Denník N

Typológia osobnosti podľa reakcie na globálne otepľovanie

Všímal som si nielen vlastné reakcie na globálne otepľovanie, ale aj reakcie svojho okolia. A tak vznikla táto typológia.

Mám  taký neistý pocit, že týmto textom niečo tak trochu prestreľujem, ibaže presne neviem čo, preto ho napriek tomu predsa len uverejňujem. Nevznikol nejakým úporným premýšľaním nad klimatickou zmenou. Skôr si ma v poslednom čase myšlienky na ňu vytrvalo vyhľadávali. Všímal som si nielen vlastné reakcie na túto tému, ale aj reakcie svojho okolia. A tak vznikla typológia osobnosti podľa reakcie na globálne otepľovanie. Ten názov je príšerne dlhý, ale iné terminologické pokusy boli príliš lámavé a tento v sebe obsahuje aj vysvetlenie (odborník by povedal, že je to explikujúci názov:)

Neviem, či to má nejaký praktický význam, veď je to mixtúra srandy v istom odstupe od témy, ale aj seriózneho prístupu k nej. Pridal som aj čo to zo psychiatrie, takže je to vlastne možno až príliš nakombinované a málo upečené. Ak Vám to aj tak bude chutiť, budem veľmi rád. Ak Vám na tom niečo nesedí, úplne to pochopím. A ak by sa Vám chcelo hľadať, kým ste Vy sami, alebo čo by sa dalo na onej typológii vylepšiť, rád o tom budem diskutovať. Možno sa napokon dožijeme publikovania verzie 2.0.

Nebudem naťahovať, tutohľa je môj zoznam typológie osobnosti podľa reakcie na globálne otepľovanie: 

Odmietač – vo vzťahu ku globálnemu otepľovaniu a hrozbám, ktoré s ním súvisia, sa nachádza v štádiu popretia a odmietania. Odmieta vôbec pripustiť, že sa naozaj také niečo deje, alebo aspoň dúfa, že globálne otepľovanie ako jav vymizne, oslabne alebo sa s ním matka príroda nejako vysporiada, keď sa už predsa vysporiadala s toľkými nepriaznivými udalosťami a javmi v minulosti, povedzme aj veľmi dávnej. Často napríklad argumentuje ľadovými dobami a súčasným interglaciálom. Tajne sa pritom spolieha na to, že sa s tým príroda vysporiada čím skôr, takže jeho samého alebo jeho detí sa napokon globálne otepľovanie nejako výraznejšie nedotkne. Už z povahy vzťahu, ktorý tento človek zaujíma k tak závažnému fenoménu vyplýva, že je to typ nestabilný alebo sa prinajmenšom nachádza iba v akejsi prechodnej fáze odmietania, ktorá ešte bude mať svoj vývoj. Môže sa teda zmeniť na ďalší z ponúknutých typov. V pozadí jeho odmietania môže byť psychologická slabosť rôzneho druhu, ale aj fakt, že s otepľovaním ako javom bol konfrontovaný pomerne nedávno, takže ešte dostatočne nepremyslel svoju pozíciu alebo nepochopil jeho podstatu (či už: a) pre predchádzajúcu ignoráciu, b) pre svoju spoločenskú izoláciu a neinformovanosť alebo c) z dôvodov nedostatočného intelektu).

Pragmatický popierač – pripustiť problém globálneho otepľovania vyžaduje aj vyvodenie konzekvencií vo vlastnom spôsobe života. Pragmatický popierač by toho aj bol schopný, ale a) sa mu nechce meniť to, na čo je dlhé roky zvyknutý (rigidný popierač) alebo b) to nechce urobiť s ohľadom na to, čo robí a čomu venuje svoj život (od v krajine vysoko postaveného človeka, ktorému ide predovšetkým o hospodársky rast štátu cez podnikateľa s prevádzkou znečisťujúcou životné prostredie až po robotníka-drevorubača).

Ignorant – zrejme nielen k tejto téme, ale aj k iným, pristupuje s nezáujmom alebo ľahostajnosťou a jeho vyjadrovanie či postoje ku globálnemu otepľovaniu, ku ktorým nazbieral informácie nanajvýš z televíznych novín, sa v čriepkoch – ak vôbec – objavujú skôr vo všemúdrych rečiach o tom, ako si za to môžeme sami (v lepšom prípade; v horšom za to môžu Američania, Rusi alebo Číňania) alebo ako je Greta Thunberg bábkou v rukách mocnejších a podobne. Svoj životný štýl nemôže (existenčná otázka) alebo nechce (pravé ignorantstvo) podriadiť ekologickým princípom, zväčša ani tým najjednoduchším. Ak pritom konšpiruje, ako bolo naznačené vyššie, tak je to konšpirujúci ignorant, ktorý k problému pristupuje ako k fabulovanej bájke.

Hedonistický ignorant – slasti-bažný typ, ktorý si uchováva svoj žiadostivý a seba-nasycujúci postoj k svetu aj vo vyslovene zlých časoch. „Život je aj tak krátky, aj tak všetci umrieme, tak sa z neho tešme, pime a veseľme sa, užívajme si rozkoší, ktoré sú ešte k dispozícii!“ – to je jeho evanjelium aj pre druhých. Niekedy je to fúzia ignoranta s hedonistom, inokedy hedonista od špiku kosti, ale môže ísť aj o hedonistické vykľučkovanie z krízy, na ktorej riešenie má on sám len veľmi malý, nepatrný vplyv.   

Depresívny paralytik – predstava čiernej a pesimistickej budúcnosti plnej horúcich neobývateľných oblastí, vojen o vodu a potraviny a rôznych ekologických katastrof  u neho vedie k poklesu nálady až k melanchólii (alebo úzkosti – vtedy to je anxiózny paralytik), pre ktorý nie je schopný na ekologickú krízu adekvátne reagovať. Ide pritom skôr o neschopnosť ako neochotu. Tento typ môže trpieť klinicky signifikantnou depresívnou alebo úzkostnou poruchou, dokonca aj samovražednými myšlienkami alebo tendenciami, ktoré sú pre neho akousi poslednou záchranou alebo úľavou spojenou s únikom pred globálnou katastrofou. Depresívnymi, úzkostnými a obavnými myšlienkami však môže trpieť mnoho z uvedených typov, napríklad aj mobilizátor, ktorého vlastne môžu poháňať k aktivite.

Rezignátor – ak bol predchádzajúci typ paralyzovaný – čo pravda naznačuje nemalé ochromenie – tak tento typ nezažíva len paralýzu (v ktorej je azda aj možnosť neskoršieho uvoľnenia pôvodnej imobilizácie alebo takpovediac rehabilitácie k neskoršej akcii alebo k zmene postoja), ale vyslovene kapituláciu v zmysle rezignovania na riešenie. Rezignátor je buď vygradovaný paralytik, ktorý už nie je len paralyzovaný vlastnými emóciami a malosťou voči gigantickým rozmerom globálneho problému, ale aj úplne rezignovaný. Cesta k rezignátorovi však nemusí byť iba skrz depresiu alebo úzkosť. Rezignátor môže byť premysleným (súčasne však aj egocentrickým) postojom jedinca, ktorý situáciu vyhodnotí tak, že ak sa aj on, aj celé jeho mikro-okolie začne ekologicky správať, na otepľovanie planéty to nebude mať žiadny citeľnejší účinok. Stiahne sa a proti tomuto problému sa schová do vlastnej životnej ulity. V tomto bode sa môže stať prakticky veľmi podobný pragmatickému popieračovi. 

Pragmatický ekotyp – vie, že nejakým spôsobom by mal v praktickom živote reagovať na klimatické zmeny našej planéty a ak od neho ekológia nežiada priveľa, tak sa planétu snaží naozaj chrániť. Šetrí vodou, jazdí emhádéčkou, triedi odpad a podobne. Obvykle je značne flexibilný, čo neraz milo prekvapí, a tak postupom času môže do svojho života vovádzať čoraz viac ekologických opatrení. Nesmie sa však na neho tlačiť a ísť s ekológiou zhurta. Psychologicky to je často vyrovnaný typ, povedzme, že aj extrovert.

Konzekventný ekotyp – na rozdiel od prakticky zmýšľajúceho ekotypu, tento človek veľmi precízne transformuje svoj osobný život podľa ekomorálky. O ekologickom životnom štýle toho mnoho vie, pričom sa ekomorálke podriaďuje aj vtedy, keď je to pre neho vyslovene nevýhodné. Preto by sa mohol nazývať aj dogmatickým ekotypom. Má samozrejme svoje zaujímavé podtypy. Medzi nimi napríklad obsedantný podtyp, ktorý by pociťoval značnú úzkosť, keby sa v istých podmienkach nemohol správať ekologicky, alebo závislostný podtyp, ktorý svoj ekoživot pociťuje ako skutočnú závislosť a nemožnosť ekologického konania by u neho viedla skôr k podráždenosti, nevrlosti a zlostným reakciám. 

Impulzívny ekotyp a záchvatový ekotyp – ekologicky sa tieto dva jemne odlišné ekotypy správajú vo vlnách – v prvom prípade po intenzívnom podnete, ktorý si daný jedinec osvojí z televízie alebo nejakej motivačnej diskusie, v druhom prípade v istom záchvatovom období, ktoré môže prísť aj bez podnetu. Pre obidvoch je však typické, že im to dlho nevydrží. 

Mobilizátor/agitátor – bije na poplach a snaží sa zobudiť svoje okolie i spoločnosť zo spánku alebo otvoriť oči druhým – pretože len spoločne a silným systematickým tlakom môžeme zmeniť osud našej planéty a tým pádom aj ľudstva. V pozadí tejto činorodosti môže byť samozrejme všeličo, od úzkosti a obáv cez zrelé zhodnotenie situácie. Mobilizátor je už zo svojej podstaty sám mobilizovaný (čiže už ekologicky žije) a s rôznou mierou energie, charizmy a dopadu na druhých, čiže priliehavo svojim možnostiam a osobnosti, šíri ekologické posolstvo ďalej. Veľmi často je eko-mobilizátorom vlastne konzekventný ekotyp, ktorý svoje ekologické správanie šíri ďalej, lebo to pokladá za nevyhnutné vzhľadom na úspech ekomisie. 

Pseudoagitátor – zrejme raritnejší typ, ktorý síce hovorí, že je to so Zemou zle a bije na poplašné tympany, sám si však užíva celkom ne-ekologické pohodlie či luxus, trebárs aj v skrytosti, čo z neho činí človeka, čo vodu káže a víno pije. Inými slovami je to pokrytec svojho druhu (pravdepodobne aj mimo oblasť ekológie).    

Katastrofilik – nielenže je presvedčený v príchod nezvratnej katastrofy, ktorú globálne otepľovanie predznamenáva, ale jej dokonca ide v ústrety. Akýmsi perverzným spôsobom sa teší z toho, čo sa zdá nevyhnutné. Ak je apokalyptik alebo azda temný vizionár, vidí v tom Boží trest za správanie ľudstva a kazisvetským spôsobom sa teší z toho, že ľudstvo konečne bude mať to, čo si naozaj zaslúži – definitívnu potopu. Možno tak s otvorenou náručou očakáva aj svoj vlastný zmar alebo skon, energiu na toto dark-potešenie však berie z toho, že potrestaní budú všetci tí vinníci, zlosynovia a zblúdilci, teda nie on (implicitne spravodlivý), ale celá tá háveď, ktorá si to aj tak právom zaslúži. Ak pritom očakáva, že on sám bude nejakým zvláštnym spôsobom z tohto trestu vyňatý alebo zachránený, tak jeho očakávanie prinajmenšom hraničí s psychotickým bludom. Katastrofilik však môže byť úplne sekulárny človek, nihilista, ktorý sa teší z blížiaceho sa konca planéty.

Pseudokatastrofilik – podobne ako vyššie uvedený typ deklaruje svoju diabolskú alebo protiľudskú „radosť“ z blízkeho konca, avšak proklamácie ostávajú iba proklamáciami. Sú to len silácke reči, ktorými chce zahnať vlastný strach a stavať sa do role silného proroka. Pseudokatastrofília je len obranným mechanizmom proti vlastnej bezmocnosti, niečo v zmysle „ja som Vám to všetkým hovoril“. Táto pozícia síce neumožňuje odvrátiť hrozbu, ale umožňuje odštiepiť strach, pričom hrozba sa vníma ako koherentne súvisiaca s jeho systematickým upozorňovaním na ňu (forma predvídania/predpovedania, ktorou blížiacu sa katastrofu predsa len istým spôsobom má vo svojej moci). Práve deklaratívne (nie v skutočnosti) pociťovaná radosť z neho robí pseudokatastrofilika, pričom mu umožňuje vykonať exorcizmus hrôzy, ktorú by inak tento typ nutne a nemálo pociťoval.

Ďalšie typy podľa spätnej väzby od čitateľov (up-date textu: 6.1.2020):

Eklektický ekotyp – buď a) racionálny typ človeka, ktorý sa snaží vyberať si také ekologické správanie, ktoré má podľa jeho racionálneho zhodnotenia zmysel, alebo b) niekto na pomedzí lenivca a pragmatika, ktorý si vyberie medzi tým, prečo sa ešte ide namáhať alebo čo z ekologického správania si zautomatizuje, a tým, čo nechá tak a do čoho sa radšej púšťať nebude.

Egocentrický (eko)typ – nepopiera nutnosť ekologického správania, veď aktuálne je to dokonca aj trendy, ale akoby neustále premýšľa, čo mu konkrétna činnosť pre planétu môže zobrať a čo mu môže dať.

Narcistický ekotyp – tento typ môže hraničiť alebo splývať s viacerými vyššie spomenutými. Často sa skrýva v mobilizátorovi/agitátorovi, ktorý sa označuje alebo je vnímaný ako eko-aktivista. Od svojich ekologických aktivít do značnej miery odvodzuje vlastnú sebahodnotu.

Ekofašista – väčšinou obsedantný konzekventný ekotyp, ktorý núti svoje okolie podriadiť sa ekomorálke a správať sa takpovediac na jeho eko-obraz.

 

Teraz najčítanejšie

Michal Patarák

Putujem psychickými krajinami a stále hľadám odpoveď na otázku, kým to vlastne sme. Dlhodobo sa snažím o to, aby ľudia chápali, čo sú duševné poruchy, že sú liečiteľné a že sa s nimi dá zmysluplne žiť. Na predsudky voči psychiatrii idem kladivom, k dušiam sa však približujem potichu a bosý.