Hanbím sa! Nie za seba, ale…

U Baťkov 6. januára 2020.

Hanbím sa!

Hanbím sa, nie za seba, či moje vyslovené slova alebo skutky, ktoré som urobil. Hanbím sa za nás, za ľudí. Za spôsob života, ktorý velebíme. Za bezbrehý konzum a spotrebu založenú na neustálom raste postavenom na umelých zásahoch, keď má dôjsť k prirodzeným očistným mechanizmom. Hanbím sa, že sme sa uzatvorili do seba, do vlastných mikrosvetov, izolovali sa od seba samotných, ale aj od druhých. Hanbím sa, že sme sa začali báť nielen samých seba, ale predovšetkým našej ľudskej prirodzenosti. Hanbím sa, že život v prirodzených cykloch rastu a následného poklesu, ktorý slúži ako očista a rozdýchanie sa pred ďalším postupom, sa stal pre nás strašiakom. Systém cyklickosti života a jeho balansovania na pozadí polarity jednej a tej istej mince, teda našich životov, sa stal dlhodobo pre nás neakceptovateľným.

Tento rok si pripomeniem dve výročia, ktoré majú zásadný dopad na môj život a svojim spôsobom ma utvrdzujú v tom, že môj doterajší pocit viny a hanby za seba samého bol chybným. Pred sto rokmi môj pradedo Adam dokončil svoj skromný príbytok, do ktorého si priviedol svoju ženu Evu a založili si rodinu. Plodom ich lásky bola aj moja babka Ema. Adam sa za svoj život a skutky nemusel hanbiť, aj keď veľa nevypovedaného a často krát hanlivého bolo na jeho meno vzneseného. Pre mňa zostáva silnou osobou, chlapom, ktorý si splnil svoju občiansku povinnosť a odslúžil si svoj diel spoločenskej zodpovednosti, keď mu prišiel povolávací rozkaz.

Vyslali ho v mene Rakúsko-Uhorskej armády na východný front, smer Sibír. V tom čase sa táto destinácia viac-menej rovnala ortieľu smrti. Vrátil sa, vzal si svoju vyvolenú za ženu a ako sa hovorí, začal na rodnej hrudi potiť krv, pot a slzy. Pôda tu bola neúrodná, bojovalo sa so susedmi o každú piaď úrodnej pôdy, zasadený ovocný strom, či tých pár kusov hospodárskych zvierat, čo si vedeli zadovážiť. Za svojho života zažil viac, ako si ktokoľvek z dnešných mojich rovesníkov vie predstaviť a namiesto hanby a izolácie do seba, pracoval, bojoval a pomáhal. Veď nie nadarmo sa mu hovorilo Baťko, čo voľne označuje tento prídomok k menu starší a vážený občan. I hornému koncu dediny prischlo toto označenie, U Baťkov.

Na sklonku svojho produktívneho života prišla do života jeho najbližších ďalšia vojna. Keďže zažil Rusov na fronte uvedomujúc, že sa jeho statok nachádza na konci doliny, na konci dediny a z troch strán obklopený prudko zvažujúcimi horami, očakával to najhoršie. Pravidelne za súmraku, či pod rúškom tmy sa blížili, nielen k jeho chalupe, najrozličnejšie skupiny ľudí, z ktorých išiel nielen všade prítomný strach, hlad, ale aj prízrak smrti. Z doterajších mnou získaných poznatkov viem, že v bebravskej doline operovali najrozličnejšie ozbrojené skupiny partizánov, jednotiek špeciálneho určenia na likvidáciu partizánov, ale aj regulárne jednotky vojakov. Nie nadarmo sa po vojne uchádzal o dôchodok účastníka národného boja za oslobodenie. Ten mu však nebol uznaný, lebo sa mu nepodarilo získať päť potrebných podpisov od svojich susedov dokazujúcich jeho účasť na tomto boji. Vraj mu chýbal len ten jeden, posledný. Zatiaľ sa mi to hodnoverne nepodarilo preukázať, že prečo.

Posledná rana do krvácajúcej duše tvrdo pracujúceho chlapa a jeho rodiny prišla na sklonku jeho života. Nové spoločenské pomery sľubujúce svetlé a úspešné zajtrajšky sa skĺbili vo filozofii, kde všetko je všetkých a v zásade nikoho. Bolo na každom z jeho rovesníkov, do akej miery sa rozhodnú spolupracovať. Pre neho to bol však pomyselný Damoklov meč, ktorý napokon už nevládal držať v ruke a ďaleko od svojej rodiny. Povolal si ho Boh k sebe.

Druhým výročím je desať rokov od okamihu, kedy svoju pozemskú púť ukončila moja babka Emka. Inak si ani nepamätám, že by ju niekto volal. Vtedy som sa rozhodol na pozadí jej smrti o nový život a teda aj svoj začiatok. Hanba za to kto som, z akej rodiny pochádzam a prečo mi život práve toľko naložil na plecia, nadobúdala nový rozmer. Strach z prekročenia vlastného tieňa minulosti a hanby nebol natoľko silný, ako moja chuť žiť.

Postupne som sa začal vracať tam, kde sa moja babka narodila. Do chalupy U Baťkov, ktorá bola na pokraji zrútenia, nielen toho fyzického zo statického pohľadu, ale predovšetkým ľudského. Každá chalupa má svoj genius loci, teda ducha miesta, v ktorom sa sústredila obrovská energia ľudí. Ľudí, ktorí dokázali z málo úrodnej ílovitej pôdy s použitím prírodných prísad vytvarovať nepálené tehly. Ľudí, ktorí ručne zoťali desiatky stromov a remeselne ich opracovali tak, aby z nich bol stavebný materiál. Steny na krivo vystierkované vápennou maltou nalíčené do biela a stropy údené dymom, či olejované. Vznikli tak miestnosti, kde sa sto rokov odohrával príbeh jednej rodiny. Mne najbližšie a najvýraznejšie osudy Adama, jeho dcéry Emy a jej detí, ktorým jedným z nich je aj môj otec. Časom ako som svojpomocne dával tomuto miestu nový život, ktorý bol násilne prerušený na takmer päťdesiat rokov a ktorý bol bez života skoro pätnásť rokov. Miesto, kde som časom zistil, že som bol plodom lásky mojich rodičov, miestom, kde som sa po tridsiatich troch rokoch svojho života vrátil, k sebe.

Týchto desať rokov ma naučilo sa zmieriť so samým sebou, prijať sa taký, aký som a viac so sebou nebojovať. Naučil som sa pokore a objavil som v sebe stratenú úctu k svojmu Ja, ale hlavne dozrela vo mne húževnatosť, ktorá v prenesenom význame slova bola vlastná Adamovi Baťkovi, neskôr babke Emke až napokon si našla svoje miesta vo mne. To sa už však dostávame k úvahe o poslaní môjho života, ktoré sa začali vo mne čoraz častejšie vynárať a viedli ma k občianskemu aktivizmu a zásadným rozhodnutiam svojho života za ostatné dva roky, ktoré som urobil. O tých by som rád rozprával však na budúce. Ich nosnou témou je pocit hanby za nás za ľudí, ktorí v sebe nosím a ktorý by som chcel artikulovať do slov, aby som pomenoval svoju úzkosť z toho plynúcu a prestala byť pre mňa postrachom.