Denník N

Študentka s obsedantno-kompulzívnou poruchou: „Nútiť ma jesť pizzu je ako nútiť človeka bez nôh behať.“

foto: klára kusá, https://www.instagram.com/klara_klf_kusa/
foto: klára kusá, https://www.instagram.com/klara_klf_kusa/

Je mladá, šikovná, a napriek tomu bojuje s obsedantno-kompulzívnou poruchou i špecifickými fóbiami. Má citlivú povahu, často ju zmáhajú depresívne stavy.  

Vedela by si nám podrobnejšie popísať svoje psychické ťažkosti?

Mám špecifické fóbie zo psov, syra, údeného mäsa a rôznych druhov zeleniny. Niektorých potravín sa preto nemôžem dotknúť. Stále som v strehu. Ak sa nachádzam vonku a uvidím psa, ktorý sa ku mne približuje, dostanem panický záchvat alebo začnem utekať.

Obsedantno-kompulzívna porucha sa vo všeobecnosti prejavuje obsesiami a kompulziami. Obsesie sú nutkavé myšlienky, ktoré nevieme zastaviť. Kompulziami tieto nutkavé myšlienky upokojujeme. U mňa sa obsedantno-kompulzívna porucha prejavuje najmä paranojou. Čo sa kompulzií týka, stále si kontrolujem veci, mám strach, že ma niekto ide okradnúť. Mala som aj obdobie, kedy som si umývala ruky 25 až 30-krát denne. Obsesie sa prejavujú najmä v súvislosti s mojimi fóbiami. Ak sa niekto dotkol syra, nemohla som sa toho človeka následne dotknúť ja. Uvedomujem si, že je to iracionálne, ale nemôžem si pomôcť.

Každý deň prichádzame do kontaktu so psami vonku, na ulici, kdekoľvek. Ako to zvládaš? 

Naučila som sa ich vycítiť na diaľku. Väčšinou prejdem na druhú stranu chodníka. Ak je niekto so mnou, spýta sa majiteľa, či by si nemohol psa dať na kratšiu vôdzku. Psíčkari sú však často veľmi neochotní a snažia sa argumentovať. Nerozumejú, že môj strach je čisto iracionálny a ich slová nič nezmenia.

Viem si predstaviť, že tieto ťažkosti ti prinášajú rôzne ďalšie obmedzenia. Vedela by si popísať aké?

Často sa stáva, že sme s kamarátmi vonku. Objednajú si pizzu. Je pre mňa extrémne náročné „predýchať“ celú situáciu, keď viem, že na pizzi je syr. Všetci sa ho rukami dotýkajú, nachádzame sa v jednej miestnosti. Veľakrát sa tiež stáva, že máme školský program, ktorého súčasťou sú psy. Alebo sa niekde ocitnú a ja musím situáciu zvládnuť.

Obsedantno-kompulzívna porucha ma obmedzuje hlavne v tom, že sama na väčšie vzdialenosti ísť nedokážem a zväčša so sebou musím mať doprovod.

Najnáročnejšie je však paradoxne pochopiť, čo mi vlastne je. Spolužiaci to absolútne nechápu. Nikdy o takom niečom nepočuli. A keď im to poviem, čudujú sa, nechápu, vtipkujú. Pýtajú sa: „A čo sa stane, keď budeš spať a položím na teba syr?“

Trošku mi to znie ako šikana…

Ani nie, skôr ide o totálne nepochopenie a zľahčovanie problému, ktoré vzniká v dôsledku neinformovanosti. Keď som sa presťahovala do Bratislavy, chodila som len do školy a späť. Sama som nedokázala zájsť ani len do obchodu oproti škole. Po terapii sa to zlepšilo.

Ako ti pomohla terapia?

Keď som sa začala liečiť, dosť som sa trápila. Terapeutka ma postupne naučila pracovať so svojimi iracionálnymi myšlienkami. Teraz ich už viem rozoznať. Zároveň je dôležité uvedomiť si, že psychoterapia nie je bežný rozhovor. Odborníčka chápe, čím si prechádzam. Momentálne už kompulzie takmer nemám, bojujem len s obsesiami.

Zároveň mi veľmi pomohli lieky. Všetku energiu, ktorú som strávila v úzkostiach som zrazu mala späť. Dokázala som normálne fungovať a opäť som bola schopná spávať.

Spomínala si aj depresívne stavy. Ako sa u teba prejavujú?

Občas sa mi stáva, že ma zachvátia pocity prázdnoty, apatie, nezmyselnosti života. Svet sa zrazu nachádza okolo mňa a činnostiam, ktoré ľudia vykonávajú, nerozumiem. Akoby som bola znecitlivená. Kladiem si otázky, prečo vôbec žijem. Našťastie sa to u mňa neprehuplo do sebapoškodzovania alebo pokusov o samovraždu.

V niečom je to zvláštne, lebo obsedantno-kompulzívna porucha sa mi javí ako protiklad depresie. Pri obsedantno-kompulzívnej poruche záleží na úplných maličkostiach, pri depresii nezáleží na ničom.

foto: klára kusá, https://www.instagram.com/klara_klf_kusa/

Tieto depresívne stavy sa pridružili až neskôr alebo sú tam od začiatku?

Až neskôr, niekoľko mesiacov po diagnostikovaní obsedantno-kompulzívnej poruchy. Mala som ťažšie obdobie a prestala som vidieť vo viacerých aktivitách zmysel.

Zaujímalo by ma, či si uvažovala, čo by mohlo byť príčinou týchto ťažkostí.

Jedným z hlavných faktorov bola určite zmena prostredia. Do Bratislavy som sa presťahovala v pätnástich. Začala som navštevovať gymnázium a žiť na internáte. Po presťahovaní som hlavné mesto vnímala ako čosi nové, možno až nebezpečné, keďže pochádzam z malej dediny.

Zároveň si myslím, že za to môže aj výchova. Moji rodičia boli vždy veľmi opatrní. Možno až príliš. Veci som si musela dávať do troch rôznych vrecúšok, mala som obmedzené vychádzky, stále som si musela dávať pozor, aby sa mi nič nestalo. Postupne sa pre mňa stalo prirodzené všetko tridsaťkrát kontrolovať, len aby som sa presvedčila, či je to v poriadku.  Svoju úlohu v tejto veci zrejme zohrala aj genetika. Môj otec tiež bojuje s obsesiami a miernymi kompulziami.

Keď sme pri rodičoch, môžem sa spýtať ako to celé vnímali?

Keď sme boli s mamou u psychologičky, ktorá jej vysvetľovala o čo ide, rozplakala sa. Povedala, že nevie, čo so mnou teraz budú robiť. Pýtala sa, či ma teraz majú zavrieť do blázinca. Je pravda, že je citlivá povaha. Keď sme prišli domov, zahladila to a tvárila sa akoby tam žiaden problém nebol. Otec reagoval lepšie, lebo to sám tak trochu pozná. Hovoril mi o svojich skúsenostiach s depresiami. Následne som dostala lieky a odvtedy sme túto tému neotvorili. Je to v podstate tabu. Nebavíme sa o tom.

foto: klára kusá, https://www.instagram.com/klara_klf_kusa/

Myslíš si, že ti napriek všetkému táto skúsenosť niečo dala?

Myslím si, že áno. Mnohé situácie, ktoré mojich rovesníkov stresujú na maximum mňa až tak nevyvedú z miery. Viem totiž, čo je to ozajstný stres. Občas mi ich problémy pripadajú až banálne. Zároveň sa dokážem lepšie vcítiť do iných ľudí a tuším ako im asi pomôcť v istých situáciách.

Je niečo, čo by si chcela odovzdať čitateľom?

Ak máte pocit, že niekto trpí psychickou poruchou, určite sa ho spýtajte, čo preňho môžete urobiť. Zároveň je dôležité zaujímať sa ako mu pomôcť a nenútiť ho do istých situácií. Uvediem príklad; nútiť mňa jesť pizzu je ako nútiť človeka bez nôh behať.  Je to prakticky nemožné. Preto je nutné rešpektovať hranice každého z nás. Zároveň je potrebné pristupovať k psychicky chorým ľuďom s rešpektom a nie ako k druhoradým občanom.

Tieto rozhovory sú súčasťou destigmatizačnej činnosti OZ Psychiatria nie je na hlavu. Sledovať našu činnosť môžete ◊tu◊ Podporiť Kláru môžete ◊tu

Rozhovor bol robený pod zárukou anonymity. Názory respondentky sa nemusia výlučne stotožňovať s názormi blogerky.

Teraz najčítanejšie