Pán Sudor, časť II!
Teraz idem písať časť II, ale zase to bude strašná nuda. Našťastie sa môžem vyhovoriť na to, že to nikoho čítať nenútim.
Čo som mal na mysli v prvom dieli, bolo to, že aj keď sa ti – ako taxislužbe – nedarí, taxikári ti furt platia poplatky, ale ak oni nemajú zákazníkov, tak si skrátka nezarobia. Ani na tie poondiate poplatky.
A teraz, podľa môjho sľubu z časti I, by som mal písať, ako to bolo v Luxembursku. Aj som to písať začal, ale tak som sa rozpísal, že som to roztiahol ako gumu na mojich trenkách. A potom som zistil, že by som musel písať, ako to bolo v Luxembursku od začiatku. Ale to budem písať, až keď napíšem, ako to bolo na Ukrajine. A v Guatemale. A na Faerských ostovoch. A v Čiernej Hore. A v Pamíre. A bohviekdeešte, už ani sa nepamätám, kde všade som bol. A to vlastne vôbec nie je podstata. Takže to celé vymažem a odložím na neurčito, lebo to aj tak nikoho nezaujíma a nikto to nebude čítať.
Dobre, lebo nebárs.
Budem teda pokračovať v tom, v čom by som aj pokračovať mal.
- oberali tento štát o neodvedené dane a odvody (umelo znižovali platby pre štát prakticky na nulu)
- kamuflovali „dohodára” tak, že štát vyplácal dávky v nezamestnanosti či hradil zdravotné odvody ľuďom, čo boli de facto zamestnaní na plný úväzok
- nepriznávali zamestnanecké práva de facto „zamestnancom” (ale de iure „dohodárom”), a to PN-ku, gastrolístky, prestávky, vyššiu sadzbu za nadčasy, dovolenku, výpovednú lehotu…
- umožňovali biznisom obchádzať inštitút minimálnej mzdy
No a potom „politici” (ako napríklad V. Ondruš zo Smeru), ktorí asi nemali ani šajny, ako to fungovalo v reáli, presadzovali také navrhy na boj proti zneužívaniu dohôd ako obmedzenie počtu hodín mesačne, čo by nič neriešilo, pretože zamestnávatelia by (fiktívne, len na papieri) nevykazovali dvadsaťštyri hodín mesačne, ale povedzme len desať.
Každá prevádzka, v ktorej som robil (a mám dôvod domnievať sa, že aj každá pizzeria, nielen v Žiline) fungovala takto:
Rozvozca pizze pracoval tzv. silný týždeň a slabý týždeň. Silný týždeň znamenalo 5 dní vrátane celého víkendu (napr. pondelok, utorok, piatok, sobota, nedeľa). Slabý týždeň boli dva dni (napr. streda, štvrtok). Pracovné hodiny boli priemerne od 10:00 do 22:00, čiže 12 hodín. Niekedy sa ale pracovná doba končila až o 23:00 alebo 24:00 (najmä v piatok a sobotu), inokedy zase pre zmenu o 20:00 (najmä v nedeľu). Priemerne však vodič denne odrobil 12 hodín(!), niekedy aj 14, bez žiadneho oficiálneho (zákonom nariadeného) nároku na prestávku. V praxi, ak bolo veľa roboty, nezastavil som sa prvých 6-8 hodín v práci; na jedlo ani pomyslenia.
V každej prevádzke bol pracovno-právny vzťah určený nasledovne: Rozvozcovia robili na dohodu za sadzbu 2,20 eur na hodinu (všade rovnaká!). Celkovo to vychádzalo priemerne na 42 hodín týždenne. Samozrejme, zákon zakazoval robiť takéto množstvo hodín na dohodu, preto dohoda bola oficiálne napísaná na nejakých 24 hodín mesačne pri sadzbe 1,80 eur na hodinu.
Pre účely úradu práce bol teda VŽDY vykazovaný maximálny zárobok na dohode do 45 eur mesačne, pretože to bola údajne hranica, kedy ešte Úrad práce platil za takto „nezamestnaného” zdravotné odvody. A tu prichádzam k prvému problému: V tom čase štát neplatil vyžadovanú sumu zdravotných odvodov za svojich poistencov, medzi ktorých patria aj nezamestnaní. Namiesto toho, aby tieto odvody platil ich zamestnávateľ (pizzeria), ako je to v riadnom zamestnaneckom pomere, zamestnávateľ nechával fiktívnym a falošným vykazovaním platiť tieto odvody štát, čo sa v konečnom dôsledku pretavovalo do finančnej podvyživenosti zdravotníctva (a súčasný krízový stav). V podstate „pracovníci” na plný úväzok (de facto nelegálne) poberali dávky z Úradu práce (pretože boli de iure nezamestnaní) a štát za nich platil aj odvody.
Z rozprávaní mojich kolegov mi bolo jasné, že takto fungovali pizzerie aj inde na Slovensku (napr. Martin). A nielen pizzerie, ale aj reštaurácie. A nielen rozvozcovia, ale aj kuchári, čašníci, atď…
V tom čase sa v debate k zákonníku práce navrhovalo úplné zrušenie dohôd. Minister Mihál bol však proti tomu s tým, že dohody sa zneužívali minimálne. Z mojej skúsenosti však išlo o presný opak. Dohody sa zneužívali obrovsky a flagrantne. Na falošných dohodách unikalo štátu obrovské množstvo sociálnych a zdravotných odvodov, ako aj daní. A to zrejme nielen v prípade reštaurácií. Asi nebudem naivný, ak poviem, že takto postupovali „podnikatelia” aj v iných nízkopríjmových odvetviach, z čoho následne vyplýval rýchly obrat „zamestnancov”. „Zamestnancov” v úvodzovkách, lebo títo ľudia boli stále vedení na Úrade práce ako nezamestnaní a umelo tak nafukovali štatistiku nezamestnanosti.
A dostávame sa aj k druhému problému. Títo „zamestnávatelia” toto predstavovali ako veľkú výhodu pre rozvozcov:
„Nebudeš musieť platiť žiadne dane ani odvody!”
To bolo samozrejme hrubé zavádzanie. Všetky úspory išli do vrecka majiteľa. Môj zárobok sa mesačne pohyboval niekde okolo 250 eur, pričom minimálna mzda už vtedy bola 317 €. Lenže rozvozcovia to brali, pretože od Úradu práce skasírovali ďalších 60 (či 120, vrátane príspevku na bývanie) eur ako životné minimum pre dlhodobo nezamestnaného. Všetci sme však napokon prichádzali o peniaze v štátnom rozpočte a v konečnom dôsledku to značilo najmä katastrofálne zdravotníctvo.
Ďalej, človek pracujúci na dohodu nemal absolútne žiadne práva! Neexistovalo nič také, ako prestávka na obed či gastrolístky. Hoci som robil v pizzerii, musel som si platiť za stravu, aj keď som ju nechcel (automaticky mi bolo strhávané euro denne za jedno jedlo – ak si aj doniesol človek vlastné, stále musel zaplatiť za „firemnú stravu”). Samozrejme, nemal som na výber ani typ jedla. O čase na prestávku rozhodoval výlučne šéf, keď bolo veľa práce, často sa jedlo až o tretej či štvrtej poobede, nezriedka aj o piatej či neskôr.
PN-ka? Dovolenka? Nič také neexistovalo, neboli žiadne práva, lebo de iure išlo o dohodu. Nehovoriac o tom, že niekedy sme museli odjazdiť štrnásť hodín, na spánok bolo šesť hodín, lebo bol sanitárny deň a upratovalo sa od šiestej do desiatej, a potom ďalších dvanásť hodín jazdenia. Ako vo-di-či za vo-lan-tom, ako by Harabin povedal. Nepáčilo sa nám to? Mohli sme ísť preč, z ulice sa vždy dal zohnať 18-ročný fracek, ktorý si chcel „za peniaze zajazdiť”.
Toto je list, ktorý som napísal na inšpekciu práce – na ich výzvu. Prisľúbili mi, že sa na to pozrú (a bolo to, podotýkam, za Radičovej vlády). Nikdy sa neozvali.
Tiež som to ako podnet neskôr napísal poslancovi OĽaNO Jánovi Maroszovi, s ktorým sa dokonca osobne poznám (takže som prepdokladal nenulovú pravdepodobosť nejakej reakcie, zhruba teda na úrovni ε – matematici pochopia). Podobne to ostalo bez reakcie.
V časti III napíšem ešte pár perličiek či nejaké možnosti riešení, ale gro je v podstate v tomto dieli.
