Muži Novembra v rytierskom ráde Jediov

—

Na konci roka, v ktorom sme si okázalo pripomenuli 30. výročie Nežnej revolúcie, som si prečítal dva komentáre, jeden skôr abstraktný a druhý viac konkrétny. Spája ich to, že ich autori patrili medzi hlavných aktérov Novembra 89, a to, že ani s jedným nesúhlasím.

Fedor Gál bol od čias revolučných demonštrácií na námestí SNP a legendárneho Štúdia Dialóg v Slovenskej televízii po Milanovi Kňažkovi a Jánovi Budajovi tretím mojím veľkým hrdinom Novembra. A ako k hrdinovi som k nemu počas nasledujúcich rokov a dekád aj pristupoval – s úctou. Niektoré jeho výroky a názory mi síce pripadali trochu politicky nezodpovedné, prchké a povrchné, v niektorých jeho postojoch som cítil viac osobnej averzie, ako som považoval primerané, ale je to hrdina, hovoril som si. Hrdinovia môžu.

Mojím obdivom k nemu nezatriaslo ani to, ako som ho raz na jednej z demonštrácií obďaleč neho pozoroval a všimol si, ako pod seba odhadzuje jeden špak za druhým. Nepáčilo sa mi to, ale je to prorok, hovoril som si. Proroci môžu.

Ale keď vydal knihu s nacistom ako spoluautorom, môj rešpekt sa razom stratil a blahosklonnosť sa zmenila na kritickosť, možno že až príliš negatívnu. Pre nacistov totiž nemám ani byľku pochopenia. Prorok neprorok.

Priznávam, takto kriticky naladený som si prečítal aj nedávny komentár Fedora Gála v Denníku N. Vyrozumel som z neho asi toľko, že dnes nám chýbajú vizionári a že ak aj nejakí sú, netreba ich hľadať medzi politikmi. A ešte snáď to, že hádam poslednými vizionármi bol on s kolegami z Verejnosti proti násiliu (VPN), keď napísali dvanásť bodov svojho programu.

Ak pod pojmom „vizionár“ rozumieme človeka s víziou, tak považujem pre spoločnosť naopak za nevyhnutné, aby práve takí ľudia išli do politiky, lebo doteraz bolo naším írečitým obecným postojom predovšetkým to, že politika je panské huncútstvo.

V súmere s týmto postojom sa tí ostatní, tí s víziami, do verejných funkcií zrovna nikdy nehrnuli. Politici boli podľa takého nazerania na svet potom tí, ktorí mali v pláne v rámci štvorročného volebného cyklu tak či onak navýšiť si imanie. Nuž ale to nie je žiadna vízia. To sú obyčajné čachre-machre.

Na rozdiel od Fedora Gála však konštatujem, že v práve končiacom sa roku sa medzi všetkými tými zaslúžilými čachristami-machristami v našom politickom živote konečne objavili ľudia so skutočnou víziou. Je priam zázrakom, že jedna z nich sa stala prezidentkou. Zuzana Čaputová. Alebo ani nie zázrakom, ako skôr vďaka druhému takému človeku, ktorý kvôli naplneniu svojej vízie odstúpil z boja o prezidentský úrad. Róbert Mistrík.

Práve zjavenie sa týchto vizionárov v slovenskej politike považujem za najlepšiu udalosť uplynulého roka vo verejnej sfére. Táto vec, v našich končinách vskutku nevídaná-neslýchaná, ma napĺňa nádejou.

Peter Zajac nebol tribún a líder revolúcie, ako traja moji vyššie spomenutí hrdinovia z VPN. Bol nenápadnejší, ale o to väčší mal vplyv. Jednoznačne patril medzi tých dejateľov, ktorých niektorí novinári so strmým sklonom k pátosu nazývajú „muži Novembra“. Jeho komentár v časopise Týždeň je omnoho konkrétnejší ako Gálov. Začína nasledujúcimi vetami:

„Najvýznamnejšou slovenskou udalosťou roka 2019 boli prezidentské voľby. Zuzana Čaputová zvíťazila vďaka silnému životnému príbehu a zmyslu pre spravodlivosť. Róbertovi Mistríkovi taký príbeh chýbal. František Mikloško mohol byť prezidentom novembrového formátu Václava Havla, Arpáda Göncza a Lecha Walęsu, bolo to však na Slovensko priveľa a nedorástli naň ani Róbert Bezák s Tomášom Halíkom, nie pre podporu Zuzany Čaputovej, ale pre nespravodlivé odvrhnutie Františka Mikloška…“

Úprimne, z tohto úvodu súhlasím len s prvou vetou. Všetky ďalšie považujem za sporné. Zuzana Čaputová nevyhrala vďaka svojmu minulému príbehu, ale vďaka svojej vízii do budúcnosti, ktorej voliči uverili. Róbert Mistrík má za sebou prinajmenšom rovnako silný príbeh – vybudovať v našich podmienkach úspešnú medicínsku firmu hľadajúcu lieky proti rakovine nie je ľahké. To by malo byť jasné každému vedcovi, literárnemu nevynímajúc.

František Mikloško nikdy nebol a ani nemohol byť politikom z rodu Václava Havla. Václav Havel by totiž rozdiel medzi Ivetou Radičovou a Gašparovičom určite rozoznal. František Mikloško Havlov zrak nemá a ten rozdiel podľa vlastných slov nevidel. Róbert Bezák, Tomáš Halík, a pripočítajme aj človeka Novembra Michaela Kocába, vidia jasnejšie. A, bohuchvála, aj Slovensko, ako sa ukázalo v prezidentských voľbách. Takže je to presne naopak, ako tvrdí Zajac, – Slovensko dorástlo. A to, že nezvolilo Mikloška, ale Čaputovú je toho dôkazom.

Pravdupovediac, vôbec nerozumiem týmto názorom Petra Zajaca, Fedora Gála, ale aj iných „mužov novembra“. A nie je to po prvý raz, čo im nerozumiem.

V čase Nežnej revolúcie som bol maturantom. Nežná revolúcia však bola mojou skutočnou skúškou dospelosti. Navždy ma naplnila hrdosťou, že som slobodný človek. Ale vďačím za to nielen „mužom Novembra“, ale všetkým statočným ľuďom Novembra – zvlášť hercom, ale najmä študentom.

Považujem za veľké šťastie, že moje prvé voľby v živote boli slobodné, lebo som už mal osemnásť. Volil som ľudí Novembra 89 vo VPN, ale už vtedy som nerozumel tomu, prečo spolu s nimi musím voliť aj ľudí Februára 48 a Augusta 68.

Nikdy som ani len máčny máčik nezapochyboval, že sloboda získaná v Novembri 1989 je tou najväčšou mravnou hodnotou pre našu spoločnosť. O mravnosti pohnútok, slov a činov „mužov novembra“ som však za tých 30 rokov zapochyboval veľa krát.

Pars pro toto:

Nikdy som nepochopil, prečo už v januári 1990 Koordinačné centrum VPN (KC VPN) s Fedorom Gálom na čele pozvalo na konkurz jedného nebezpečného zhubcu, ktorý s Nežnou revolúciou nemal nič spoločné a ktorý bol pre Slovensko pohromou, potykali si s ním a odovzdali mu do rúk moc. Bolo to vizionárske? Nikdy som nepochopil, prečo sa v októbri 2011 poslanci za Občiansku Konzervatívnu stranu (OKS) okolo Petra Zajaca, ktorých som považoval za priamych pokračovateľov VPN, pridali k ješitným mizogýnom a potopili prvú a jedinú ponovembrovú nekomunistickú vládu. Kvôli akej vízii? Chcem veriť, že nie preto, že to boli „muži Novembra“ a vládu viedla „žena Novembra“. A napokon, nikdy som nepochopil, prečo sa práve Petrovi Zajacovi, vtedajšiemu predsedovi OKS, nebridilo vo voľbách v roku 2012 prišpendliť sa na kandidátku iného kazisveta, keď sa jemu a iným „mužom Novembra“ tak veľmi bridilo ísť do verejných funkcií v prvých slobodných voľbách v roku 1990. Hádam preto, že už dorástli?

Žiaľ, aj kvôli všetkým týmto pochybeniam „mužov Novembra“ sa nepodarilo splniť mnoho z bodov programového vyhlásenia Verejnosti proti násiliu, ktoré sami pred 30 rokmi tak vizionársky koncipovali. V ich komentároch však nebadám ani kúsoček sebareflexie, ale zato elitárstva, nafúkanosti a velikášstva až hrúza.

Čítam v tých komentároch bezolstne zakódovaný odkaz, že ich autori jednoducho uverili svojmu výnimočnému postaveniu v dejinách, že sú ktosi ako Yoda, členovia Najvyššej rady Jediov, ktorí sediac v slonovinovej škrupinke z výšky pozorujú zákonitosti Galaxie a len občas do nich zasiahnu dobre mienenou múdrou radou, či komentárom, v rámci kódexu, akože nemáte vizionárov, alebo že ste ešte nedorástli. Pravdupovediac, takéto komtúrsky sošné mentorovanie mi vždy bolo protivné. Bližšie mi je ľudské hľadanie, chybovanie, a hlavne, sebareflexia.

Kto chce robiť omeletu, musí rozbiť vajce, ako to raz povedal Jack Lemmon. Alebo to bol Tony Curtis? Alebo Vlasta Burian? Nepamätám sa. To je vlastne jedno, v každom prípade dnes už chápem, v čom spočíval dávny konflikt Milana Kňažka s Koordinačným centrom, alebo ako to on nazýva, Ústredným výborom VPN. Už mi je jasné, prečo sa VPN muselo rozpadnúť. Kňažko do funkcií šiel, nastavoval vlastnú kožu, chyboval, zašpinil sa, niesol za to zodpovednosť, ale väčšinou mieril presne, aj sa očistil, a presne to je politika.

Nenechajme sa spravodlivými majstrami z Rádu Jediov pomýliť. Slovensko sa iste pošpinilo, nie je pravda čisté ako ľalia, ale po uplynulom roku je jasné, že má vizionárov a že dorástlo.