Teológia tela

Na začiatku bola snaha priblížiť dielo Teológia tela, ktoré v kresťanskom priestore výrazne ovplyvňuje pohľad na vzťah a manželstvo. Štúdium tohto 600 stranového zväzku nakoniec ukázalo potrebu skladať mozaiku kúsok po kúsku a tak článok nakoniec ponúka prehľad celého spektra dokumentov.

Židovský pohľad

V židovskom prostredí je to príbeh Adama a Evy, kde jeden bol stvorený pre druhého, kde z jedného (rebra = boku) sa zrodili dve bytosti, ktoré však naďalej majú byť jednou. Je to obraz rovnocennosti.

Príbeh o tom ako si Boh vyvolil a zamiloval Izrael, bol výzvou k tomu, aby vzťah medzi mužom a ženou bol výlučný. Tu niekde sa zrodila monogamia. Avšak príbeh o páde v raji a hriechu sa stal zdôvodnením, prečo to tak nakoniec nie je. A tak sa rozmohla polygamia.

Keď Izrael dostáva Dekalóg, je tam pravidlo nescudzoložíš. V praxi to znamenalo, že muž mohol mať sex mimo manželstva, ale nesmelo ísť o ženu iného muža. To nescudzoložíš doslova v preklade znamená – nevstúpiš do manželstva niekoho iného. Nevera sa však u muža tolerovala, dokonca aj ak mal viac žien a žil s nimi pod jednou strechou. Muž nemusel byť verný. Od ženy sa však očakávala vernosť.

Tento odlišný postoj mal aj ďalší „praktický“ rozmer. Muž rozhodoval o rozvode. Zo začiatku bola dôvodom neplodnosť – ak mu žena nedala potomka. Čo na tom, že on bol impotent :). Neskôr dôvody narastali, až nakoniec bolo pomerne ľahké ženu „prepustiť“. Je pravda že v židovstve sa medzi odborníkmi o dôvodoch diskutovalo, na jednej strane sa za jediný dôvod uznávala prípadná nevera manželky, na druhej strane tých dôvodov bolo viac, napríklad aj pripálená večera. Zhruba od 12 storočia je rozvod možný len so súhlasom ženy a aj to len v prípade nevery…

Ak hľadáme účel či cieľ manželstva, potom na prvom mieste je v židovstve potomstvo, až potom nasleduje spoločenstvo, teda vzťah muža a ženy. Ale ani tu potomstvo nakoniec nie je až tak v popredí. Kým ženám na Blízkom Východe muž sľubuje, že ich nenechá bez kávy, židovské ženy majú právo na sex (aj) mimo snahy o počatie potomka. Je zjavné, že ide o ich potešenie. Možno tu niekde vznikli slová o plnení manželských „povinností“…

Kresťanský pohľad

Kresťanstvo v mnohom na židovstvo nadviazalo.

Predovšetkým sa prihlásilo k príbehu z raja o stvorení Adama a Evy a tiež k poslaniu byť „jedno“.

Nie že by kresťania príbeh o páde v raji a hriechu ignorovali, len ho tak trochu prepracovali do obrazu toho – kto má koho viesť. Tento pohľad však nie je správny, pretože „už nie je pán vo vzťahu…“ (1 Kor 8, 6). A tak muž nie je pánom ženy. Tento židovský pohľad bol prekonaný kresťanským, kde jediným pánom, je Boh…

V kresťanskom Dekalógu slovo nescudzoložíš, nahradilo slovo nezosmilníš. Sexualita tak dostala priestor v manželstve a mimo vzťah už nemala priestor. A bolo ako sa hovorí vymaľované :). Ale je tu aj odkaz, ktorý zrejme je za tým všetkým: „kto hľadí žiadostivo, scudzoložil“ (MT 5, 27 – 28).

Vzťah Boha a vyvoleného národa (ktorý dokázal byť neverný), nahradil v kresťanstve obraz vzťahu Boha (Krista) a cirkvi. A to je už vzťah inej „kvality“. Zrozumiteľnejšie to je, keď sa povie, že v kresťanskom ponímaní sú tí dvaja jedno skrze Krista a tým, že Kristova láska k cirkvi, ale aj k človeku je dokonalá, aj láska človeka k človeku takou má byť. Preto kresťanstvo hovorí o anulácií a odluke, nie o rozvode.

Židovské dôvody pre rozvod boli pomenované ako tvrdosť srdca. Židia hovoria, že to bola snaha uprednostniť menšie zlo pred väčším. Ale výsledkom bola možnosť rozvodu aj pre malicherné veci. A tak túto snahu nahradili slová: „čo Boh spojil, človek nech nerozlučuje“(MK 10, 9). A bolo po výnimkách. Kristove slová o tom, aby dvaja boli jedným sú svedectvom o tom, že pokus s výnimkami sa nevydaril a treba sa vrátiť k ideálu…

Čo sa týka účelu a cieľu manželstva, v kresťanstve v porovnaní so židovstvom je to poradie opačne. Dokonca zmysel má aj manželstvo bez detí…

Pohľad Písma

Keď sa v Starom zákone píše o nečistote v súvislosti s menštruáciou a odporúča sa niekoľko dní sa zdržať sexuálneho styku, je to okrem iného dôležité z hľadiska zdravia. Bolo to odporúčanie písané pre obdobie staroveku a sex počas menštruácie hrozí infekciou. Je to praktické usmernenie.

Ak sa v Starom zákone píše o tom, že sa treba vyhýbať sexualite v najbližšom (rodinnom) okolí, opäť je to praktické riešenie – aby nedošlo k poškodeniu génov a k narodeniu ľudí s určitými deformitami.

Samozrejme, niektoré usmernenia sú pre nás už z iného „sveta“ – zobrať si za ženu manželku nášho brata, keď sa stane vdovou… Je to skôr o tom, aká je motivácia a čím sa z Písma chceme inšpirovať…

Napríklad príbeh o Onanovi je zámienkou k tomu, aby manželia nemali prerušovaný styk. Čo na tom, že sú svoji. A že sám o sebe je nepraktický a málo spoľahlivý. Je to však príbeh o Onanovi, nie usmernenie k manželstvu… Dokonca toto usmernenie nie je ani v knihe Levitikus… Predpokladám, že sa nechceme vrátiť k duchu Starého Zákona, kde to – že žena nie je panna, bolo dôvodom k rozvodu…

Preto najväčšou rehabilitáciou je List Korinťanom a Tesaloničanom… Úpadok v korintskej spoločnosti bol taký veľký, že veriaci premýšľali nad tým, že sa zrieknu sexuality. A preto apoštol Pavol napísal List Korinťanom v ktorom píše, že manželstvo je tým priestorom, kde dochádza k naplneniu sexuálnej túžby, ktorá je podľa neho prirodzená. Píše tiež o tom, že manželia by si v tom mali pomáhať, byť si oporou. Apoštol Pavol napísal aj List Tesaloničanom. V poznámkach a komentároch tohto listu sa pri sexualite spomínajú tri funkcie: plodnosť, prejav lásky a cesta k potešeniu.

V Písme teda nachádzame dôraz na sex v manželstve. Táto myšlienka sa dá ťažšie „predať“ ľuďom, ktorí neveria. Môžeme skôr hovoriť o rizikách promiskuity, o pohlavných ochoreniach a predovšetkým o tom, že to viac bolí, ak sa vzťah rozpadne a bol naozaj veľmi intímnym. Ľahšie sa dajú obhájiť slová vernosti a nerozlučnosti. Nakoniec každý kto vstupuje do manželstva tak verí, že to bude navždy…

Pohľad katechizmu

Písmo kresťania vnímajú ako pravdu zjavenú. Dekalóg ako usmernenie k praktickému životu. Ďalším dôležitým prameňom je katechizmus, ktorý ponúka náuku cirkvi…

Ak dáme bokom odporúčanie počkať so sexom do manželstva, byť si verný a nerozísť sa – ktoré rezonujú v Písme, tak všetky ostatné usmernenia k sexualite v katechizme vychádzajú z rôznych cirkevných dokumentov, ale nie z Písma (nie sú tam priame odkazy).

V katechizme rezonuje manželský sex ako akt spojenia a plodenia súčasne. Podľa katechizmu je plodnosť jedným z cieľov manželstva. Avšak podľa toho čo sa v ňom píše, vyzerá že jediným. Iné ciele tam moc nedostali priestor. A to je škoda. Napríklad bezdetné manželstva sa pri čítaní tohto textu necítia dobre. Vlastne jediné usmernenie je toto: „Manželia, ktorým Boh nedoprial mať deti, môžu i napriek tomu viesť zmysluplný manželský život z hľadiska ľudského i kresťanského. Ich manželstvo môže vynikať plodnosťou lásky, pohostinnosti a obetavosti.“ Čo je pekné, ale v porovnaní s niekoľkými stranami ktoré ospevujú plodnosť…

Rozkoš podľa katechizmu je spojená s plodnosťou. Ak si predstavím manželov, ktorý po tom nádhernom okamihu prežívajú neistotu, určite im napadnú mnohé myšlienky a pocity, ale nie rozkoš. Podľa katechizmu je sexualita prameňom radosti a potešenia ak je spojená s plodnosťou… Ale sexualita, ako okamih kedy v láske jeden sa odovzdá druhému, je potechou sama o sebe…

Asi nie je náhoda, že katechizmus si pri slovách o manželskej láske vybral príbeh Tobiasa a Sáry (Tob 8, 4 -9), ale nie Pieseň piesní. V príbehu ktorý katechizmus uvádza sa Tobi počas svadobnej noci pomodlil so Sárou a išli spať. V komentároch ku knihe, ale aj k samotnému príbehu sa o sexualite nepíše. Skôr by sme mali ten príbeh vnímať ako výzvu k tomu, aby sa manželia spolu modlili…Oveľa viac by osožilo, dať tam odkaz na Pieseň piesní – text vášnivý, milostný, ľúbezný a erotický. Oslavu krásy a lásky, kedy cez dve telá, rezonuje súzvuk dvoch duši…

Ale aby to nevyznelo len ako kritika, aj táto myšlienka je pekná: „manželstvo pomáha prekonávať uzatváranie sa do seba, egoizmus, vyhľadávanie vlastného pôžitku a otvárať sa druhému, vzájomnej pomoci a darovaniu seba samého.“ Až je v kontraste s tým, čo sa dnes žije…

Možno keby v katechizme bol odkaz na Pieseň piesní a nie na príbeh Tobiho, nestretol by som sa s príbehom manželov, ktorý sa počas sexu modlia ruženec. „A neuveď nás do pokušenia…“

Pieseň piesní, alebo červená knižnica v Písme

Zľúbaj ma bozkami svojich úst… Zaveď ma … do svojej komnaty! Tam jasať budeme a … tešiť sa… odpočíva mi na prsiach… Aká si krásna, priateľka moja… V jeho tôni sedím, ako sa mi žiadalo, a jeho ovocie je sladké môjmu podnebiu. Môj milý je môj a ja som jeho… Na svojom lôžku po nociach hľadala som toho, ktorého moja duša miluje. Tvoje prsia sú ako dve sŕňatá… Očarila si moje srdce… Aká je sladká tvoja láska… Si zatvorenou záhradou … zapečatenou studienkou. Ó, keby prišiel milý môj do svojej záhrady a keby požíval jej znamenité ovocie! Jeho ústa sú presladké a všetko na ňom je pôvabné. Taký je môj milý…

Tieto slová nie sú z červenej knižnice, sú to „výseky“ z Piesne piesní a hoci som čítal rôzne pokusy o jej výklad, nie je možné ju interpretovať inak ako vášnivú a erotickú komunikáciu medzi dvoma milencami… Rabín Harold Kushner vo svojej knihe Keď všetko, čo ste kedy chceli nestačí píše, že Židovstvo pôvodne chcelo zavrhnúť Pieseň piesní práve pre jej erotický rozmer. Bola v tom erotika a nie hocijaká!

Pieseň piesní v tom nie je osamotená. V knihe Prísloví 5, 19 sa píše: „jej ňadrá nech ťa opájajú v každý čas, kochaj sa jednostaj v jej ľúbosti“. A celá časť 10 – 16 – naše preklady sú pomerne cudné :). Je to milostná poézia. V hebrejskom originály… žiadna hanba, žiadny ostych, žiadne schovávanie, je to milostná predohra a tí dvaja sú zo seba vzrušení a tešia sa zo svojej nahoty a tešia sa na seba… Je to číra radosť :). Čo je necudné na milovaní manželov?

V piesni piesní je veľa odkazov na knihu Genesis a lásku medzi Adamom a Evou. Často tu tiež rezonujú slová o hodnote, kráse a jedinečnosti toho druhého, a o vernej láske. Ale aj rovnocennosti obidvoch…

Biblisti v nej vidia lásku medzi Kristom s cirkvou. Škoda že v nej nevidia aj lásku medzi mužom a ženou, ak na inom mieste lásku muža a ženy prirovnávajú k láske Krista a cirkvi…

Sviatostný rozmer sexu

V katechizme katolíckej cirkvi sa píše, že manželia si ako vysluhovatelia Kristovej milosti navzájom udeľujú sviatosť manželstva tým, že pred cirkvou vyjadria svoj súhlas.

Súhlas spočíva v ľudskom úkone, ktorým sa manželia navzájom odovzdávajú a prijímajú. „Beriem si teba za manžela / manželku“ (mne by sa viac páčili slová prijímam… beriem je také majetné). Tento súhlas, ktorý manželov vzájomne viaže, nachádza svoje zavŕšenie v tom, že sa dvaja stanú jedným telom. Ale čo to je? Katechizmus distingvovane mlčí…

V pastorálnej teológii od Juraja Augustína sa píše, že manželia si navzájom vysluhujú sviatosť manželstva tým, že pred cirkvou vyjadria svoj súhlas. Súhlas je tu formou a matériou je, keď sa stanú jedným telom.

Katechizmus aj pastorálna teológia veľmi opatrne len naznačujú skutočnosť, ktorú otvorene popisuje profesor morálnej teológie Hans Rotter – manželstvo je platné od okamihu sľubu, ale nerozlučiteľne je až po spečatení tohto sľubu vzájomným spojením – jednoducho keď sa tí dvaja milujú. Ak k spojenou nedošlo, manželstvo možno anulovať. A ak neskôr príde k nevere, tak práve na ňu sa v ortodoxnom svete pozerá ako na úkon, ktorý prehlasuje vzťah za neplatný – je dôvodom k anulácií…

Možno ak by sa hovorilo o sexualite v tomto sviatostnom rozmere, nezachádzalo by sa s ňou tak ľahkovážne. Zákaz či jej odsúdenie sa míňajú účinku… Keď v 1 liste Korinťanov (6, 16) zaznieva výzva, aby poslucháči nevyhľadávali sex s kýmkoľvek, rezonuje tam práve odkaz na jedno telo. Jednoducho sex vytvára puto.

Starostlivosť & potecha

Bola by veľká škoda vnímať sexualitu len cez prizmu plodenia.

Ak si vezmete horizont 30 rokov manželstva, počet „spojení“ a detí, tak k narodeniu nakoniec viedlo možno 1 % stretnutí. To je dosť málo na to, aby hlavný či jediný rozmer bol nový život. O to viac, že v živočíšnom svete je prítomný len tento rozmer a všetko je mu podriadené… Nakoniec, viete si predstaviť mať sex 1 x za rok?

U samičiek živočíchov dochádza k zväčšeniu pŕs pri ovulácii a keď treba mať mlieko. Potom sa stratia. U ľudského druhu však majú ženy zväčšené prsia od puberty až do smrti a majú ich väčšie, než je potrebné pre kojenie. Podľa vedcov dôvod môže byť len jediný, zjavne ich úloha nie je spojená len s plodením a majú byť potechou – pre radosť zo sexuality vo dvojici.

Nevera = rozluka

Evanjelium podľa Mareka je staršie, než ostatné evanjeliá. Marek bol spolupracovníkom apoštolov Petra a Pavla. Evanjelisti Matúš a Lukáš sa pri písaní evanjelií inšpirovali Marekom.

V evanjeliách je paralelne zaznamenaný ten istý príbeh (Mt 19, 3 – 9, Mk 10, 1 – 12). Avšak Matúš na rozdiel od Mareka a Lukáša pri manželstve hovorí o „rozvode“ v prípade cudzoložstva. Matúš tento dôvod opäť uvádza aj na ďalšom mieste (MT 5,32). Napriek tomu toto usmernenie išlo do stratena. Ako dôvod sa uvádza, že Matúš dával toto usmernenie v inom prostredí…

Ak by to platilo: nevera = rozvod, koľko vzťahov by už dávno skončilo? Ale nie je to problém len z pohľadu Biblie. Veľa vzťahov neveru nerozchodí.

Encyklika Humanae vitae

Encyklikou Humanae vitae sa ako niť nesie slovo prirodzenosť. Skúsme sa na toto slovo pozrieť bližšie.

Je prirodzené, že muž je stále plodný. To je dobrý dôvod k tomu, aby si pred každým sexuálnym stykom uvedomil, že môže zrodiť život a tak zodpovednejšie pristupoval k sexualite.

U ženy sa strieda plodné a neplodne obdobie, teda obdobie kedy v spolupráci s mužom sa môže zrodiť nový život a kedy nie. Žena v tom pripomína krásnu jabloň, ktorá potom ako zarodí, potrebuje si oddýchnuť. Je to prirodzené. Ak sa má ženský organizmus postarať o nový život, potrebuje sa na to pripraviť a tieto zmeny sú pre organizmus náročné. Preto si potrebuje vydýchnuť a preto sa striedajú plodné a neplodné dní.Vo všeobecnosti sú muž a žena plodní, ak im v tom nebráni vek, alebo ochorenie.

Je sexualita len o plodení? Nie je. Sexuálny styk posilňuje vzájomne puto, ale prináša aj potešenie. A je to prirodzené. Preto systém plodných a neplodných dní vytvára priestor aj pre počatie, aj pre posilu či potechu…

Tak v čom je problém? Primárne v tom, že encyklika hovorí o prirodzených metódach založených na plodných a neplodných dňoch. Iné možnosti nepozná, alebo nepripúšťa.

Človek však dostal rozum a tvorivého ducha, aby svoj život premieňal a aby dopĺňal a v prípade potreby nahradil to, čo je prirodzené. Z rovnakého dôvodu opustil jaskyňu, začal používať oheň na prípravu jedla a zahriatie a lieky na liečenie. A preto by sme mali rozlišovať medzi metódami, ktoré môžu byť zdravotne škodlivé pre ženský organizmus, alebo ukončiť nový život a ostatnými metódami. A medzi tými ostatnými potom hovoriť o ich účinnosti a prípadných + a -.

Ak som písal o výhradách, ktoré mala komisia a ktoré mali aj ľudia po prijatí encykliky, tak je to obava, že prirodzené metódy oberú vzťah o nehu a vášeň, že vzťah a jeho emócie budú podriadené tomu čo hovorí tabuľka a že láskavé prejavy budú zosekane len preto, aby to neohrozilo merania, na ktorých je metóda postavená.

Možno preto na záver encyklika vyzýva k tomu, aby dochádzalo k zušľachteniu prirodzenej metódy. Ale je to možné? Asi len vtedy, ak by sme vedeli určiť či je žena v plodnom období bez všetkých tých meraní a bez limitovania nehy. Teda iným spôsobom.

Pastorálna konštitúcia Gaudium Et spes

Tento dokument bol prijatý počas Druhého vatikánskeho koncilu. Patril k najdiskutovanejším dokumentom. V preklade znamená: o cirkvi v modernom svete. Je to pohľad cirkvi na najpálčivejšie problémy.

Dokument kladie dôraz na vernosť a nerozlučnosť vzťahu. Ale nemožno sa ubrániť pocitu, že len pre vytvorenie zázemia pre plodenie a výchovu detí. Hoci v istej časti sa objavuje krátka úvaha nad tým, že kvalita vzťahu je dôležitá aj pre samotné zázemie. Hovorí sa tu tiež o duchovnej rovine vzťahu. Na jednej strane sa tu hovorí o potrebe zodpovedne posúdiť koľko budú mať detí, na druhej strane je tu výzva prijať čo najviac detí a spoľahnúť sa na Boha…

Vyhrá rozum, alebo viera?

Apoštolská exhortácia Familiaris Consortio

Apoštolská exhortácia je dokument pápeža ktorý je určený určitej skupine a nevenuje sa doktrinálnym otázkam. Autorom exhortácie Familiaris Consortio (o úlohách kresťanskej rodiny), je pápež Ján Pavol II.

V dokumente sa snaží zoširoka hovoriť o problémoch rodiny, o výzvach ktorým rodina čelí, o jej dôležitosti pre spoločnosť a o tom, že je dôležitým kameňom cirkvi. Keď však príde reč na sexualitu, k slovu sa dostávajú mechanizmy, ktoré ju majú spútať a obhajoba prirodzenej metódy je tu jalová. Problémom tiež je, že ak metódu založenú na striedaní plodného a neplodného obdobia použijete na to, aby sa nový život nezrodil – tak ju používate rovnako, ako inú antikoncepciu… Môžete tvrdiť, že jedna je prirodzená a druhá nie. Cieľ je však rovnaký…Iste, dôležitý je aj spôsob, ako sa k cieľu dopracujete.

Medzi pekné myšlienky v dokumente patrí: „…sexualita, prostredníctvom ktorej sa muž a žena navzájom darujú jeden druhému úkonmi, ktoré sú vlastné a výlučne patria manželom, vôbec nie je čosi biologické, ale dotýka sa vnútorného jadra ľudskej osobnosti ako takej. Sexualita sa len vtedy prejavuje ľudským spôsobom, ak je integrálnou súčasťou lásky, ktorou sa muž a žena úplne zaväzujú jeden druhému až do smrti. Plné telesné oddanie sa by bolo klamstvom, keby nebolo znamením a ovocím celého osobného darovania sa…“ Vraciame sa tak k vernosti, k nerozlučnosti, ale aj k presahu, ktorý už v dokumente pomenovaní nie je – potecha tých dvoch.

Teológia tela

V roku 1960 Karol Wojtyla uverejnil knihu Láska a zodpovednosť, ktorá bola takým prvým znamením novej vízie. Tá prišla s II vatikánskym koncilom (1962 – 1965). Jedna z oblastí ktorá prechádzala reformou sa dotýkala aj samotného vzťahu. Postoj členov komisie bol odlišný, než postoj pápeža Pavla VI, ktorý nakoniec svoj postoj presadil a zhrnutý je v encyklike Humanae vitae z roku 1968. V tejto línií pokračoval vo svojom diele aj Wojtyla, ktorý počas konkláve ktoré zvolilo Ján Pavla I (1978) pracoval na knihe, ktorá nakoniec nevyšla v tejto podobe, ale stala sa podkladom 130 katechéz, ktoré boli zverejnené v rokoch 1979 až 1984 a stali sa podkladom Teológie tela a aj samotnej knihy s týmto názvom, ktorá sa stala podkladom pre ďalšie časti tohto článku.

Dielu Jána Pavla II nemožno uprieť že sa snaží zakotviť manželstvo v širších dimenziách. Miestami natoľko širokých, až sú nejasné. Ja chápem obavu, že tí dvaja sa uzavrú pred svetom. Ale aj pred Bohom. Ale každý teológ vie, že túžbu po Bohu nedokáže naplniť nič iné, než Boh. Manželstvo tak nie je prekážkou na ceste k Bohu. A ani nie je niečím menej pred spoločenstvom, ak rodina – muž a žena (s deťmi či bez) sú základom spoločnosti…

Knihe škodí ak pri túžbe sa opiera len o slová o tom, ako muž cudzoloží, keď pozerá na ženu. Ak muž s túžbou hľadí na svoju manželku, podľa knihy cudzoloží. Tento argument neobstojí a je nesprávny.

Netúžiť po vlastnej žene, netúžiť sa jej „zmocniť“, byť akoby bez „citu“… to sú vlastnosti vzťahu pred krachom, alebo po rozvode.

Nemožno sa ubrániť pocitu, že na manželstvo sa v knihe nazerá cez prizmu panenstva a celibátu a najlepšie by bolo, ak by tí dvaja až na plodenie, žili ako brat a sestra…

My však potrebujeme, aby manželstvá boli silnejšie, aby manželia si viac pomáhali, viac za seba bojovali a aby viac vydržali. A silu k tomu im dáva práve sexualita. Práve v sexualite zomiera egoizmus a rodí sa obeta. Manželská spiritualita bez sexuality je duchovne neplodná. Možno ak by cirkev viac hovorila o sexualite a o tom, že si tí dvaja majú byť potešením, menej by sme riešili vysokú krivku rozvodovosti. Ak vzťah nefunguje, sexualita ho nezachráni. Ale ak vzťah funguje, deformovať sexualitu je deformáciou aj manželstva. Akoby sme stromu preťali korene…Nič to nemení na tom, že manželia okrem sexuality, čo je najintímnejší telesný rozmer jedného tela, majú spoločne duchovne žiť a spolu sa modliť, čo je zas duchovný rozmer toho istého tela… Sú to dve krídla, k letu potrebujeme obidve…

Sexuálna výchova

Predstavte si, že veríte tomu, že sexualita a všetko s ňou spojené patrí do manželstva. Potom nepotrebujete sexuálnu výchovu, pretože nemáte čo a s kým… Predstavte si, že už máte vyvoleného. A chodíte na prípravu pred vstupom do manželstva. O pohlavných chorobách sa nepotrebujete dozvedieť veľa, veď ak ste obaja počkali, nemali ste čo chytiť a od koho… V rámci prípravy sa dozviete o prirodzených metódach, v tej chvíli metódy neriešite, skôr sa tešíte. Väčšina ľudí chce mať deti, takže aj ak ste dávali pozor a napriek tomu je dieťa na ceste krátko po svadbe, neriešite to. Viac sa metódou začnete zaoberať, keď počet detí začne nekontrolovateľne narastať. Mnohí nakoniec stáli pred dilemou, či mať ešte vôbec sex a ako veľmi pritom porušia to, čo je dobré…

Cirkev verí, že sexualita patrí do manželstva. Preto nevidí dôvod riešiť sexuálnu výchovu. Do istej miery ju vníma ako riziko – že by to ľudia vnímali ako jej rezignáciu na všetko, čomu v tejto oblasti verí…

A tak všetci tí nedokonali, sú ponechaní sami na seba… Možno nevedeli správne použiť prirodzenú metódu, možno sa im neosvedčila a možno nie je pre nich vhodná. Ale nič iné v ponuke nie je…

Manželstvo ako sviatosť

Kresťanstvo hovorí, že manželstvo ustanovil Kristus. Odkazujú pritom na Ježišove slová o nerozlučnosti (Mt 19,6). Ale táto tradícia je ešte staršia a siaha až ku Knihe Genesis a k príbehu Adama a Evy…

Čo sa týka samotnej sviatosti manželstva, tak táto bola ustanovená v 12 storočí a to Druhým Lateránskym koncilom. Aká bola prax pred tým? Po uzavretí manželstva, si tí dvaja prišli po požehnanie od cirkvi.

To že cirkev manželstvo zastrešila ako sviatosť, bol dôležitý krok. V tom čase začínal byť vzťah dosť nestabilný a ideál vernosti strácal na hodnote. Manželstvo ako sviatosť znovu pripomenulo hodnotu tohto vzťahu.

.

Prenechanie sexuality do manželstva, nerozlučnosť a vernosť sú ideály, ktoré by sa nikdy vytratiť nemali. A ani sa vytratiť nemôžu, pretože bez nich je ohrozená stabilita vzťahu. To že mať pekný vzťah nie je samozrejmosť potvrdzujú prípady, kedy dochádza k odluke a k anulácií. A vo svete k rozvodom. Medzi tým však rezonuje vzťah dvoch ľudí, ktorý má byť duchovný, ale aj telesný. Ak je pre cirkev dôležité hovoriť o duchovnom rozmere, nesmie negovať ten telesný. Obidva sú rovnako dôležité. Práve vo svete kde dostávajú vzťahy na „frak“ je výzvou hovoriť o manželskej sexualite ako o vzájomnej poteche a ako o jednom zo zdrojov sily pre samotný vzťah, ale aj spiritualitu.

Tomáš Hupka

Zdroj fotografie:

www. publicorthodoxy. org