Denník N

Kto je to vlastne človek rozumný?

exurb1a: https://www.youtube.com/watch?v=SvbTFwXagdQ
exurb1a: https://www.youtube.com/watch?v=SvbTFwXagdQ

Naprieč dejinami po tejto zemi kráčalo aspoň pätnásť iných druhov ľudí. Teraz sme tu sami. Kto boli tí naši bratranci? A kam sa podeli?

*Vývin rodu homo v Eurázii je moja vlastná seminárna práca, napísaná aj vďaka inšpirujúcim myšlienkam uvedeným v knihe Sapiens od Y.N. Harariho. Dúfam, že obsah tejto práce prinesie čitateľom tohto blogu viaceré zaujímavosti a možno aj nové pohľady.*

Úvod

Rod homo pravdepodobne nikdy nepatril k dominantným a vplyvným živočíchom našej planéty, teda až dodnes. Po tisíce rokov boli zástupcovia druhov rodu homo iba jednoduchí zberači, dojedači zdochlín a zriedkavo lovci malých živočíchov.

Spomedzi druhov tohto zväčša nevýznamného rodu vzišiel jeden druh, ktorý sa dokázal prispôsobiť prírode a využiť vo svoj prospech azda všetko, čo našiel. Krátko po jeho migrácii do celého sveta začali ostatné druhy rodu homo miznúť. Pred 30 000 rokmi sa stal neohrozeným dominantným tvorom na eurázijskom kontinente. A odkedy sa zhruba pred 11 000 rokmi stal jediným žijúcim druhom rodu homo, dokázal zmeniť planétu Zem tak, ako sa to predtým žiadnemu živočíšnemu druhu nepodarilo.

***

            V tejto práci sa zameriavam na vývin rodu homo, od jeho skromných počiatkov až po svetovú hegemóniu druhu sapiens. Vynechám niektoré druhy rodu homo, keďže v stručnom slova zmysle nehrajú až takú dôležitú úlohu vo vývine človeka rozumného. Pojmom Eurázia budem označovať územie eurázijského kontinentu, kde boli v štvrtohorách zhruba podobné podmienky pre vývin hominidov (stepi a lesy) – teda Európu, Blízky a stredný východ, stredoázijské stepi a oblasť severnej Indie až po Himaláje a Indočínu. Vynechám územia nachádzajúce sa za touto pomyselnou hranicou, keďže vývin tamojších druhov rodu homo priamo nesúvisí s prvotným vývinom druhu sapiens. Pre jednoduchší prehľad budem takisto nazývať pojmami „človek, ľudia“ iba príslušníkov druhu sapiens.

Každý rok sa nachádzajú nové náleziská a publikujú nové teórie. V tejto práci sa budem snažiť využiť najnovšie vedomosti a zdroje, ktoré sú k dispozícii.

 

  1. Vývin vhodných prírodných podmienok na eurázijskom kontinte pre rod homo

Klíma

Eurázijský kontinent si v priebehu pleistocénu (pred 2 500 000 – 11 000 rokmi) prechádzal viacerými glaciálmi (doba ľadová), ktoré boli občasne prerušené tzv. interglaciálmi (doba medziľadová). Klíma bola rôznorodá, ale nehostinne chladná. Teplota planéty Zem sa pohybovala medzi +2°C cez vrcholné interglaciály a -5°C počas ľadových dôb (dnešné teploty Zeme sú na úrovni +4°C). S istotou sa dá povedať, že takáto klíma mala regresívny vplyv na organizmy, ktoré boli schopné v týchto podmienkach dlhodobo žiť.

Reliéf

Veľkú časť povrchu severnej až strednej Eurázie pokrýval v období pleistocénu kontinentálny ľadovec, ktorý zakrýval obrovské územia. Pre lepšiu predstavu využijem polohu dnešných miest a oblastí. Atlantický oceán ho obmýval v oblasti Írska, tiahol sa južne až k Londýnu, prechádzal cez dnešné Holandsko až na juh k nemeckému mestu Drážďany, hraničil so severnými Karpatmi a prekrýval celé dnešné severné Nemecko, skoro celé dnešné Poľsko, Pobaltie, Bielorusko a značnú časť Ruska. Dosahoval až k dnešnému ukrajinskému mestu Kyjev, potom južne od Moskvy až k polohe dnešného ruského mesta Perm a ďalej sa tiahol na východ až ku polohe mesta Novosibirsk, kde takmer hraničil s veľkým himalájskym ľadovcom.

                    Južne od tohto masívneho ľadovca, takisto nazývaného „Weichselský kontinentálny ľadovec“ alebo „Weichselský superľadovec“ sa nachádzali územia tajgy a tundry, podobné, ako nájdeme aj dnes na území severnej Sibíri a severnej Kanady. Tieto územia, častokrát prikryté permafrostom, neboli vhodné na dlhodobé osídlenie z pohľadu rodu homo.

Reliéf sa začal meniť pred poslednou veľkou dobou ľadovou, počas eemského interglaciálu zhruba pred 126 000 rokmi. Pyrenejský polostrov a Balkánsky polostrov sa stali transfernými zónami pre viacero druhov migrujúcich z Afriky. Teplota sa zvýšila, čo spôsobilo rozmach flóry, za ktorou následné prišla aj južná fauna. Po skončení poslednej doby ľadovej (pred 11 000 rokmi) sa začal kontinentálny ľadovec nadobro roztápať a pôda sa stávala pohostinnejšou aj v severnejších častiach Eurázie.

Fauna a flóra

Keďže zamrznutá pôda, jazerá, rieky a riedka vegetácia neposkytovali vhodné podmienky na prosperujúci život, rozvoj flóry a fauny doslova zamrzol. V stredných a severných častiach prežili len tie najodolnejšie dreviny (ihličnany), kriaky, machy a lišajníky. Tie poskytovali zdroj obživy všetkým veľkým bylinožravcom, ktoré do týchto oblastí zavítali cez leto a na zimu tiahli na juh. Medzi typické veľké bylinožravce patria mamuty srstnaté, mastodonty, nosorožce srstnaté, losy a iné veľké kopytníky. Nimi sa zasa živili jaskynné levy a jaskynné medvede, ktoré zvyčajne migrovali za svojou korisťou. Častokrát ale dokázali krutú zimu prečkať v jaskyniach hibernovaním. Súhrnné pomenovanie pre veľkú pleistocénsku faunu je megafauna.

Výraznejšia zmena nastala v období eemského intergalciálu (pred 126 000 – 115 000 rokmi), kedy na severnejšie územia Eurázie začali v dôsledku zvýšenia teplôt migrovať živočíchy z južných oblastí, ktorých prilákala bujnejúca flóra. Do Európy cez Balkánsky a Pyrenejský poloostrov zavítali slony lesné zo severnej Afriky, dnešná lesná zver (od jeleňov po jazvece) či šablozubý lev zo strednej Ázie. Z Európy do Ázie emigroval človek neandertálsky, ktorý sa rýchlo zo zberu plodín preorientoval na lov veľkej bylinožravej zveri (mamuty, slony a nosorožce).

 

  1. Prvé eurázijské druhy rodu homo

Homo ergaster (človek pracujúci)

Tento druh rodu homo sa vyvinul vo východnej Afrike zhruba pred 1.9 miliónom rokov. Bol to podľa všetkého prvý hominid, ktorý sa reálne ponášal na druh sapiens. Chýbalo mu ochlpenie tváre, dokázal sa niesť na dvoch nohách a používal už kamenné nástroje. Podľa viacerých historikov ich využíval primárne na získavanie špiku z kostí zdochlín.

Najstaršie mimoafrické pozostatky pochádzajú z oblasti Iránu, Afganistanu a Pakistanu, ktoré sa datujú do obdobia pred 1.75 miliónom rokov. Avšak predpokladá sa, že do oblasti južnej Eurázie prišiel z Afriky oveľa skôr.

Donedávna ho mnohí historici považovali za poddruh homo erecta, avšak najnovšie výskumy ukazujú, že druh homo erectus sa vyvinul až z ázijského homo ergastra.

Vyhynul zhruba pred 1.4 miliónom rokov.

Homo erectus (človek vzpriamený)

Homo erectus zaznamenal z hľadiska vývinu hominidov doslova explóziu. Najstaršie pozostatky pochádzajú z oblasti Koobi Fora, Keňa, spred 1.8 milióna rokov. Podľa všetkého sa vyvinul z druhu homo ergaster, no z jeho ázijského poddruhu, ktorý reemigroval do Afriky. S druhom ergaster sa dokonca geneticky prekrývajú (jedinci ázijského poddruhu homo ergaster majú vo svojej genetickej výbave aj gény typické pre druh erectus a vice versa). Rozlišovali sa najmä v spôsobe obživy a teda aj telesnou stavbou. Kým ergaster sa držal zberačského a zdochlinárskeho spôsobu života, erectus aktívne lovil. Táto metóda obživy sa osvedčila a homo erectus sa tak mohol stať prvým významným hominidným kolonizátorom sveta. Rozšíril sa až do Indonézie a Japonska, obýval celú južnú Áziu a Blízky východ. V Afrike sa presadil ako dominantný hominid. Ostatné druhy rodu homo boli buď vytláčané alebo s ním asimilovali.

Tento druh učinil jeden z najväčších objavov v dejinách hominidov – naučil sa používať oheň. Avšak nie je dokázané aktívne varenie. Jednalo sa skôr o základnú tepelnú úpravu surového mäsa.

Homo erectus je doteraz najodolnejší hominid, ktorý prežil neuveriteľných 1.5 milióna rokov – najmladšie nálezy z východnej Afriky pochádzajú z obdobia pred 300 000 rokmi, no na ostrove Jáva v Indonézii sa našli pozostatky druhu erectus spred 70 000 rokov.

Z druhu erectus sa postupom času vyvinul priamy predchodca – skoro „otec“ – druhu sapiensneanderthalensis homo heidelbergensis.

Homo heidelbergensis (človek heidelberský)

Človek heidelberský pochádzal z Afriky a žil zhruba pred 700 000 – 300 000 rokmi. Osvojil si metódy druhu erectus a aktívne lovil zver, vypaľoval lesy kvôli potrave a úspešne sa rozšíril do celej Afriky a na Blízky východ. Zo severnej Afriky sa dostal na Pyrenejský poloostrov a odtiaľ až ku hraniciam superľadovca do západnej Európy.

Pravdepodobne bol spolu s druhom erectus aj „rodičom“ druhov neanderthalensis sapiens. No zatiaľ čo európskym neandertálcom nezanechal veľa genetickej výbavy, do druhu sapiens vložil naozaj mnoho – nomádsky spôsob života za potravou, výroba kamenných nástrojov a azda najdôležitejšie – schopnosť komunikovať verbálne a aj s pomocou mimiky tváre. Homo heidelbergensis bol prvý hominid, ktorý dokázateľne zakladal a kontroloval oheň v ohniskách, staval jednoduché príbytky a lovil veľkú zver.

Homo heidelbergensis vymizol zhruba pred 300 000 rokmi. Z jeho eurázijskej vetvy sa vyvinul druh neanderthalensis, z jeho africkej vetvy zasa homo sapiens.

Homo neanderthalensis (človek neandertálsky)

Vyvinul sa v oblasti južnej Európy a dnešného Turecka zhruba pred 600 000 rokmi. Podľa všetkého je priamym potomkom druhu heidelbergensis, i keď je veľmi pravdepodobné, že sa vyskytovali súčasne. Izraelský historik Yuval Noah Harari označuje druh neanderthalensis za „nášho staršieho brata“, teda „brata“ druhu sapiens.

Dnes je uznávaná teória o pôvode vyšších hominidov (neandethalensis, heidelbergensis, sapiens), ktorá hovorí, že vďaka tepelnej úprave stravy sa druhu erectus skrátilo tenké črevo a zrýchlil metabolizmus, čo umožnilo presmerovanie energie potrebnej pôvodne na trávenie do iných častí tela – do mozgu. Neandertálec sa vďaka tomu stal pravdepodobne prvým hominidom, ktorý bol schopný premýšlať. Objem jeho mozgu je dokázateľne najväčší spomedzi všetkých hominidov – dokonca väčší než pri druhu sapiens. Okrem toho tvoril umenie a viedol aj hlboký spirituálny život. Staral sa o svojich starých a chorých, pochovával mŕtvych a rozprával príbehy pomocou zvukov a gestikulácie. Bol to veľmi kultúrny a spoločenský hominid. Paleoantropológ John Hawks z University of Wisconsin-Madison uvádza, že aj prichádzajúci druh sapiens od neho prevzal veľa spirituálneho, spoločenského a umeleckého cítienia.

Homo neanderthalensis emigroval zhruba pred 400 000 rokmi cez Balkánsky poloostrov do kontinentálnej Európy a čoskoro sa rozšíril aj na Britské ostrovy cez zamrznuté moria. Počas svojich ciest nasledoval megafaunu a nevenoval sa už zberu v takom množstve, ako na Blízkom východe. Počas eemského interglaciálu sa rozšíril do strednej Ázie. Takmer dokonale sa adaptoval na kruté zimy.

Bol podobne veľký ako druh sapiens, avšak omnoho robustnejší. Poďla nálezov bol svalnatej stavby, prispôsobený na lov zblízka (lov oštepom na blízku vzdialenosť do 20 metrov, avšak častý bol aj spôsob prikradnutia sa a bodnutia). Bol ale aj ťažkopádnejší, nevedel dobre behať a nemal dobre rozvinutú ohybnosť kĺbov.

Vymizol zhruba pred 30 000 rokmi a takmer každoročne sa nachádzajú nové náleziská.

Homo sapiens (človek rozumný)

Homo sapiens sa vyvinul z druhu heidelbergensis vo východnej Afrike zhruba pred 350 000 rokmi. V období pred 280 000 rokmi sa vydal na púť zo svojej domoviny, na konci ktorej dodnes obýva celú planétu a ako jediný hominid sa dostal aj mimo planéty.

Pred 200 000 rokmi osídlil celý africký kontinent a po opustení Afriky sa vydal na severvýchod, usadil sa na Blízkom východe, v stepiach strednej Ázie a pokračoval ďalej na východ. Do Európy sa dostal najneskôr pred 40 000 rokmi priamo cez Kaukaz a strednú Áziu, ako prvý dokázaný hominid do Severnej Ameriky (cez zamrznutú Beringovu úžinu) pred 20 000 rokmi a od začiatku holocénu (10 000 p.n.l.) osídľuje celú Zem.

Dnes je jediným žijúcim druhom rodu homo.

 

  1. Cesta druhu sapiens na vrchol

Historik Yuval Noah Harari vo svojom diele Sapiens uvádza, že druh sapiens nebol nikdy prispôsobený na dominantné postavenie v prírode. Podľa neho je to vec náhody, že sa na vrchole ocitol práve tento druh.

Prvotné postavenie druhu sapiens

Človek rozumný začínal ako jednoduchý lovec a zberač potravy vo východnej Afrike. Používal kamenné nástroje na získavanie špiku z kostí a lov, oheň na tepelnú úpravu mäsa malých aj veľkých živočíchov, zbieral bobule a ovocie. Je dosť možné, že skonzumoval všetko, čo ho nezabilo. Ale aj to, čo ho zabiť mohlo. Podarilo sa mu totiž ovládnuť oheň a s jeho pomocou sa stal neohrozeným hegemónom na svojom území – predátory mizli (efektívne ich začal s pomocou zbraní a ohňa zabíjať) a korisť sa rýchlo množila. Spolu s ňou sa začal množiť aj človek. Problém nastal, keď začalo byť ľudí v jednej lokalite príliš mnoho.

Adaptabilita druhu sapiens

            Človek rozumný je dodnes najučenlivejší tvor na našej planéte. Dokáže si vyvodiť príčiny, dôsledky a následky, dokáže si pamätať dôležité veci a tieto informácie presúvať z generácie na generáciu. Dokáže premýšľať a uvedomiť si samého seba.

Človek rozumný má prirodzene atletickú stavbu tela, čo sa o mnohých jeho predchodcoch či vtedajších súčasníkoch povedať nedá. Je vzpriamenejší, má dlhšie končatiny, užšiu hlavu i trup a dokáže perfektne odbúravať telesné teplo – celotelovým potením. Vďaka tejto vlastnosti dokázal uštvať aj srnku či inú lesnú zver iba tým, že za ňou niekoľko hodín behal. Tvar jeho hlavy zasa zlepšuje pôrodnosť, keďže vzpriamená chôdza u iných druhov rodu homo zužuje tvar panvy ženy a sťažuje pôrod. No sapiens má vhodnejší tvar hlavy na pôrod, ako ktorýkoľvek iný hominid. Jednoduchšie pôrody prispeli k zvýšeniu natality.

Ale vyvíjala sa aj zver, ktorá žila v blízkosti ľudí. Človek už viac nemohol byť hlučný alebo ťarbavý. Ak sa chcel najesť, musel byť tichý a nenápadný. Preto sa mu podarilo vypracovať si jemnejšie hlasivky, ktoré boli schopné tvoriť slová a zároveň vedel využívať mimiku tváre, čo sa najmä pri love osvedčilo ako úspešná a nadčasová metóda. Napríklad vysoké čelo umožnilo rozvoj motoriky mimických svalov v obočí, čo v praxi znamenalo, že homo sapiens mohol ako prvý druh rodu homo komunikovať pri love výlučne grimasami.

Fauna v Afrike bola v tom čas jednou z najrôznorodejších na svete. To znamenalo aj viac predátorov ako napríklad v Eurázii. Homo sapiens sa musel stať krutejšou a neústupnejšou bytosťou, ako ktorýkoľvek hominid pred ním, ak sa chcel presadiť. To vyústilo v masové vypaľovanie lesov a saván, výrobu zbraní a systematického zabíjania predátorov, ktorých nahradil on sám.

Homo sapiens si dokázal nájsť zdroj obživy na miestach, ktoré boli pre iné živočíchy nevhodné. Ak v okolí vyhynula lovná zver, uživil sa napríklad na korienkoch. A so všetkými týmito skúsenosťami a vysokou adaptabilitou sa stal neohrozeným dominantným tvorom vo východnej Afrike.

Migrácia druhu sapiens

Pravdepodobne to bolo preľudnenie alebo nedostatok potravy, čo prinútilo druh sapiens tiahnuť na sever. Časť populácie sa vydala za migrujúcou megafaunou. Sledovali mamuty, slony, losy a nosorožce ako sa na zimu zhromažďujú v južnej Európe a na Blízkom východe a ako na leto odchádzajú na sever do chladných európskych lesov a ázijských stepí.

Práve cez stepi a Kaukaz sa dostali prví ľudia do Európy. Tá bola v tom čase ešte prikrytá ľadom a permafrostom, ale tony výživnej potravy sa po nej aj tak preháňali. Tak začal človek osídľovať Európu a strednú Áziu. Obsadil jaskyne, odkiaľ vyhnal levy či medvede a tie čoskoro nato vyhynuli.

Keď sa začalo periodicky oteplovať, postavil si prvé príbytky. Usadil sa v týchto dovtedy takmer prázdnych krajoch natrvalo a vo veľkom sa podieľal na vylovení megafauny a jej následnom vyhynutí.

Prevaha a následná dominancia druhu sapiens

            Druh sapiens pri svojich cestách narazil na iné druhy rodu homo, ktoré z Afriky odišli už skôr. Neporovnateľne slabšia konkurencieschopnosť týchto druhov na území, na ktoré prišiel sapiens, mala dopad na adaptabilitu pôvodných hominidov, ktoré sa stávali „zastaralými“. Pôvodné druhy rodu homo nevedeli prežiť na skromnej korienkovej potrave a ani uštvať rýchlu zver. Nevedeli používať luk či prak a nemali žiadnu alternatívu, keď vyhynula megafauna.

 

  1. Vymiznutie ostatných druhov rodu homo

Kam prišiel homo sapiens, tam sa vymieralo. Najprv v Afrike postupne nahradil druh heidelbergensis, ktorý geneticky zanikol aj napriek pravdepodobnej asimilácii. Nasledoval Blízky východ a stredná Ázia, kde v stepiach ešte žili iné druhy hominidov, ako napríklad homo denisova na východnej Sibíri alebo homo floresiensis na ostrovoch v Indonézii. Všetky tieto východoázijské druhy postupne vyhynuli či splynuli s novým prichádzajúcim druhom sapiens. Ich gény sa niekedy dokázali zachovať, napríklad gény homo denisova, ktoré u dnešných melanézanov tvoria 3-5% genómu.

Najväčšiu stopu ale zanechal homo neanderthalensis, ktorého gény nájdeme u takmer každého človeka pochádzajúceho z Európy, strednej Ázie a Blízkeho a stredného východu. Podľa najnovších výskumov je to aspoň 2%, pričom dnešná populácia v niektorých lokalitách, ako územie Kaukazu alebo Pobaltia, má až 8% genotypu tvoreného neandertálskou DNA. Podľa výskumu Stanfordskej univerizty z roku 2011 nám tieto gény pomohli prežiť choroby, na ktoré africký homo sapiens nemal vyvinutú imunitu.

Druhy denisovaneanderthalensis zmizli krátko po tom, čo na ich územie prišiel homo sapiens.

Konflikt s druhom sapiens

            Primárny konflikt s druhom sapiens spočíval najmä v zdroji obživy. Ako som už spomínal, sapiens sa vďaka svojim anatomickým špecifikám dokázal efektívne rozmnožovať kamkoľvek prišiel. Môžeme teda tvrdiť, že jedincov druhu sapiens bolo rozhodne viac ako denisovanov alebo neandertálcov. A keďže veľká populácia si vyžaduje množstvo potravy, človek začal loviť najväčšie živočíchy, aké našiel. Najprv to boli mamuty a nosorožce srstnaté, potom slony a losy, neskôr aj diviaky, srnky, divé tury a všetko, na čo natrafil.

Druhou fázou konfliktu sa stala ľudská rozpínavosť. Neanderthalensis žil v kmeňoch s rodinným základom. Tento kmeň bol takmer nemenný a jednotlivé kmene medzi sebou pravdepodobne neudržiavali vzťahy a ani kontakt. No sapiens začal „obchodovať“ a miešať sa medzi inými kmeňmi svojho druhu, čo vyústilo do vzniku migračných trás, kadiaľ ľudia pravidelne chodili. Potom sa zoskupili v úrodnej oblasti a zasa sa odtiaľ rozpŕchli, ale naďalej medzi sebou udržiavali styky. Podľa nálezísk vieme s určitosťou povedať, že jednotlivé kmene druhu sapiens medzi sebou uskutočňovali výmenu zbraní, nástrojov alebo potravy na pravidelnej báze.

Tretia fáza konfliktu bola evolučná nadradenosť druhu sapiens. Druh sapiens bol schopný dokonalej komunikácie, porovnateľnej s dnešnými ľuďmi. Bol technicky zručnejší, poznal kresadlo či luk. Bol adaptabilnejší – či bola krutá zima alebo teplé leto, dokázal si nájsť zdroj obživy. Na druhú stranu, zdroj obživy bol občas nekonvečný. Pokiaľ ľudia nenašli korienky a ani malú zver, uchýlili sa aj k pojedaniu iných jedincov rodu homo a dokonca ku kanibalizmu. Ľudia ale mali dobré predispozície na zdravý genofond (kmeňová izolácia neandertálcov viedla častokrát k incestu a tým pádom k prejavu recesívnych znakov, ako napr. chudokrvnosť, farbosleposť, deformácia tela alebo sterilita).

Druh sapiens prekonal azda vo všetkých ohľadoch pôvodných obyvateľov území, na ktoré prišiel. A to, čo mu chýbalo, od nich prevzal. Historik Noah Yuval Harari to nazýva kognitívnou revolúciou, ktorá prišla zhruba pred 70 000 rokmi, teda v čase diaspóry druhu sapiens.

Súboj druhov sapiensneanderthalensis

Niekedy paleoantropológovia verili, že neandertálci vyhynuli jednoducho preto, že boli „zastaralí“. No dnešné dôkazy nasvedčujú tomu, že jedinci druhu neanderthalensis sa len nedokázali vyrovnať so zmenou, ktorá prišla z viacerých smerov.

V období pred 40 000 rokmi zasiahla Euráziu veľmi krutá doba ľadová. Tento extrém prinútil neandertálcov stiahnuť sa z územia eurázijského ľadovca naspäť do teplejších polôh. Kvôli takým klimatickým podmienkam sa preorientovali na výlučne živočíšnu stravu, čo v tom čase predstavovala megafauna. Keď sa o nejakých 1 500 rokov neskôr znovu oteplilo, znamenalo to obrovský rozmach fauny a flóry, no neandertálec akoby zostal iba pri megafaune.

Keď prišiel do Eurázie sapiens, tak prvé, čo začal loviť, bola takisto megafauna. Ľudský spôsob lovu s vrhacími zbraňami, použitím pastí a dlhodobého prenasledovania sa síce osvedčil ako oveľa efektívnejšia metóda, no zároveň aj viac devastujúca. A zatiaľ čo neandertálec lovil menej ako človek (iba pre svoj malý kmeň), sapiens bol navyknutý loviť toľko, koľko môže, rovnako ako v Afrike, kde mal väčšiu konkurenciu.

Čoskoro po oteplení začala vymierať megafauna. Posledné, čo prežilo v eurázijských lesoch a stepiach bola stredná a malá zver, teda jelene, srny, diviaky a divé tury. Najobľúbenejšieho mamuta vystriedali práve jelene a srny. No tie boli oveľa rýchlejšie a bystrejšie ako mamuty. Ak srnka človeka odhalila, tak sa dala na útek a skôr či neskôr ju ľudskí lovci dostihli. Padla uštvatá k zemi a kmeň druhu sapiens mal zabezpečenú obživu. A neandertálci? Tí so svojími mohutnými telami nedokázali bežať na dlhú vzdialenosť a pokiaľ ich raz bystrá srnka odhalila a dala sa na útek, prišli o obživu.

Človek mal taktiež vďaka výmennému obchodu a celodruhovému kontaktu lepšie zbrane a nástroje a jeho atletické telo bolo schopné používať luk či hádzať oštep na dlhú vzdialenosť, čo robustné ramená neandertálcov nedokázali.

Darwinova teória potom ukázala, že spôsob života druhu sapiens je efektívnejší a neandertálci do niekoľko tisíc rokov úplne vymizli.

Teória vyhynutia

Teória vyhynutia sa dnes pokladá za staršiu teóriu, ktorá bola v poslednom storočí podporovaná mnohými poprednými vedcami. Hovorí o tom, že staršie druhy rodu homo vyhynuli pre klimatické zmeny, stratu zdrojov obživy alebo jednoducho preto, lebo boli podradné či dokonca systematicky vyhubené druhom sapiens.

Taktiež hovorí, že druh neanderthalensis nevyhynul úplne, ale vyhynuli iba čisté populácie neandertálcov, ktoré sa nedokázali prispôsobiť novým podmienkam a nezačali žiť v komunite druhu sapiens. Dalo by sa teda povedať, že nevyhynuli úplne neandertálci, skôr iba ich spôsob života.

Teória takisto naznačuje, že druh neanderthalensis nebol schopný splodiť potomkov s druhom sapiens, resp. že takíto hybridi neboli plodní. Genóm neandertálcov v ľudskej DNA sa vysvetľuje ojedinelým krížením či mutáciami, spôsobenými dlhodobým kontaktom týchto druhov.

Mnohí paleoantropológovia dnes uvádzajú ako príčinu výhynu okrem súboja s druhom sapiens a klimatických zmien aj pandémiu istej choroby, na ktorú neandertálci nemali vytvorené protilátky.

Teória asimilácie

            Teória asimilácie sa dnes považuje za reálnejšiu, a to najmä kvôli najnovším objavom neandertálskeho genofondu v ľudskej DNA. Za pevný základ teórie sa uvádza spoločný objav tímu populačného genetika Pontusa Skoglunda z londýnskeho Inštitútu Francisa Cricka a paleogenetičky Viviene Slon z Inštitútu Maxa Plancka pod vedením evolučného genetika Svante Pääbeho z roku 2018, ktorý objasňuje medzidruhové kríženie rodu homo. Hmotný dôkaz zatiaľ máme iba o úspešnom krížení druhov neanderthalensis denisova, z ktorých vzišiel plodný hybridný jedinec, schopný ďalšieho rozmnožovania. Teória asimilácie výchádza z predpokladu, že druh sapiens sa medzidruhovo krížil rovnako efektívne, no pozostatky hybridného jedinca (rodičia rozdielneho druhu) sa zatiaľ nenašli.

Teória hovorí, že časť populácie druhu neanderthalensis dokázala úspešne splynúť s populáciou druhu sapiens, kedy boli jedinci navzájom pohlavne priťahovaní a dokázali splodiť hybridné potomstvo, ktoré bolo schopné ďalej sa množiť.

Táto teória sa dnes považuje za horúcu aktualitu, ktorá je veľmi podrobne skúmaná a podľa významných paleogenetikov môžeme v nasledujúcich rokoch očakávať ďalšie významné výsledky.

 

Záver

Človek rozumný od počiatku svojej rodokmeňovej samoty obsadil takmer celú planétu. A naprieč svojimi dejinami dokazuje, že jeho túžba po objavovaní stále nevychladla. Dnes sme to my, kto môže bádať, skúmať, objavovať a pretvárať – teda využívať schopnosti, ktoré využívali už prví jedinci druhu sapiens. Dúfajme, že svoju silu poznáme už lepšie.

***

            Počas písania tejto práce našiel tím výskumníkov pod vedením paleoantropológa Matthewa Trocheriho z kandskej Lakehead University na filipínskom ostrove Luzon pozostatky novoobjaveného druhu homo luzonensis. Predpokladá sa, že bol blízkym príbuzným a súčasníkom denisovanov a teda aj druhu sapiens.

Teraz najčítanejšie

Milan Velecký jr.

Podtatrančan študujúci prekladateľstvo a tlmočníctvo na FiF UK v Bratislave, vo voľnom čase lektor jazykov, občasný (o)pisovateľ a wannabe múdrosráč.