Denník N

Kotleba si nemusí otvoriť Atlas rómskych komunít, ostatní by sme mali

Cesta do Richnavy

„Som veľmi rád, že sme sa mohli stretnúť a povedať niekomu svoj názor. Inak sa o tom bavím iba s manželkou. Z okolia majú všetci ostatní riešenia od sterilizácii, odobratie dávok, cez bitky až po zapálenie osady… Zostávame v kontakte. Ak by Vás to neobťažovalo, tak by som Vám napísal aj nejaké moje nápady, ktoré by sa možno dali použiť. Sú to iba také drobnosti, ale asi lepšie ako nič. Tá pasivita už žne svoje ovocie. Prajem Vám ešte požehnané sviatky!“

Posledné dni pred Vianocami 2019. Všetci doťahujeme základné veci, vianočné večierky a posedenia nestihneme takmer žiadne. Volá Viera Dubačová, s ktorou sa naše cesty prelínajú už viac ako dvadsať rokov. Ona je dnes poslankyňa Národnej rady, ja viceprimátorka v hlavnom meste. „Počuj, ideme do Richnavy, musíme zrušiť natáčanie videa. Je to naozaj dôležité“.

Pred dvoma týždňami vo Važci napadli desiatky útočníkov hasiča, mlátili ho, kopali na zemi, aj do hlavy, facky mali utŕžiť aj jeho manželka a brat, ktorí mu prišli na pomoc. O týždeň na to v Richnave štyri deti, 14 – 11 ročné, okradli, zbili a zhodili z mosta ženu a potom ušli do osady. Utrpela ťažké zranenia.

Vyrážame o 6.00 ráno, po ceste berieme „silové zložky“ PS/Spolu, generála Macka a garanta reformy polície Braňa Diďáka. Všetkým nám je jasné, o čo tu ide. Ako hovorí Ľudmila Kolesárová. „Nie, dnes nejde o to riešiť extrémizmus, dnes ideme riešiť problémy menšiny. Chceme počúvať a nechceme byť len chápaví a vyhovárať sa, že problém je veľký, ale …  Na východe má takmer každá rodina niekoho, koho okradli alebo zbili. Ľudia sa cítia osamelí a bez pomoci a perspektívy…“

Na diaľnici predbiehame polepenú kotlebovskú dodávku. Viera upozorňuje, že by sme mali byť na mieste prví, kričí na mňa „PRIDAJ!“, bývalý policajt Diďák, sediaci na zadnom sedadle, sa chytá za hlavu a ja šoférujem na hrane…  Schádzame z diaľnice a pred nami sa zjaví majestátna silueta najväčšieho hradu v Európe a najkrajšia panoráma Slovenska – Spišský hrad.

Od roku 1993 je zapísaný v Zozname svetového dedičstva UNESCO. Mimochodom presne v tom roku, kedy vyšiel prvý Atlas rómskych komunít. Turistická atrakcia z kategórie TOP. Prechádzame cez Spišskú Kapitulu, ktorá je písomne doložená už v roku 1235 a tvorí s hradom jeden úchvatný celok. Ide o najvzácnejšie skvosty Spiša Tiež je to časť Gotickej cesty, ktorá je prvou turistickou poznávacou cestou na Slovensku. 

Cesta, ktorá vedie ďalej do Spišského Podhradia, je ako tak udržiavaná, keď ho opúšťame, máme pred sebou cestu „desiatej“ triedy, smer Richnava. Tu už zrejme nikomu nestojí za to, aby bola opravená a normálne prejazdná. Možno aj preto, že hneď za mestom míňame prvú rómsku osadu – obrázok ako z Afganistanu, hovorí generál. Nahé deti stoja popri ceste, skupiny jej obyvateľov kráčajú s naloženými vozíkmi po ceste hore dolu. „Gotická cesta“ ako sa patrí. Pre miestnych denná realita. Turistov nevidno.

Richnava sa na prvý pohľad ničím nelíšil od iných obcí, ak by sa nad ňou netýčil ten kopec. Celý vyklčovaný a svojpomocne urbanizovaný. Architekt v mojom srdci by prižmúril oči a povedal by: „Aká pekná štruktúra“. Po zaostrení vidíme neexistujúce cesty, v jednej časti neomietnuté domy, v tej druhej polorozpadnuté  chatrče z plechov a dreva, všetko v prudkom svahu, len sem tam stĺp s elektrinou, „prirodzená kanalizácia“ na okraji osady stekajúca až na cestu, pobehujúce potkany. Všetky druhy odpadkov…

Stretávame sa tu zo všetkých kútov Slovenska. Niektorí z nás majú dohodnuté stretnutie s už piaty rok slúžiacim starostom Ivanom Dunkom. V roku 2014 tu vyhral voľby o dva hlasy. V obecnom zastupiteľstve sú deviati poslanci, z toho piati Rómovia. Ich telefonické kontakty na webovej stránke obce chýbajú. Pred obecným úradom sa zbehnú Rómovia, medzi nimi aj členovia miestnej občianskej poriadkovej služby. Kde boli v čase incidentu sa nedozvieme. Tvrdia, že za to, čo urobili štyria chlapci, netreba viniť celú osadu. „Nič sa tu pre ľudí neurobilo. Do osady sa nedostane poriadne ani sanitka alebo hasiči. Boli tu aj v minulosti politici, pozreli sa a odišli,“ sťažujú sa.Obďaleč postávajú obyvatelia obce.

Po stretnutí sme sa rozdelili, časť z nás zájde do obce, časť do osady. „Pozemky nie sú naše, nemôžeme teda nič robiť. Máme tu iba dve studne a niekedy ženy musia stáť v rade, aby načerpali vodu. Ťažko sa tu perie, deti ostávajú v špinavom a také chodia do školy. Kontajner na smeti máme iba pod kopcom, pretože hore by sa smetiari ani nedostali,“ prekrikovali sa medzi sebou. Väčšina obyvateľov osady má trvalé bydlisko na obecnom úrade, pretože chatrče nemajú žiadne popisné čísla. Daňové príjmy obce v tomto roku tvoria takmer 900 000 euro.

My s Vierou sa ponáhľame na ďalšie stretnutie do vedľajšej Kluknavy – so psychológom Marianom Z.  Sám seba, okrem toho, že je psychológ, charakterizuje ako otca rodiny a bežca. Pôsobí v Centre špeciálno-pedagogického poradenstva (CŠPP) v Košiciach, v elokovanom pracovisku Gelnica. Táto „neziskovka“ si vytýčila vysoký, ale veľmi humánny cieľ –  „zriadenie špičkového,  vysoko profesionálneho pracoviska na pomoc hendikepovaným deťom a ich rodinám. Integrácia je proces ľudskosti a odbornosti, teda mala by to byť spolupráca srdca a rozumu,“ píše sa na jej stránkach.

Marian spolu s ďalšími kolegyňami z Centra pokrýva okres Gelnica – od Nálepkova až po Richnavu. V ich starostlivosti sú deti, ktoré majú nejaké znevýhodnenie – od rečových vád, cez mentálne postihnutia, poruchy učenia, autizmus, DMO, zmyslové postihnutia. Marian sa najčastejšie stretáva so 116 žiakmi, ktorí navštevujú Špeciálnu ZŠ v Richnave.  V „normálnej“ základnej škole v Kluknave, kam chodia aj deti z Richnavy,  je ďalších takmer 600 detí. Pôvodne zmiešaná škola je dnes úplne segregovaná, deti z bývalej majority sa v nej najprv stali menšinou, potom sa vyskytla šikana, pocit ohrozenia u nich aj u ich rodičov začal byť neznesiteľný. Ak nechceli žiť v strachu, prehlásili sa do školy v Krompachoch alebo v Gelnici. Škola má síce svojho školského psychológa, ktorý je však v škole zamestnaný len na čiastočný úväzok a zároveň pracuje aj v súkromnom centre ŠPP v Spišskom Hrhove.

Prechádzame sa po obci. Zastavujeme člena dobrovoľníckeho hasičského zboru. Na otázku ako sa tu žije, odpovedá jedným slovom: “Zle. Hentí dvaja sú tu len na oko,“ ukazuje na dvojicu rómskej hliadky. Obyvatelia obce o problémoch hovoriť nechcú. Ak, tak len pod podmienkou anonymity. Poštár s nami hovoriť nechce vôbec. Nedôveru by sa dalo krájať.  Z dediny vraj postupne odchádzajú mladí ľudia. Kvôli práci, ale aj práve kvôli tomu, že sa tu necítia bezpečne a nechcú tu vychovávať deti, hovoria domáci. Medzi dedinčanov však už patria aj šikovnejší Rómovia, viacerí sú navrátilci z Anglicka, otvorili si obchod – dolu v dedine aj hore v osade. Dnes kupujú domy v obci za extrémne nízke ceny. Deliaca čiara medzi našimi a cudzími sa stiera.

Peter, živnostník, pracuje v neďalekých Krompachoch, vraví o svojich skúsenostiach: „Nezastavia ich ani psy na dvore. Keď chodili po dvore, nebolo mi všetko jedno. Tak som zasvietil svetlo, až potom ušli. Všetko musím mať zamknuté,“ konštatoval smutný fakt.

Pani Mária nás po počiatočnej nedôvere zoberie domov: „Volám sa Mária. Muž už spí, na cintoríne.  Aj deväťročný syn mi zomrel. Tu bola pred desiatimi rokmi normálna obec. Šijem, mám dokonca tri šijacie stroje. Celý život im pomáham, šijem im, aj moja mama pomáhala, to mám asi po nej. Ale teraz už nevládzem… „Ponúknite sa, už mám napečené na Vianoce, “ ukazuje koláče. „Chodím každý deň večer do kostola, teraz je už skoro tma. A poviem vám, naozaj sa bojím. Piati malí zastali cestu, našťastie som mala palicu, tak jednému vravím, tak tou palicou dostaneš po hlave… No ale svetlo tu nie je, tak v tej tme to je zlé.

Objímeme sa na rozlúčku. Nakoniec sa zastavujeme v miestnej krčme, prisadneme si k trojici žien. Jedna z nich je taká krásna, že z nej nevieme odtrhnúť oči. Študuje zdravotnícku školu ale chce byť policajtkou. V kľude s nimi preberáme situáciu, ako deti z osady dostávajú príspevok na autobus do školy, hoci všetky tie deti chodia pešo. Peniaze na to určené míňajú rodiny všelijako. Zdá sa jej to nespravodlivé, prečo teda nedostávajú všetci príspevok na cestovanie do školy, keď musia cestovať rovnako… Podobne sa pozerá na príspevok na mliečnu desiatu. Nerozumie, prečo dostávajú príspevky len deti z osady. Nakoniec povie, že v niečom tí Kotlebovci majú pravdu…

Po obci celý čas jazdí dokola kotlebovský automobil s ampliónom a pozýva na zhromaždenie na druhý deň. Za ochranu rodín. Bude to nepochybne udalosť. Zmráka sa a my sadáme do auta.

S generálom Mackom, Braňom Diďákom a s Vierou rozoberáme situáciu. Počty sú jasné – v Richnave žije 2600 Rómov a 500 „nerómov“. Z bývalej majority je dnes minorita, starosta nevládze riešiť čistotu, poriadok, cesty, chodníky, bezpečnosť… Rómske hliadky nefungujú, alebo len veľmi slabo. Kriminalita v obci je bežným javom, stala sa normou. Po zotmení ženy v obci nevychádzajú von, v zime to je už okolo štvrtej popoludní. Opakované pokusy o znásilnenie, lúpeže na dennom poriadku, prepady osamelých babiek, hádzanie kameňov, pľuvanie na ľudí, schválne „obkakané“ domy nielen v osade ale už aj v dedine, to všetko je dennodenná realita.

500 obyvateľov žije v strachu s pocitom neustáleho v ohrozenia. Časť obyvateľov obce tento stav považuje za normálny. Menšina sa sťažuje, veci sa nezlepšujú, kriminalita a neporiadok narastá. Hlas zúfalej menšiny nik nepočúva. Nie celkom. Je tu totiž Kotleba. Žiaden Smer, žiadna vláda, žiadni aktivisti. Nikto sem neprišiel a nepomohol obyvateľom obce ani starostovi. Ten dnes tvrdí, že demokracia je zlá a priniesla Kotlebu.  Máme pred sebou obraz obce – pripravené sústo pre rýchle riešenia. Zlyhal štát, obec, politici, ale aj tretí sektor.

V aute je ticho, prerušia ho len nové správy. Píše pani Mária, ktorá nás pozvala do svojho domu a zažíva dennodenné ataky detí pri ceste z kostola domov: “Dnes po omši bolo neuveriteľne ticho. Nikto tam nekričal, nevyvádzal, nikto sa mi nepostavil do cesty…
Marián, detský psychológ, poslal po našom odchode správu: „Vďaka za dnešné stretnutie, pani Štasselová. Prosím, nezabudnite na nás ak budete vo vláde… Smútok mi stíska srdce, sú dva dni pred Vianocami.

O polnoci prídem domov, otvorím aktuálny Atlas rómskych komunít z tohto roka. Z neho je možné sa napríklad dozvedieť, že na Slovensku

  • je spolu 261 152 rómskych obyvateľov žijúcich v 819 obciach
  • 122 273 obyvateľov z týchto obcí sa uchádza o prácu
  • obcí, kde žijú Rómovia mimo obce alebo na jej okraji je 690, 3 sú úplne vzdialené
  • v 173 obciach je rómska populácia vo väčšine, tvorí tam viac ako 50% obyvateľov
  • 383 obciach jeho obyvatelia preferujú rómsky jazyk a v 145 obcí preferuje jazyk maďarský
  • 114 obcí nemá verejný vodovod
  • 401 obcí nepoužíva kanalizáciu
  • len 164 obcí má komunitné centrum
  • iba 80 510 Rómov žije integrovane

Na druhý deň sa ešte raz ozve Marian: „Zdravím Vás pani Štasselová! Podobne aj ja som veľmi rád, že sme sa mohli stretnúť a povedať niekomu svoj názor. Inak sa o tom bavím iba s manželkou. Z okolia majú všetci ostatní riešenia od sterilizácii, odobratie dávok, cez bitky až po zapálenie osady… Zastávame v kontakte. Ak by Vás to neobťažovalo, tak by som Vám napísal aj nejaké moje nápady, ktoré by sa možno dali použiť. Sú to iba také drobnosti, ale asi lepšie ako nič. Tá pasivita už žne svoje ovocie. Prajem Vám ešte požehnané sviatky! Marian Z.“

Zatiaľ ma okrem Marianovej správy z depresie vytrháva aj vedomie, že môžem byť v Bratislave súčasťou tímu, na čele s primátorom, ktorý si je vedomý toho, že zanedbaná oblasť sociálnych vecí, kam patria aj vylúčené komunity v Bratislave, potrebuje riešenia, ľudí a financie. HNEĎ. Nová sekcia sociálnych veci, nové pozície vrátane terénnych sociálnych pracovníkov a desaťnásobné zvýšenie rozpočtu do tejto oblasti je toho dôkazom. A snáď aj prísľubom a príkladom pre zvyšok Slovenska.

A samozrejme to, čo Viera zhrnula v aute:

„Bolo dôležité, že sme prišli skôr ako Kotleba, symboly nepustia. Nemuseli sme sa s nimi pretláčať a vrieskať ako oni. Mohli sme pokojne povedať, že stále je potrebné hovoriť o solidarite, ľudskosti a nenásilí. Že každý človek má právo na pomoc, ak je utláčaný a necíti sa bezpečne. Je potrebné pomáhať učiteľom a pedagogickým pracovníkom, je nutné v takýchto obciach zakladať a dlhodobo financovať komunitné centrá, učitelia aj žiaci potrebujú asistentov na školách, nefunkčnú políciu je potrebné reformovať, aby sme sa na ňu mohli spoľahnúť, terénni sociálni pracovníci by mali byť štandardom, cesty a infraštruktúru, tam kde žijú ľudia treba dobudovať, pozemky vysporiadať. Je potrebné pracovať s rodinami, s matkami a deťmi od malička“

Všetko, čo ponúka koalícia PS/Spolu vo svojom programe Bod zlomu. Kotlebovci neponúkajú riešenia, len hrubú silu, za ktorej horizontom nevidno nič, len zmar.

Teraz najčítanejšie