Denník N

Dekáda zázrakov mladého fanúšika Pink Floyd

Zázraky sa dejú a to aj vtedy, keď ich vôbec nečakáte. Aj keď ste sa narodili neskoro na svoju legendárnu kapelu.

Ten kto má rád kvalitnú hudbu a vyhľadáva silný zážitok, nevyhnutne zablúdi k dielam starých majstrov. A je otázkou času, kedy začne snívať o tom, že by to, čo počuje/vidí zo záznamu, videl naživo, priamo od autora. Ak teda ešte žije, tvorí… alebo aspoň občas koncertuje.

Každý má svojho favorita, mám rád mnoho kapiel a umelcov, ale jednotka môže byť len jedna. Časom sa to menilo, ale už mám dosť rokov na to, aby som sa ustálil. A na vrchole je u mňa Pink Floyd. Prečo? Našlo by sa dosť objektívnych dôvodov: ich neobyčajný príbeh (banda architektov s technickým vzdelaním), ich práca so zvukom, novátorský prístup ku živému hraniu v spojení s vizuálnou šou a to všetko v spojení s tajomstvom, ktoré ich obopínalo. V časoch ich najväčšieho komerčného úspechu v 70. rokoch poznal Pink Floyd každý hudobný fanúšik, ale tváre hráčov a ich mená, to často nie. A podobne. Ale najsilnejším dôvodom je aj tak ten subjektívny a ten sa opisuje ťažko. Proste tá hudba a prejav na vás pôsobia a viete, že nič lepšie nie je. Áno, nájdu sa čriepky, skladby a albumy aj iných kapiel, ktoré sú veľmi silné. Ale ak si zoberieme celkovú kvalitu súborného diela, tak Pink Floyd u mňa nenabije nič.

Bohužiaľ, toto všetko sa dlhodobo spája(lo) s akútnou nedostupnosťou nových skladieb a koncertov tejto kapely. Ako to myslím? No kapela začala pôsobiť v roku 1966, vrchol dosiahla v 70. rokoch, posledný album a turné bolo v roku 1994. A ja som sa narodil v roku 1985 (už vtedy nastal rozchod v rámci kapely, odišiel Roger Waters a možnosť uvidieť ich v klasickej zostave bola preč). A kým som prešiel hudobným vývojom, k Pink Floyd som sa dostal až niekedy v roku 2007. A keď som sa vtedy spamätal, čo som práve zmeškal, skoro ma šlak trafil. V roku 2005 sa kapela v klasickej zostave predstavila na krátkom koncerte v rámci Live8 v Londýne. Ok, tam by som sa asi nedostal. Ale v roku 2006 predstavil gitarista, skladateľ a spevák Pink Floydu David Gilmour nový album (svoj sólový). Bol to jeho prvý sólový album po 22 rokoch a prvý album člena ľubovoľného Pink Floyd po 10 rokoch (všímajte si tie časové rozostupy). A išiel aj na turné, kde hral aj skladby Pink Floyd a to v spolupráci aj ďalším členom Pink Floyd, klávesákom Richardom Wrightom. Takže koncertovala polovica Pink Floydu. Tá hudobnejšie založená (Waters/Mason boli tie technickejšie typy).

V tom istom roku koncertoval aj Roger Waters, ktorý síce nemal nový album, ale hral celý album Dark Side of the Moon, plus nejaké vlastné skladby a nejaké „hity“ od Pink Floydu. A … na niektorých koncertoch mu sekundoval aj bubeník Pink Floyd Nick Mason. A aby toho nebolo málo, v roku 2007 mal koncert aj v Prahe. No nič, zmeškal som. Mohol som počúvať koncertné záznamy a snívať.

V roku 2008 prišla rana, zomrel Richard Wright. Doteraz si pamätám, ako som si hneď hodil do prehrávača celý Wish You Were Here a išiel sa túlať po lúkach a premýšľať nad tým všetkým… ťažko sa to spracovávalo. Holt smola, narodil som sa neskoro. Len malou útechou bolo, že som v marci toho roku absolvoval koncert Australian Pink Floyd v Olomouci, toto bola pre mňa premiéra živej hudby od Pink Floyd ale títo páni boli zároveň tí, ktorých si David Gilmour pozval na pódium v roku 1994 (počas koncertu v Croydon) a dal im tak neoficiálne požehnanie na svoju činnosť. Nehovoriac o tom, že táto kapela mala požičanú časť aparatúry a vybavenia od Pink Floyd, keďže tí od roku 1994 nehrali.

V roku 2009 som sa pridal k jednej slovenskej revivalovej kapele (ak vás to zaujíma, volajú sa Pigs on the Wing a stále fungujú), ktorá hrala Pink Floyd a keďže neviem hrať na nič, pomáhal som im práve s premietaním videí na plátno, za hrajúcu kapelu. To som si celkom užíval, snažil som sa nájsť niečo tématické ku každej skladbe, aby to umocnilo zážitok divákov. Chodil som s nimi na turné a hovoril som si, že bližšie k Pink Floydu sa nedostanem. V závere roka 2009 sme sa v rámci jedného koncertu dali do debaty s organizátormi koncertu Pink Floyd v Prahe z roku 1994. Držal som v ruke manuál od kapely, čo všetko treba zabezpečiť na koncert a detailnú funkčnú špecifikáciu celého pódia a sprievodnej techniky. Hrubá knižka.

Krátko nato sa hral v Prahe koncert The Wall k 30. výročiu vydania albumu, účinkoval tam aj „náš“ spevák a zastrešoval to Filip Benešovský. Dali si maximálne záležať, mali tam veľa známych hostí (Michal Malátný z Chinaski, Radim Hladík z Blue Effect či dokonca syn Rogera Watersa, Harry, ktorý s otcom často hráva na koncertoch). Aby to bolo správne floydovské, počas koncertu sa stavala stena ako na ozajstných koncertoch The Wall od Pink Floyd z rokov 1980 a 1981 a nechýbali ani vsuvky z rovnomerného filmu. Ešte aj texty boli preložené a premietané. Skrátka, tak dobré, ako to bez členov Pink Floyd možno urobiť. Na tento koncert som hrdo zobral svoju priateľku, aby spoznala ten zážitok. Čo viac som si ešte mohol priať?

Oslavy výročia dosky The Wall nabrali úplne nový rozmer, keď bývalý líder Pink Floyd (do roku 1985), Roger Waters, v apríli 2010 ohlásil, že bude na turné hrať tento album. Celý. A nepôjde o hociaké turné, ale o modernú reinkarnáciu legendárneho turné kapely Pink Floyd, zo všetkými spievodnými efektmi. Príbeh bude samozrejme ten istý, ale protivojnový odkaz bude aktualizovaný na akuálne (často zbytočné) konflikty a ľudí, ktorý nimi trpia a stratili svojich blízkych. Ak nerátame megalomanský projekt, ktorým bol koncert v Berlíne pri zbúranom múre v roku 1990, išlo o prvé seriózne živé prevedenie tohto albumu od člena Pink Floyd. Originálne turné bolo vzhľadom na svoju produkciu beznádejne stratové, pretože kapela odmietla hrať masové koncerty na štadiónoch (album totiž kritizuje aj praktiky v hudobnom priemysle). Hrala len v športových halách. V rokoch 1980/1981 sa odohralo len 31 koncertov a napriek veľkému záujmu publika ich proste viac nebolo. Išlo o posledné turné Pink Floyd v klasickej zostave na čele s Watersom. Z tohto turné až do roku 2000 nebol ani len poriadny záznam, v spomínanom roku vyšiel len audio. Video, napriek tomu že sa hovorilo o natáčaní a existujúcom materiáli, zatiaľ vydané nebolo.

Aj pre spomínané súvislosti, bolo ohlásenie tohto turné minimálne udalosťou roka a povinnou jazdou pre fanúšikov. Už len preto, že tento album neznel naživo 30 rokov a na pôvodné turné bolo ťažké získať lístok. Turné začalo v septembri 2010 v Kanade, krátko nato sa presunulo do USA a Mexika. Recenzie hovorili o najambiocióznejšej a najkomplexnejšej rockovej šou histórie. Modlitby fanúšikov na opačnej strane Atlantiku boli vyslyšané a v marci 2011 turné pokračovalo po Európe.

Začiatkom roka 2011 som sa po dlhšom hľadaní práce konečne zamestnal a robil som v jednej banke. Bol som čerstvo presunutý do Bratislavy a zvykal som si na podnájme. Po lístku na tento koncert som pochopiteľne skočil, radšej by som mesiac nevečeral ako zmeškal túto jedinečnú príležitosť. 15. apríla 2011 som spolu s ďalšími takmer 30 tis. fanúšikmi v pražskej O2 Aréne sledoval toto divadlo. Ostal som s vyrazeným dychom, dojatý, prikovaný k zemi. Bol som v kotli, zhruba v strede a tak som mal veľmi dobrý výhľad (projekcie boli tak veľké, že stáť blízko nemalo zmysel) na to, čo sa premietalo a zároveň som dokázal oceniť priestorový zvuk (reproduktory boli okolo nás). Nejdem tu písať recenziu na koncert, kto chce, nech si pozrie oficiálny záznam, ktorý vyšiel z tohto turné v roku 2014. Pamätám si ale jednu myšlienku, ktorá vo mne ostala. Toto je teda Pink Floyd, tá zmes silného odkazu, výbornej hudby, podmanivého vizuálu. Toto bolo to umenie, sprostredkovať myšlienku, odkaz, príbeh a to chytľavým, silným a podmanivým spôsobom. Waters so svojim tímom sa mimoriadne snažili a vyžmýkali zo súčasnej technológie maximum. Jeden príklad: na každú jednu tehlu v múre, ktorý sa staval, sa dal premietať obraz. Osobitne. Akonáhle doniesli tehlu a vložili ju do múru, premietalo sa na aj na ňu, v presnom výreze. A v niektorých momentoch bola na každej jednej z desiatok tehál iná tvár. Každá patrila obeti nejakého konfliktu, Waters totiž vyzval pozostalých, ktorý prišli o niekoho vo vojne, nech mu pošlú fotku, aby si obeť uctili. Nedá sa opísať, aké silné momenty sme ako publikum zažívali. Toto proste nevie nikto, len majstri.

Roky plynuli, našiel som si lepšiu robotu a trochu sa zastabilizoval. Do Bratislavy za mnou prišla frajerka, presunuli sme sa do vlastného nájmu (aby sme boli sami), z frajerky sa stala snúbenka a zo snúbenky manželka. Naším tajným snom bolo vidieť naživo Davida Gilmoura, keď už Pink Floyd sa nedá. Rogera Watersa ona veľmi nemusí. Lenže od posledného turné Gilmoura uplynulo 9 rokov a bolo nejako ticho. Vzhľadom na to, že posledné turné absolvoval až 12 rokov po poslednom albume a turné Pink Floyd, niet sa čo čudovať. V marci 2015 ma preto šokovala správa, len tak z ničoho nič, že Gilmour ohlasuje krátke turné po Európe a bude mať nový album. Kristova noho. 8 koncetov má byť, z toho tri v Londýne. Ten človek sa nepára. Osem koncertov po deviatich rokoch? Bez väčšieho rozmyslu som okamžite klikal na londýnske lístky. Bol som presvedčený, že za pár hodín je turné vypredané. Vyššia moc zasiahla, že som sa to dozvedel v podstate hneď. Stránka predpredaja sa ma opýtala, odkiaľ pochádzam. Uviedol som pravdu a tak ma to hodilo niekde na tretiu koľaj, lístok som nezohnal. Ok… alternatívy? Pula! Veď tam sme blízko dovolenkovali, open air koncert v amfiteátri rímskeho štýlu? Na parádu. Lístok som zohnal, druhý najlepší sektor… nemožné sa stalo skutočnosťou, my fakt uvidíme naživo Gilmoura.

Na tento koncert rád spomínam. Koncert bol 12. septembra 2015, v sobotu. V piatok prišla za mnou žena po robote a rovno tam sme v garáži zadali do navigácie cieľ cesty a vyrazili sme. Už tradične najskôr na Balaton, kde sme prespali (komu by sa chcelo dobrovoľne ťahať do Chorvátska na jeden šup) a následne na druhý deň ráno Pula. Mali sme zarezervovaný privát, od neho bol amfiteáter asi 30 min pešo. Už tradične pred koncertom po celom meste tričká Pink Floyd, dokonca sme stretli aj pár Slovákov. To sedíte na terase 700km z domu a popred vás ide kamarát z vášho rodného mesta, tiež na ten istý koncert. Atmosféra sa nedá opísať, Gilmour už hrať nemusí a keď hrá, patrične si to užíva a vyberie pekné miesto. Zaprisahali sme sa, že urobíme len dve tri fotky na začiatku koncertu a následne sa naplno sústredíme na zážitok.

Na rozdiel od posledného turné, tu boli aj nejaké svetelné efekty a projekcie na plátno. Najpodstatnejšia ale bola hudba. Pekný bonus bol, že tento prvý koncert turné sa hral ešte pár dní pred vydaním albumu, takže sme si to mohli vychutnať ako za starých čias, keď Pink Floyd hrali skladby, ktoré sa živým hraním ešte obrusovali a boli vydané až neskôr. V podstate ste nevedeli čo hrajú, len ste vedeli, že je to niečo nové. Tu sa síce nič nemuselo obrusovať, ale kto si dnes dovolí ísť na turné ešte pred vydaním albumu? Ďalším rozdielom bolo, že na poslednom turné sa hral nový album vcelku (tiež niečo, čo bolo bežné v časoch Pink Floyd) a až v druhej polovici koncertu sa hral klasický „best of“ setlist. Teraz už boli nové a staré skladby zmiešané, čo ale v ničom neuberalo na zaujímavosti. Práve naopak, prvé tri skladby boli nové, čo asi každý očakával. Keď bol ako štvrtá zaradená klasická Wish You Were Here, amfiteátrom prebehla nefalšovaná vlna nadšenia. Bolo to silné, od začiatku až do konca. Dostali sme aj oneskorený svadobný dar, keď sme 4 mesiace po svadbe dostali naživo Us and Them. To bola naša svadobná pieseň. A doteraz nezabudnem, ako nás nechal majster David asi tri minúty dupat, kričať a skandovať, kým sa vrátil na pódium. Celý štadión sa triasol a išli sme si hlasivky vykričať. Usmial sa na nás so svojím nezameniteľným šarmom a spustil záverečné tri pecky od floydov. Smiali sme sa a plakali, štípali sa či je to fakt pravda a po koncerte sa nám odtiaľ vôbec nechcelo. Nedalo sa to urobiť lepšie, fakt nie.

Samotné turné bolo rozšírené aj na rok 2016 a vyvrcholilo epickým koncertom v rímskom amfiteátri v Pompejách. Áno, tam kde hral Pink Floyd svoj legendárny „anti-koncert“ bez divákov, natočený na film. To bolo pred 45 rokmi, nikto iný tam nemohol hrať. Ale Gilmourovi na to dali výnimku a on sa toho chopil s maximálnou pokorou, cťou a dušou. Kto chce, nech si pozrie záznam, ktorý vyšiel v roku 2017. To sa tiež len tak nevidí.

A roky plynuli ďalej, začali sme budovať vlastné bývanie, už sme neboli len dvaja a opäť sa udial malý zázrak. Roger Waters, ktorý začal koncertovať po 12 ročnej prestávke v roku 1999 a ktorý síce koncertoval pomerne dosť ale vždy len rekapituloval minulosť (hoci štýlovo), dokončil v roku 2017 nový album. Prvý po 25 rokoch. A… pochopiteľne išiel na turné a nemohol vynechať ani Prahu (apríl 2018). Bol som rozhodnutý neísť do kotla ako v roku 2011, ale chytiť miesto s čo najlepším výhľadom. Podarilo sa, asi druhý najlepší sektor, nič lepšie už v ponuke nebolo. Na boku nad pódiom, nie až tak ďaleko. Som vďačný svojej žene, že som mohol ísť, aj keď malá začínala byť dáka nachcipaná. Našťastie to nebolo nič vážne.

Waters je zaujímavý tým, že dáva veľký dôraz na pompézny vizuál. Projekcie, efekty, svetlá, zvuk, všetko dokopy tvorí mix, ktorý človeka pohltí. Waters chce skrátka zanechať silný odkaz a dáva do toho všetko. Tu už dokonca išiel tak ďaleko, že nad hlavami divákov v kotli sa na začiatku druhej časti koncertov vybudovali ďalšie plátna (v tvare legendárnej elektrárne Battersea), na ktoré sa premietali ďalšie obrazy. Samozrejme, do toho nemohlo hrať nič iné, ako hudba z albumu Animals. Bola to sila, veľmi som sa bavil a Watersa s kapelou som videl akoby som sa pozeral možno z tretieho poschodia na dvor paneláku. Dokonca som mal lepší výhľad ako som mal nárok, pretože počas prvej polovice koncertu som omylom sedel v lepšom sektore ako som mal lístok. Koncert vyvrcholil hudbou z Dark side of the moon, kedy sa postupne vystaval laserový ihlan nad hlavami všetkých. A nakoniec cez neho zasvietila dúha, presne ako na obale legendárneho albumu. Všetci sme boli vo vytržení, pozerali sa na to a nevedeli čo už od všetkého návalu emócii robiť. Lietajúce prasa putujúce vzdušným priestorom bolo samozrejmosťou. Opäť môžem povedať, že lepšie sa už nedá a na ďalší Watersov koncert by som už asi ani nemal potrebu ísť. Hoci, nikdy nehovor nikdy.

Dá sa k tomu niečo ešte vôbec doplniť? Dá! Bubeník Pink Floyd, Nick Mason, jediný stály člen kapely za celé to pol storočie, milovník áut a veteránov, pretekár a pilot, gentleman, ten ktorý hudbu robil akoby popri tom všetkom a nikdy nehral sólový koncert (občas nejaká charita, jazz a podobne, nie Pink Floyd hudba). Tak tento človek sa nechal v slabej chvíľke nahovoriť, aby oprášili staré veci Pink Floyd do roku 1973 (teda kým bol vydaný Dark Side of The Moon) a zahrali ich naživo s nadšenými kamarátmi a basákom Pink Floyd (Guy Pratt, ktorý hral s Gilmourom od roku 1987). To, čo mala byť pôvodne séria malých koncertov pre pár známych, sa rozšírilo na svetové turné. Nick Mason vo svojich 74 rokoch má svoju prvú kapelu (volá sa Nick Mason´s Saucerful of Secrets) a hrá veci, z ktorých niektoré nezazneli nikdy, iné 30, 40 či 50 rokov.

A v júli 2019 prišli do Prahy. A ja som si opäť povedal, že toto musím zažiť aj keby som mesiac nevečeral. A v horúcej letnej atmosfére v pražskej Lucerne sa mi tá skladačka Pink Floyd nakoniec dala dokopy. Vidieť člena Pink Floyd naživo je samozrejme sviatok. Ale ten ansábel okolo neho, chlapi vo veku 40 až 50 rokov, samozrejme postihnutí rannou tvorbou Pink Floyd, to bol zážitok sám o sebe. Na začiatku bola dohoda, že sa nejde cibriť technika ani hrať „tá najlepšia“ verzia skladby. Dôležité je to precítiť a dokázať čarovať so zvukom, improvizovať a radovať sa z toho presne ako v 60. rokoch, kedy sa na Pink Floyd chodili pozerať aj členovia Rolling Stones a Beatles. A toto som mohol ja zažiť v roku 2019, tuto ľaľa v Prahe. A ešte na mieste, ktoré aj podľa Nicka Masona presne sedí na tento typ hudby, lebo na podobných miestach hrali aj vtedy. Stáli sme tam, ľudia od 20 do 70 rokov, dojatí ako malé deti. Potili sme sa, pivo malo cenu zlata. Na pódiu sa čarovalo a išla z toho neskutočná sila. Hudobnici tam skákali a škerili sa na seba, komunikovali s publikom a my sme tancovali a radovali sa s nimi. A nevedeli sme, či je rok 1967 alebo 2019, alebo 2156. A ja som na tomto mieste pochopil, že zázraky sa dejú. A na to nikdy nezabudnem.

Teraz najčítanejšie