Pôvodne mal ústav zodpovedať na otázku, či je možné povaliť vládu bez toho, aby padla. Aby sa ústav vyhol zápornej odpovedi, navrhol dve variantné riešenia. Buď SaS-ka vygeneruje nového predsedu alebo sa Richard Sulík stane predsedom vlády.

Prvý variant vošiel do stručných dejín Slovenska pod pojmom migračné vlny v strane SaS. Najmä druhá vegenerovala hmlistú predstavu liberála karpatského typu. A hoci sa zdal byť poddruhom viťazným, tretia (demokratická) vlna z neho urobila (prudko) ohrozenú čeľaď.

Potom, ako sa v súhre okolností predvoledného boja zauzlila sieť gazdu zo Šamorína, vznikol na chvíľu dojem, že by sa mohli naplniť aj Sulíkove premiérske ambície. Ako zástupné riešenie z dôvodu obmedzeného výberu na politickom trhovisku. Skutočnosť, že slobodná a solidárna časť voličstva sa už vzhliada po nových hrdinoch, pocítil ako prvý prezidentský kandidát Mistrík.

V jednej veci má Richard zrejme pravdu. Rok 2020 bude bodom zlomu. Bodom, kedy mu už voliči štvrtú migračnú vlnu nedovolia, pretože mimo parlamentu nezostanú len tí, ktorých po(s)tupne vyeliminoval zo strany, ale aj on sám. Bodom, kedy už nikto nebude riskovať, že si niečo vezme do hlavy a spochybní  od základu všetko, čo spoločne budovali. Sulíkov problém nie v kvalite volebného programu, ale v jeho potrebe dominovať a celkom nesolidárne požadovať osvojenie si vlastného sulíkovského pohľadu na svet … a v pomerne pravidelných intervaloch ventilovať napätie. Že nerozlišuje medzi stranou a vládnou koalíciou …

Sulíkova éra sa chýli ku koncu. A je skoro jedno, ako preňho dopadnú voľby. Jeho volebný program by mal mať jediný bod. Prísľub, že nepovalí vládu, že pripustí názorové platformy v rámci vlastnej privátnej s.r.o. A je celkom možné, že za jeho chrbtom sa už dnes formuje nová SaS-ka, ktorá ho tak či tak pošle do dejín opozície. Nielen z dôvodu klimatických zmien.