2014. Nemá čo rozvažovať. Karolínku miluje. Rovnako ako jej sestričku a bračeka. No Nikolku a Sebastiána ich mama „nepodpísala“.
A s biomamou sú v dobrom vzťahu. Je to jednoduchá žena, občas zmätená zo života, chudobná. Ale Monika jej pomáha rada a často. Bola aj veľmi rada tomu, že na svoje deti nezanevrela, že ich navštevuje a zaujíma sa o nich.
Prototyp profesionálnej mamy. Podporuje rodinné putá. Snaží sa držať súrodencov pokope. Dbá na ich záujem.
Tragédia na obzore
Súd o zverenie Karolínky bol stanovený. Ký čert v tom mal prsty, že Monika v ten deň ostala pripútaná na lôžko s hexenšusom… Súdu sa ospravedlnila, ale ten čert v celej veci pracoval ďalej.
Nebyť totiž tejto fatálnej náhody, dnes by už nebolo o čom písať. Karolínka by bola zverená pani Monike a ich rodinka by si s Nikolkou a Sebastiánom prežívala pokojné chvíle a všetci spoločne by sa tešili na prázdninové dobrodružstvá.
V polovici júna však profimamu Moniku informovali, že o Karolínku má záujem zahraničný pár z Malty a že hneď prídu na prvú interakciu.
Vy ste sa zbláznili? – spýtal by sa každý, ktorý nepozná kolotoč štátnej správy. Pani Monika, však vycvičená pomermi krotko informovala o tom, že ona má už o Karolínku zažiadané od roku 2014 a že ju skutočne chce do starostlivosti. Navyše Karolínka má rada svojich súrodencov a oni ju ešte viac. Má tu tiež svoju biologickú mamu. O toto všetko by raz a navždy prišla.
Bolo jej povedané, že je len zamestnanec detského domova, aby poslúchala inštrukcie detského domova a aby bola spolupracujúca pri interakciách nových žiadateľov s dieťaťom.
Tak Monika spolupracovala. No verila, že v procese niekto zahamuje, lebo preskúmal skutočný stav. Behom dvoch týždňov mala so žiadateľmi z Malty Karolínka sedem interakcií.
Monika v tej chvíli videla, že nie je nikto, kto by zatiahol záchrannú brzdu.
Karolínka chodila z interakcií rozrušená, plačlivá, mala nočné desy, vracala. Každý deň ďalšia interakcia. Malá sa od rána skrývala na záchode, pod posteľou…Nechcela ísť.
Rovnako zle znášali situáciu jej súrodenci. Malý Sebastián bol v škôlke tak k nepoznaniu, že Moniku si pozvala učiteľka na pohovor. Sebko bol vraj celý čas v škôlke smutný, len sedel, nehral sa, stále mu bolo do plaču. Učiteľke povedal, že vraj jeho sestričku stále niekde berú, ona plače a že on sa o ňu bojí. Monika teda musela vysvetľovať, že Sebastián je oprávnene smutný, lebo jeho sestričku naozaj niekde berú. Ďaleko za hranice.
Nikolka je už rozumné dievčatko. Keď sa jej pýtali na to, ako zvláda odlúčenie od svojej sestry, povedala, že s nimi robia tak, akoby im mal skapať škrečok. Bola nahnevaná na pani psychologičku z detského domova, ktorá im hovorila, že ich tam raz Karolínka zoberie na dovolenku. Ona nechce „raz“ dovolenku so svojou sestrou. Ona ju chce mať. Teraz a stále.
To bola celá príprava detí na proces medzištátneho osvojenia dieťaťa.
Vŕšenie prešľapov
Do zoznamu detí voľných na medzištátne osvojenie môžu byť zapísané len také deti, pre ktoré sa na území Slovenska nenašiel žiaden vhodný žiadateľ. Dieťa tu nemá žiadne väzby a jeho jedinou nádejou na rodinu je zahraničný pár. Medzištátne osvojenie je teda posledný záchranný pás. Posledný pre to, lebo presídlenie dieťaťa do inej krajiny znamená pre neho veľkú komunikačnú a kultúrnu bariéru. Teda ohromný stres. Ale ak je zahraničie jeho jedinou šancou na rodinu, tak táto obeta stojí za to.
V zákonoch je mnohokrát zdôraznené, že všetky opatrenia sa musia diať s rešpektom na súrodenecké väzby detí. Nie nadarmo. V živote detí, ktorých opustili všetci dospelí a zodpovední, sú si súrodenci tým najdôležitejším pokrvným putom. Ak je rodina v troskách, o to vzácnejší je vám každý súrodenec, ktorý vás k tomuto zväzku púta. Je totiž ohromne ťažké, žiť na svete bez koreňov. To vedia len deti, ktoré si to museli zakúsiť.
Karolínka je teda absolútne nevhodným adeptom na medzištátne osvojenie. Je to dieťa, ktoré tu má súrodenecké väzby a o ktoré je už hodný čas žiadosť na súde.
Keď mi volala profimama Monika, mala Karolínka za sebou interakcie so zahraničnými manželmi, bola v zlom psychickom stave, jej dvaja súrodenci rovnako. Podpora zo strany detského domova bola tak ako Nikolka povedala – akoby im mal skapať škrečok. Pritom mali navždy prísť o sestru.
Biologická matka týchto troch súrodencov zostala rovnako v panike. Nerozumela tomu, že papier, ktorý kedysi dávno podpísala znamená aj to, že jej dcéra môže navždy odísť za hranice a ona ju nikdy neuvidí. Požiadala preto o zrušenie osvojiteľnosti pre malú Karolínku.
Súd o osvojenie Karolínky na Maltu mal byť o týždeň. Teraz nebol čas na vyplakávanie. Deport za hranice bol pripravený. Pritom ani úbohých žiadateľov z Malty nikto neinformoval o tom, že dieťa, ktoré sa im páči a ktoré chcú, má niekoľko fatálnych zádrhelov. Zaplatili nemalé výdavky na sprostredkovanie adopcie. Za ubytovanie a pobyt na Slovensku, za oficiálne preklady úradných dokumentov. Vo svojich myšlienkach sa už fixovali na dieťa a tešili sa na spoločný život.
Volám teda pani Císarovej, riaditeľke Centra pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže (CIPC). Tento úrad je priamo zodpovedný za zahraničné adopcie.
Myslela som si, že prípad nepozná, a teda nevie o týchto závažných okolnostiach, pre ktoré sa Karolínka v zozname nemala vôbec ocitnúť. Povedala mi, že s prípadom je všetko v poriadku, že prešiel dvomi komisiami, všetko je preskúmané a že to len profimama robí prieky, lebo sa objavili žiadatelia a jej sa nepáčia.
To nebola pravda, nakoľko som vedela, že pani Monika má žiadosť na súde od minulého roku. Vtedy žiadni žiadatelia neexistovali. Dieťa teda malo byť okamžite vyradené zo zoznamu voľných detí.
Pýtala som sa jej, či niekto od nich čítal zložku malej Karolíny, kde je uvedené, že väčšinu svojho života žije v spoločnej domácnosti so svojimi súrodencami. Ako teda budú riešiť to, že dieťa má na Slovensku pevné súrodenecké väzby? Na to mi povedala, že o tom musí rozhodnúť súd.
Rovnako nepravda. Bolo v plnej kompetencii CIPC, kolízneho opatrovníka a detského domova, aby počas procesu vzniesli v záujme dieťaťa námietku, že osvojenie Karolínky nespĺňa zákonné podmienky.
Po tomto telefonáte sa začali diať veci
Pani Monike vedenie detského domova oznámilo, že Karolínka sa k nej už z víkendovej interakcie u Malťanov nevráti. Že ostane u nich a rovno s nimi potom po súde odíde.
Nikolka a Sebastiál boli na víkendovom pobyte u svojej biologickej matky. Monike oznámili, že ani tieto dve deti sa po víkende do jej rodiny nevrátia. Berú si ich späť do detského domova. Budú tam s ostatnými deťmi na skupine a psychologička ich tam bude pripravovať na to, že prídu o sestru.
Jednou ranou pripravili všetkých o všetko. O lásku, vzťahy, istotu. Aby len nič nestálo v ceste pripravenému odsunu dieťaťa za hranice.
Piatkový telefonát s pani Císarovou mal teda takýto efekt. Tesne pred súdom bolo treba preonačiť okolnosti tak, aby sa aspoň na papieri zdalo, že deti nemajú žiadne súrodenecké väzby. Tomu hovorím intervencia v záujme dieťaťa. Intervencia tých, ktorí boli za tento patový stav bytostne zodpovední.
Pani Monika teda zostala v pondelok doma úplne sama. S nariadenou dovolenkou.
Karolínka bola u Malťanov. A zúfalá Nikolka so Sebastiánom sa márne snažili pochopiť, prečo ich strčili z rodiny do detského domova. A najmä v takýchto strašných časoch, keď majú prísť o sestru. Prečo nemohli zostať doma? Nerozlúčili sa v škole ani v škôlke, nerozlúčili sa so sestričkou, ani s Monikou…
Vysvetlite to malým deťom! Vysvetlite im, že dospelí ľudia sú nechutní intrigáni, ktorí sa zo všetkého najviac starajú o seba, i keď je ich pracovnou náplňou chrániť záujmy bezbranných detí.
To však vôbec nebolo všetko. Naštvaná som sa chystala publikovať článok o tom, čo týmto deťom robia. Detský domov, psychologička, sociálni pracovníci, CIPC.
Hodila som pred tým na facebook udičku, že sa chystám o prípade napísať. Veľmi dobre viem, kto všetko do môjho profilu chodí, preto som tušila, že tamtamy sa roznesú. Záujem verejnosti je totiž jedinou relevantnou zbraňou proti ich svojvôli. Reakcia na seba nenechala dlho čakať.
Chceli sa opraviť. Zasa však svojim nechutným spôsobom
Zo stresu urobili ďalšiu úžasnú vec. Miesto toho, aby kultivovane kapitulovali a priznali, že v procese urobili chybu, ospravedlnili sa zahraničným žiadateľom, deťom aj profimatke, naďalej pokračovali v nebetyčných absurdnostiach a v poškodzovaní psychického zdravia detí.
Priviedli Nikolku a Sebastiána za ich malou sestrou k Malťanom. Deti pri rozlúčke urobili ohromnú scénu. Plakali, nariekali, kričali. Nechceli sa odtrhnúť od seba. To všetko pod odborným a bedlivým dohľadom zainteresovaných.
Chýbal už len deň do súdu, kedy si mali potenciálni žiadatelia odviezť Karolínku. Vtedy mi volá pani Císarová a hovorí, že z obavy zo zverejnenia prípadu začali veci naprávať.
A to tak, že psychologička dala k adopcii zamietavé stanovisko, lebo spozorovala medzi súrodencami pevné súrodenecké väzby. Takže celá rozlúčková dráma, ktorú deťom pripravili, mala slúžiť ako alibi pre takéto rozhodnutie. Potrebovali niečo dramatické a desivé, čo by dostatočne oprávňovalo psychologičku k tomu, aby deň pred súdom mohla zmeniť názor.
Žiadatelia dovtedy žili v tom, že všetko je v poriadku.
Súd bol samozrejme odročený. Urazení zahraniční manželia so slzami a s nenávisťou k tejto krajine nastúpili do lietadla a odleteli. Predpokladám, že ak niekde naďabia na našu vlajku, tak si odpľujú.
Medzinárodná hanba.
A čo deti?
Myslíte si, že v niekom sa pohlo svedomie? Že sa im niekto ospravedlnil? Že sa niekto snažil odčiniť to, čo v ich živote napáchali? Nebuďte smiešni. Malú Karolínku nevrátili do rodiny. Šľahli ju na skupinu do detského domova. Celý svoj život bola v rodine. Monike hovorí už rok „mama“. Viete si aspoň trochu predstaviť, čo to dieťa musí prežívať? Ani k psovi by ste sa tak nesprávali.
V detskom domove trávia svoje dni aj Nikolka so Sebastiánom. Denne na telefóne s Monikou, ktorej plačú do ucha. Nikomu a ničomu nerozumejú. Monikin manžel už odmieta zobrať slúchadlo, keď volajú deti. Malá Karolínka sa ho po každé pýta, kde bude zajtra spinkať. Nezvláda otázky detí. Chlapi, keď plačú, nechcú, aby bol niekto pri tom.
Kompetentní usilovne uvažujú nad tým, ako by profimamu potrestali za ich vlastné chyby. Teraz je otázkou dňa, kde budú deti tráviť leto. Vraj ich dajú biologickej matke. Karolínka u nej nikdy nebola. A biologická matka, ktorá si našla konečne prácu, vystrašená premýšľa, čo tým vlastne sledujú.
Monika je na nútenej dovolenke. Chce deti na leto. A nielen na leto. Hovorí, že musí vyliečiť tie ich rany.
Prihlásila sa do prípravy na náhradné rodičovstvo. Do starostlivosti si chce okrem Karolínky zobrať aj jej dvoch súrodencov. Hrozí sa toho, čo s nimi systém ešte napácha, kým sa k nej raz snáď dostanú.
A ako dlho si budú navzájom plakať do slúchadla.
Ako sa vám to javí? Ako sociálnoprávna ochrana detí? Že nie? Ale presne takto to je. Toto sa u nás volá „ochrana detí“. Správať k nim ako k mechu hnilých zemiakov, do ktorého je možné kedykoľvek kopnúť, preložiť, odložiť, nechať tak. Podľa potreby sociálnych ochrancov.
Každý má svoj kalich pochopenia a tolerancie. Mne už pretiekol. Už som videla príliš zlomených a zničených detí na to, aby som mohla povedať, že tento systém je nefunkčný, zlý a zbabraný. Bez profesionality, bez kontroly a hlavne, bez toho, čo má byť jeho základnou esenciou – bez záujmu o chránenie záujmov detí.
Haló, je v tej tme ešte vôbec niekto, komu na tých deťoch záleží?
