Denník N

Pán Sudor, už nebudem vymýšľať clickbaitingové titulky!

Časť III je všeobecné zhrnutie a zopár navzájom nesúvisiacich pozoruhodností, takže na úvod pikošku: na dverách prevádzky bol jasne nalepený zákaz fajčenia, ale vnútri prevádzky (v zamestnaneckých priestoroch ako kancelária, kuchyňa, či schodisko), sa veselo hůlilo, vrátane prevádzkara. Keď som sa proti tomu ozval, tak som bol za spoločenského vyvrheľa, ktorý si „musí zvyknúť”.

V časti II som písal o mojej skúsenosti so zneužívaním Dohôd o vykonaní práce, čo malo v prvom rade negatívny dopad na tých najposlednejších makačenkov. Niečo som naznačil aj o obchádzaní minimálnej mzdy (čosi podobné sa mi prihodilo aj v zahraničí, ako napríklad v spomínanom Luxembursku). Patrilo by sa však snáď spresniť čísla.

Každá pizzeria, v ktorej som pracoval, potrebovala jedného rozvozcu denne. To znamená, že „zamestnávali” (rozumej: držali si pod dohodou) troch, lebo keby im jeden ochorel – alebo inak vypadol – museli by si veľmi rýchlo zháňať ďalšieho. Tým pádom ale neboli všetci na plný úväzok; reálna mesačná mzda sa preto často pohybovala pod 300 eurami – niekde okolo 225 – 275 eur.

Ako som spomínal, sťažovať sa nebolo komu. Keď sa ti nepáčilo, vedel si, kde sú dvere. Mne to bolo jedno tri päť a nemal som problém rebelovať; moji kolegovia však v takej situácii neboli. Išlo prevažne o málo kvalifikovaných mladých chalanov, ktorí aj takúto almužnu potrebovali. Navyše sa mohli svojej babenke predvádzať jazdou na aute, ktoré si vo svojich 18 ešte nemohli sami dovoliť. Určite teda nešlo o vychladnuté zodpovedné hlavy; jeden sa mi „pochválil”, že dal auto na totálku, lebo mu akási „blondína” vbehla z vedľajšej cesty. Že nezanedbateľnou príčinou havárie bola aj jeho 80-ka v meste (čím sa doslova hrdil), to mu asi do dnešného dňa nedocvaklo. Nevybúrených 18, čo som mal čakať, že áno.

Porušovanie pravidiel premávky za účelom rýchleho rozvozu sa implicitne očakávalo. Keď som raz viezol majiteľku, ani neskrývala svoje počudovanie nad tým, že som išiel 70 – tam, kde bola sedemdesiatka:

„Takže dodržiavate predpisy? Zaujímavé…”

Tak asi ich dodržiavam preto, lebo sa bojím ísť 80? Raz v noci mi pod kolesá vybehla z bočnej ulice joggerka. Keby som tam vtedy nešiel predpisových 50, už by bola na mojej kapote.

Dodržiavanie zákona je oblasť, s ktorou si majitelia až natoľko nepotykali. Pracoval som tam tuším v novmebri či decembri a Fabia mala stále obuté letné gumy, hoci som na to majiteľa upozorňoval. Ak by ma bol vtedy zastavil policajt, ja by som býval musel zaplatiť pokutu (vtedy ešte nebola uzákonená objektívna zodpovednosť).

Podobne to bolo s rozvozmi do pešej zóny. Ty ako rozvozca si to tam musel zaviezť a zamestnávateľa vôbec netrápilo ako, len aby to bolo čo najrýchlejšie. Priamo natvrdo mi nepovedal, aby som porušoval zákon, ale pre autá žiadne povolenie pre vjazd neplánoval zabezpečiť, keď som sa ho na to pýtal. Policajti však rozvozcov prakticky nezastavovali, pretože sa celý problém nechal vyhniť doslova tragikomickou korupciou: členovia PZ mali v žilinských pizzeriach zľavu 50% (avšak iba na rozvoz). Čiže namiesto 3,60 zaplatili za pizzu 1,80. Objednávok z OR PZ bolo, ako inak, požehnane.

Pán Sudor vo svojom článku spomína, že ho nepoctitví taxikári okradli. A to viacnásobne. Ono je to asi v povahe spoločenskej vrstvy, ktorá si musí zarábať na živobytie takýmto spôsobom? Mňa okrádal kolega-čašník, s ktorým som mal úplne bezproblémové, dobré vzťahy. Okrádal ma neuveriteľne hlúpo (sem-tam blokoval pivá na môj „zamestnanecký” kód). Odhliadnuc od toho, že rozvozcovia nemali povolené doručovať alkohol (a teda nemali prečo blokovať pivá), beztak bolo otázkou času hodín, kedy na to prídem. Samozrejme, bol na mieste vyhodený. Doteraz mi nie je jasné, prečo si myslel, že sedem eur mu vymaľuje ružovejšiu budúcnosť.

Na konci dňa je vyúčtovanie. Šéf ti povie, koľko mu máš dať peňazí, a keď ti chýba, tak to musíš doplatiť zo svojho. Vždy sa tak uvažuje, že chyba je na strane toho posledného makačenka. To je už taká mentalita. Keď sa jedným zo šéfov stal 18-ročný syn majiteľky, zrazu som mal manko pomaly v každom vyúčtovaní (tri zo štyroch). Ani raz to nebola moja chyba, vždy som na moje vlastné náklady sa musel vrátiť a ukázať mu ako škôlkarovi, kde urobil chybu vo svojich počtoch. Ospravedlnenia som sa nedočkal, jedine toxickej nenávisti skrývanej za škrípajúce zuby. Samozrejme, dlho som tam neostal. Určite mal aj on radosť, že som odtiaľ zdupkal.

Čiže v tomto vidím hlavný problém. Pán Sudor napísal hodnotnú investigatívu, kde však majitelia vyzneli ako tí dobrítaxikári ako tí zlí (pozoruhodne s výnimkou prípadu, kde sám majiteľ bol taxikárom). Lenže tí majitelia sú v realite často ešte horší. Teda nie sú horší… sú rovnako hriešni ziskuchtiví, ibaže majú k dispozícii omnoho väčšie možnosti ako oje… babrať „zamestnancov”, štát… skrátka, všetkých naokolo. Nehovoriac už o ďalších – legálnych – spôsoboch, ako napríklad spomínaný šikovný transfer rizika podnikania na ten najposlednejší (a najmenej platený) článok reťaze. Ku cti im slúži akurát to, že – aspoň z mojej skúsenosti – vždy vyplácali makačenkov do posledného centu (s podvodníkmi hrubšieho zrna som sa stretol v Dánsku či na Novom Zélande).

Aby som nevyzeral za chronického sťažovateľa, mal by som aj návrhy riešení, ktoré sú ale absolútne nepriechodné. Pracovný právnik nie som, takže nič iné okrem plošného zrušenia inštitútu Dohôd o vykonaní práce mi nenapadá. Vezmem to teda z druhého konca.

Písal sa rok 2011 a nezamestnanosť vrcholila (vyše 13%; teraz je samozrejme ekonomická situácia na trhu práce diametrálne odlišná). Celkovo mali vtedy problém nájsť si prácu najmä starší ľudia, ktorým chýbalo 5-10 rokov do dôchodku a nikto ich nehcel zamestnať. Logicky sa ako riešenie núkalo zvýšiť vekovú hranicu na vykonávanie povolania vodiča (vrátane autobusov či nákladnej dopravy).

Väčšinu havárií spôsobuje okrem neznalosti miestnej organizácie dopravy predovšetkým neprimeraná rýchlosť a vinníkmi sú v prevažnej miere mladí ľudia do 25 rokov. Pokiaľ by profesionálneho vodiča mohol robiť len človek povedzme nad 23-26, možno by to okrem zníženia nehodovosti prispelo aj k zvýšeniu zamestnateľnosti starších ľudí pred dôchodkom, ako aj k celkovému lepšiemu zaobchádzaniu s ľudmi na týchto pozíciach. Nebolo by také jednoduché nájsť niekoho len tak na ulici, čiže by to prispelo k zvýšeniu platového ohodnotenia – a snáď aj rešpektu zo strany nadriadených. Trend v spoločnosti je však opačný – smerom k znižovaniu hranice na získanie vodičského oprávnenia a vykonávania práce vodiča z povolania.

Teraz najčítanejšie

Tomas Tkac

Väčšine vecí sa rozumiem ako hus do piva a nikoho nenútim moje výplody čítať. Nikto o to aj tak nemá záujem (s výnimkou jednej reakcie Richarda S.), ale mne je to jedno, lebo si to tu beztak kompilujem len ako taký akýsi archív mojich myšlienok.