Správa o predvianočnom Slovensku

V predvianočnom čase na Slovensku zarezonovali tri udalosti v súvislosti s rómskymi komunitami. Všetko prejavy neriešených problém v spolužití. Útoky vo Važci a v Richnave sú vrcholom ľadovca zlých vzťahov v konkrétnych lokalitách. Rómska a nerómska komunita tam žijú vedľa seba, ale nie spolu. Jedny pre druhých sa stali anonymnými susedmi, o ktorých nič nevedia, nepoznajú vzájomne svoje mená a už vôbec nie charaktery. V takom prostredí potom stačí málo a anonymita sa preklopí do neznášanlivosti a agresie. Konflikty sa potom riešia spôsobom „kto z koho“ a násilie sa stane súčasťou riešení. Richnava zároveň odhalila zlyhávanie štátu a zlyhávanie systému.

My všetci vnímame, že mnohé inštitúcie nemajú kompetencie, kapacity a niekedy ani ochotu riešiť problémy. Zlyhávajúci systém dopadá najviac na chudobných, nevzdelaných a núdznych. Agresori z Richnavy bol chlapci, ešte deti, ktoré už pred útokom prejavovali nevhodné správanie. Štát, systém nedokázal nastoliť také riešenia, aby k podobným incidentom nedošlo. Jasné, miest v reedukačných zariadeniach je málo, spôsob odňatia dieťaťa z rodiny je zdĺhavý a komplikovaný… Sociálnu prácu v marginalizovaných rómskych komunitách sme presunuli na terénnych sociálnych pracovníkov a spolupráca s kuratelou nie je vždy jednoduchá.

Nerómovia z Richnavy, ale aj z mnohých iných lokalít, kde žijú vylúčení Rómovia majú strach. Rovnaký strach majú aj vylúčení Rómovia, často vystavovaní nepriateľským postojom, rasistickej rétorike a po generácie dodržiavaným pravidlám, ktoré jasne ukazujú na nerovnosti.

V mnohých lokalitách ako keby nerómovia čakali, že jedného dňa sa zobudia a ich rómski spoluobčania tam nebudú. Ako keby žili v duch hesla, že čím horšie sa budú marginalizovaní Rómovia mať, tým skôr sa stratia. V Richnave na zosúvajúcom sa kopci lepia tamojší Rómovia svoje domčeky a chatrčky nie preto, že by sa im tam páčilo, ale preto že niet inej možnosti. Zlepšenie spolužitia je vo vytváraní príležitostí, v hľadaní individuálnych riešení pre konkrétne lokality, v podpore starostov, v podpore ad hoc riešení.

Druhá predvianočná správa o „mobilizácii“ domobrany je tiež správou o Slovensku. O tom, že tu je pomerne dobre organizovaná skupina „bielych“ mužov, ktorí majú tendencie vydávať sa za ozbrojené zložky a demonštrovať svoju pripravenosť k bojaschopnosti. A na svoje zviditeľnenie si vybrali obec s rómskou komunitou. Ich zámer vyšiel, dostali sa na stránky denníkov a spoločnosť už pár dní diskutuje, ako je to možné, že u nás môže fungovať polovojenská organizácia.

Aký signál ale tento krok vyslal k Rómom? Že ich komunity môžu byť terčom demonštrovania sily kohokoľvek. To, čo v Bratislave vnímame ako hypotetické ohrozenie, môže byť vo vylúčených lokalitách veľmi reálne. Okrem toho, v kolektívnej pamäti Rómov, spomienka na Hlinkove gardy síce vybledla, ale nezanikla.

Výzvou pre spoločnosť zostáva obnova dôvery v štát a rekonštrukcia jeho fungovania.