Denník N

Cestovanie po Gruzínsku: maršrutka je parádna vec, autom stíhate viac

Foto - Miro Čevela
Foto – Miro Čevela

Je jedno, na koľko dní sa do Gruzínska vyberiete, cestovanie po tejto krajine je nádherný zážitok. Každým smerom to totiž bude iné. Na severe Kaukaz, na východ vinice a úrodné údolia, na juh už trochu polopúšť a vyprahnuté pláne. Na západe more a letoviská. A Batumi, ktoré domáci volajú gruzínsky Dubaj. Silou mocou vás o tom presviedčajú a netušia, že nás skôr vydesili ako nalákali.

Minuloročný prvý júnový týždeň bol aj na gruzínske pomery neskutočne horúci. Stále okolo tridsiatky, v mestách vlhko, jedine pod Kaukazom príjemných 25 a suchší vzduch. Keď chcete za osem dní stihnúť čo najviac, ideálne je si prenajať auto. Pravidelne sa však odmietame vzdať miestnej dopravy, a tak sme auto použili len na výlety z Tbilisi a do Kutaisi a Batumi sme využívali milované maršrutky.

Nepoznám nič úžasnejšie ako práve mikrobusy, ktoré v Európe nájdete už len na Balkáne. Zastaví vám, kde potrebujete, nemusíte sa hnať na žiadnu zastávku, stojí aj na diaľnici alebo rýchlostnej ceste. Prepraví čokoľvek, aj kardanovú tyč, sliepky v klietke, barel s naftou, hluchú babičku, ktorú si príbuzní vyzdvihnú v cieli. A celé osadenstvo dáva na ňu pozor, aby nevystúpila inde.

Rovnaké je to aj s cudzincami, tiež vám nedovolia vystúpiť inde, než ste nahlásili cieľovú stanicu. Ak tam maršrutka nekončí, určite vás nenechajú ani ju minúť. Ak sa dohodnete, že večer idete späť a teda, či stojí na rovnakom mieste, určite vás šofér počká a neodíde bez vás. Jednoducho – dohoda. Rovnako si vás adoptujú v každom inom dopravnom prostriedku, stačí ak zaváhate, vyhodnotia to tak, že potrebujete pomoc a vždy vám niekto pomôže.

Keďže chvíľku trvá, než sa v krajine zorientujete, a letenky do Tbilisi či Kutaisi sú lacné, počet dezorientovaných našincov môže byť vyšší, mohol by pomôcť tento skromný manuál.

Úplne na začiatku treba povedať, že nech sa na krátke trate, ale aj na jednodňové výlety vyberiete, či keď sa len tak v meste stratíte, nič nepokazíte ani taxíkom. Sú lacné.

Foto – Miro Čevela

Tbilisi a mestská doprava

Metro. Zázrak v ktoromkoľvek meste. Aj v Bratislave, keďže ho nikto ešte nevidel. Ale v Tbilisi je reálne a funguje. Má síce len dve linky, ale najmä červená spája všetky hlavné body naprieč celým mestom.

Na všetku mestskú dopravu – metro, autobusy aj na lanovku na pevnosť Narikala, potrebujete kartu – Metromoney card.

Plastovú kartičku vybavíte na každej zastávke metra, predložíte pas a pani za okienkom vám ju nabije – my sme si dali sumu 20 lari, čo je asi 6,50 eura. Samotná karta stála 2 lari, za 18 sme mohli jazdiť, neskôr sme ešte dobíjali (buď v metre alebo v automatoch), lebo sme často jazdili. Počet osôb bol neobmedzený, len sme si ju neprakticky po odpípaní na turnikete museli podávať.

Jedna jazda metrom stála 0,50 lari, mestským autobusom alebo mikrobusom 0,80 lari.

Môžete si nabiť naraz aj vyššiu sumu, ak cestovné neminiete, vrátia vám opäť v každom okienku zvyšok + 2 lari za kartu, ale musíte si odložiť potvrdenie, ktoré vám dala pri nákupe. K nemu si opäť vypýta, samozrejme, pas, niečo ručne vypíše na blanket a dá vám podpísať. Snažím sa zvyčajne prečítať, čo podpisujem, ale v prípade mchedruli, gruzínskeho písma, som mohla podpísať aj darovanie obličky sestre pani za okienkom metra a neprišla by som na to.

Na pevnosť Narikala, ktorá sa týči nad Tbilisi a Kartis Deda (Matka Gruzia) má pre priateľov v jednej ruke pohár vína a v druhej pre nepriateľov meč, môžete ísť pešo, ale aj lanovkou – jedna cesta stojí 2,5 lari.

Dole odporúčam zbehnúť po chodníku priamo do starého mesta, kde na každom kroku nájdete wine house. Obligátne vás víta tabuľka s nápisom: It´s time for a glass of wine a verte, že čas strávený pri pohári akéhokoľvek gruzínskeho vína neoľutujete. Aj keby ste boli pivár.

Taxíky sú lacné a aj na vzdialenejšie miesta v meste stáli maximálne 10 lari (cca 3,20 eura). Ak sa teda nerozhodnete zobrať taxíka priamo v centre pred lepším hotelom, to potom zaplatíte 20.

Tbilisi. Foto – Miro Čevela

Prenajať si auto sa dá aj bez zábezpeky, a ani sa nepokazilo

Prenajali sme si auto na štyri dni, objednala som ho cez internet aj s navigáciou dopredu s tým, že sa platilo až na mieste, nežiadali ani debetnú kartu. Ak by som vyhodnotila na mieste majiteľa alebo auto ako „nedôveryhodných“, nemali by vlastne nič, čím by ma obmedzili.

Boli sme dohodnutí v nedeľu na ôsmu ráno, už o 7.50 mi telefonoval mladík, ktorý auto odovzdával, či vieme, kde ich nájdeme, že nás už čaká. Za pajero 4×4, ktoré na prvý pohľad vyzeralo ako na obrázku a veľmi zjazdne, sme platili 135 eur. Cestou zo Stepancmindy sme stretli Slovákov z Liptova, ktorí si prenajali rovnaké, ale asi po sto kilometroch sa im pokazilo. Vymenili im ho, ale narušilo im to plány.

Naše auto malo automatickú prevodovku, na to sme však prišli, až keď mladík odišiel, a tak sa skúšobné jazdy začali na dvore požičovne, a teda nevyzeralo to nádejne. Ešteže bola nedeľa ráno a premávka v centre Tbilisi značne riedka.

Auto sme síce mali, ale navigáciu nedodali a automapu sme nemali v nedeľu kde kúpiť. Ani na pumpe. Dočasne sme využívali google mapy a až k neuvereniu sme sa nimi riadili aj v meste. Pritom doprava v Tbilisi je značne postavená na jednosmerkách. Obchvat neexistuje, keď prichádzate z ktoréhokoľvek smeru, cesta sa rozdelí a postupne sa rozšíri na tri až štyri pruhy, z ktorých si miestni vodiči urobia päť až šesť pruhov.

Hlavná tepna vedie vo väčšej miere popri rieke Mtkvari naprieč celým mestom, postupne z nej schádzate na jednotlivých výjazdoch. Značenie je mizerné, rýchlosť je na niektorých miestach 70- 80 km/h, občas sú obmedzenia na 50 alebo 60 km,/h.

A keďže sme jazdili na gruzínskych značkách, netrpezlivosť miestnych vodičov nás s každým zaváhaním a ich obligátnym trúbením, posmešnými a vulgárnymi ručnými emotikonmi posunula k miestnemu štýlu jazdy.

Niečo sme už najazdili kade tade po Európe aj Blízkom východe, a teda vieme, že základom je nenadviazať očný kontakt a tváriť sa, že idem, veď ma vidíš. Ak ho nadviažete, skončíte ako ja na Sicílii: naštvaná som vystúpila pred vjazdom na kruháč so zúrivou gestikuláciou v štýle: ja sa na to môžem vy…ť, všetci pridávajú a ja sa tam nemám ako dostať. Pokračoval drahý manžel a odvtedy mu volant s radosťou v takýchto krajinách prenechávam, on si to užíva.

V Tbilisi si musíte dať pozor najmä na autobusové pruhy, skutočne v nich môžu jazdiť len autobusy. Polícia si to veľmi starostlivo stráži. Liptákov vytlačili pri tvorbe nových pruhov iné autá až do toho busového, policajti ich okamžite odstavili.

Popri diaľnici. Foto – Miro Čevela

Aj s políciou a pokutou sme mali skúsenosť. Tu je

S gruzínskou políciou sme mali zaujímavé stretnutie aj my – na diaľnici do Gori. Na krajnici policajti kontrolovali nejaké auto, kvôli bezpečnosti sme prešli do ľavého pruhu, keď sme ich obišli, vrátili sme sa do pravého. Ani nie za dve minúty už blikali za nami. V Gruzínsku sa musí po diaľnici jazdiť plynule v pravom pruhu, ľavý sa používa len pri predbiehaní, ale okamžite sa musíte zaradiť späť. Naše výhrady, že to bolo pre ich bezpečnosť, nezaúčinkovali: oni boli v bezpečí – za krajnicou predsa.

Historická skúsenosť nám vravela, že asi si chcú privyrobiť, logická otázka znela, koľko platíme pokutu. 50 lari (cca 15 eur). Keď otváram peňaženku, policajt vrtí hlavou, hotovosť predsa neberú, sme predsa v civilizovanej krajine. Tak vyberám kartu. Policajt opäť vrtí hlavou.

Z tlačiarničky vytlačí potvrdenku s vyčíslenou pokutou a máme to ísť zaplatiť do banky. Nebola som nahnevaná na pokutu za 15 eur, ale skôr na to, že musíme ísť niekam, kam sme nemali v pláne.

Keďže sú však banky v Tbilisi skutočne na každom rohu, vzdali sme ten boj s pocitom nespravodlivosti. Majú také pravidlá, mali sme si ich preštudovať, policajt dal oficiálny dokument, no čo už.

V banke s dokladom v gruzínčine sme odchytili paniu v kostýmčeku s logom na blúzke. vysvetľovať nebolo treba, vzala nás však nie k okienku, ale k automatu, cez ktorý sa platia všetky platby štátu – nielen pokuty, ale aj poplatky do zdravotnej či sociálnej poisťovne, poplatky za školy, výpisy z registrov…

Pani naťukala číslo pokuty a tam vybehli všetky naše údaje z pasu, spýtala sa, či sú naše, vložili sme 50 lari, vypľulo potvrdenie a hotovo. S úsmevom sa rozlúčila, zato mne do smiechu nebolo pri predstave aj hanbe, ak by sme pokutu nezaplatili a pri kontrole pasu na letisku by im všetko vybehlo na monitore.

Len si vždy pri spomienke na prísnych policajtov zmyslím aj na tie desiatky áut, ktoré zastavovali kade tade na krajnici, aby si celá rodina mohla odfotiť nekonečné zakvitnuté lány. Alebo na cyklistku, ktorá trénovala na diaľnici aj doprovodným vozidlom. Bez pokuty.

Autom však stihnete, samozrejme, viac ako autobusmi. Za štyri dni sme najazdili niekoľko stoviek kilometrov, boli sme na severe na ruskej hranici, zastavovali sme sa v horských dedinách, na lúkach, videli sme aj skvelé lyžiarske strediská.

Na východe sme prešli krajom pasienkov, viníc a úrodných údolí, ktoré sa ťahajú až k hranici s Azerbajdžanom. Na juhu k Arménsku vyschnutou polopúšťou a priemyselnou a vybývanou oblasťou na Rustavi až po Udabno.

Nič sa však nevyrovná cestovaniu mikrobusmi.

Foto – Miro Čevela

Maršrutky vás dovezú aj tam, kam nechcete

Cestovanie maršrutkami je tá úplne najlepšia doprava, akú si môžete dopriať. Prepravovali sme sa ňou aj z Tbilisi do Kutaisi, ale aj z Kutasi na iné miesta a najďalej do Batumi.

Majú neopakovateľnú atmosféru miestneho žoviálneho šoféra s pohostinnosťou a často neskrývanou zvedavosťou miestnych. Vaša cesta sa tak nemusí skončiť práve tam, kde ste plánovali, ale ako som už spomenula vyššie – po adopcii domácimi aj napríklad v dedine, kde sa práve koná nejaká slávnosť alebo trh alebo preteky, jednoducho niečo, čo si zaručene nesmiete nechať ujsť.

Pohostenie a ponuky na prespanie bývajú nezištné, ak im však odoláte, po príjemne strávených dvoch až troch hodinách a zoznámení sa s polovicou dediny, vám miestni na sto percent zastavia ďalšiu maršrutku, zorganizujú vám nielen odvoz, ale aj vyloženie na mieste, ktoré si opäť nesmiete nechať ujsť a ešte aj dostanete výslužku, aby ste nezomreli od hladu.

Jediná rada, ak ste introvert, cestujte linkovými autobusmi.

Vodiči maršrutiek poznajú každú zákrutu, čas strávený zastavovaním na rôznych miestach doháňajú deväťdesiatkou aj cez dedinu, cez horské prejazdy vedia ísť rovnakou rýchlosťou, hoci vy by ste išli na dvojku a maximálne štyridsiatkou. Neustále trúbia, jednak preto, aby všetci vedeli, že sa rúti, a jednak preto, že im zavadzajú.

Jedinou nevýhodou bude len to, že ak by náhodou havaroval, tak nikto nebude tušiť, že ste sedeli v tejto konkrétnej maršrutke. Itinerár sa totiž pri takomto cestovaní mení doslova z hodiny na hodinu. Pred nehodou vás však ochránia ružence a kríže, ktoré sa im hompáľajú na prednom skle alebo ikony na palubnej doske.

Gruzínsko, jún 2019

Foto – Miro Čevela

Teraz najčítanejšie

Jana Čevelová

Vyštudovala žurnalistiku na UK v Bratislave. V roku 1989 nastúpila do denníka Smena, odkiaľ v januári 1993 odišla do denníka SME. Tam pracovala najprv ako redaktorka domáceho spravodajstva, neskôr na zahranično-politickom oddelení. Od roku 2001 do augusta 2008 bola v SME vedúcou vydania, od septembra 2008 do konca roka 2014 vedúcou online spravodajstva. V Denníku N pracuje ako editor.