Vianočné večery sú vzácnym časom stretnutí s rodinou, priateľmi. Mám však rada i chvíle, keď je už „Tichá noc, svätá noc“ aj v našom dome. Svieti sa len pod stromčekom v betlehemskom príbytku, na pokoj tu dozerá Jozef pestúnsky rodič. A takto v prítmí občas dumám, aké asi majú Vianoce tie naše rodiny, klienti Návratu.

Decembrové návštevy v rodinách boli iné ako zvyčajne. Niektorým sme s kolegyňami sprostredkovali materiálnu pomoc od ochotných darcov a zo zbierok iných organizácií. Ale dôležitejším než balík s cestovinami a múkou bol záujem o človeka, rozhovor. Reč sa takmer vždy zvrtla aj na Vianoce, každý si ich nejako predstavoval, plánoval.

Lenkina mama háčkovala pre dcéru čiapku, zakryje strapatú hlávku. Lenka má konečne vlasy, už rok je bez chemoterapie. Zvláda denne tri hodiny v škole. Má fantastickú učiteľku, ktorá neprestáva hľadať riešenia. 

Filip sa chystal piecť medovníky so starkou. Druhé Vianoce bez rodičov. V lete by sa mala mama vrátiť z väzenia a tak tie ďalšie Vianoce možno budú spoločné. Možno.

Zašla som aj k Adelke. Trénujeme diktáty, tretiacku matematiku a veľa sa rozprávame. Doma nehovoria po slovensky, škola je pre ňu náročná. Ale nie je najdôležitejšia. U nich doma je útulne. Majú sa radi, cítiť to priam hmatateľne. Štvrté, najmladšie dieťa zaspalo mame v náručí. Pri pohľade na ňu som mala akýsi vianočný pocit.

Jurko s bračekom mi nadšene ukázali vyzdobený stromček (strom pre toľké ozdoby vlastne nebolo vidno). V unimobunke, ktorá je už tretí rok pre ich rodinu „dočasným“ bývaním, zaberá veľký stromček posledné zvyšky voľného miesta. Ale musí byť, farebný, so svetielkami.

Len pri spomienke na dvanásťročného Laca sa neusmievam. Chodieva na prázdniny ku krstnej mame. Nie je to jeho najbližšia rodina, ale jediná, ktorá sa oň zaujíma. Teraz ho pozvali tiež, ale nakoniec ostal v detskom domove. Pre problémy so správaním mu nedovolili odísť na Vianoce do rodiny. V detskom domove mal Lacko trikrát štedrú večeru aj hromadu darčekov z nezmyselnej zbierky hračiek. Ale nik s ním nepiekol medovníky a neuháčkoval čiapku s láskou len preňho.

Aké absurdné. Správa sa nevhodne, pretože vyrastá bez rodiny. A tak „za trest“ nemôže byť s rodinou. Ktovie, čo strašné by muselo vykonať dieťa riaditeľky detského domova, aby mu na Vianoce nedovolila byť doma? Kam by ho poslala?

Pár dní pred Štedrým dňom mi zavolal kamarát. Hovoril niečo o vianočnom darčeku. Vysvitlo, že je čerstvým tatom dvojročnej Moniky. Práve si ju vezú domov z detského domova na návštevný pobyt. Budú pestúnmi, chcú prísť do Návratu poradiť sa a podeliť o radosti aj obavy.

Malá Monika má nádej, že si lásku v rodine, nielen na Vianoce, nebude musieť zaslúžiť.

Nech je tejto nádeje na rodinu v novom roku čo najviac.

Eva Stanková, špeciálna pedagogička z Centra Návrat v Žiline