Denník N

Prednáška M. Havran: Bratstvo a láska – utópia v slovenskej spoločnosti?

Posledná prednáška v rámci kurzu Liberálna demokracia – perspektívy a trendy sa niesla v duchu Vianoc: bola o bratstve a láske a spolu s Michalom Havranom sme uvažovali nad tým, či sú tieto atribúty v slovenskej spoločnosti utópiou.

Po krátkom predstavení koordinátorom kurzu, prof. Bátorom, Michal Havran začal vysvetľovaním konceptu lásky – alebo, v jej politickej a sekulárnej podobe niečoho, čo sa v spoločnosti prejavuje ako pocit bratstva a spolupatričnosti, lásky oslobodenej od erotického náboja. Aj keď, podotkol, možno nie v politike, lebo prieskumy fyzickej príťažlivosti hovoria, že premiéri vykazujú aj index erotickej fascinácie.

Vzhľadom na to, že dnes sú koncepty bratstva a spolupatričnosti sprofanované, Havran začal s vysvetlením troch zdrojov formovania verejného diskurzu o bratstve a láske. Najprv to boli kresťanské predstavy o láske, neskôr ponímanie lásky na šľachtických dvoroch a napokon sekulárny model bratstva.

Kresťanská predstava lásky je láskavá láska, bez erosu (v protiklade k erosu ako takému). Agapé ako nosná doktrína ranného aj neskoršieho kresťanstva otvorila cestu pre cirkvi, gnostické a iné prúdy ako boli husiti, táboriti alebo adamiti. Tí poslední boli apokalyptickou sektou: do boja chodili nahí, čím demonštrovali svoj návrat k fyzickej kultúre, ktorý, mimochodom, potom prevzali Nemci a vložili ho do welness kultúry. Adamiti vnímali nahotu ako prípravu na očistu. Späť však ku kresťanskej predstave lásky: táto láska nie je antropocentrická, nevzťahuje sa na lásku medzi ľuďmi – je to láska k metafyzickej entite – a má byť o obdive. Tento koncept sa rozvíjal hlavne v kláštornom prostredí mystiky.

Avšak, takáto stredoveká koncepcia lásky je dlhodobo neudržateľná a už v 12. storočí sa objavuje aj prvá sekulárna podoba diskurzu o láske, ktorá doktrínu kresťanskej lásky prikláňa späť k človeku. Živnou pôdou pre túto podobu lásky sa stávajú francúzske šľachtické dvory a je to hlavne o tom, ako sofistikovaným spôsobom prejavovať náklonnosť k ženám. Veľkým priekopníkom tejto tvorby bol starý otec Alienor d´Aquitaine, Guillaume IX. A hoci má cirkev sprvu problém toto pochopiť, postupne sa uspokojí tým, že pokiaľ to nie je heretické, necháva tieto praktiky tak. Tieto sa postupne šíria do baltských oblastí a Británie a umožňujú zrod dvornej kultúry a poézie, ktorá nabáda hlavne šľachtické rodiny, ktoré vtedajšiu spoločnosť ovládali, aby neviedli toľko bojov. Podoba lásky po tom, čo sa etablovala táto dvorná kultúra už nebude taká istá ako doposiaľ.

Tretí zdroj, teda sekulárny model bratstva prichádza s encyklopedistami a osvietenstvom a je výsledkom socioekonomických pohybov v spoločnosti, a to nielen vo Francúzsku ale aj v talianskych štátikoch a Nemecku, dokonca aj v hornom Uhorsku v spojitosti s liberalizačnými pokusmi maďarsko-slovenskej spoločnosti, ktorá v tomto období už považuje feudálny model za neudržateľný.

To by teda boli niektoré z kľúčových zdrojov chápania koncepcie lásky. Havran pokračoval súčasnosťou – dnes dochádza k znovuobjaveniu biblických autorov (napr. sv. Pavol) u mysliteľov, u ktorých by sme to čakali najmenej. Jedným z nich je Alain Badiou vo svojom pamflete Chvála lásky, v ktorom rozvíja potrebu sekulárnej predstavy o spolupatričnosti a bratstve. A druhým politický filozof Giorgio Agamben, autor diela Homo Sacer.

Alain Badiou prešiel od trockistického radikála k neokresťanskému filozofovi-radikálovi – texty sv. Pavla a ich egalitárnu dimenziu vyhlásil za radikálne posolstvo aj pre ľudí ľavice.

Jeho koncept lásky je postavený na troch princípoch.

Prvým je romantická láska, alebo extáza prameniaca zo stretnutia, a tú porovnáva s tým, čo sa vyžaduje od mníchov.

Druhým je skeptická láska – princíp pochádzajúci od Kierkegaarda, ktorý vo svojom pojednaní Denník zvodcu vysvetľuje ako sa vymaniť zo vzťahu, keď v ňom muž a žena viac nechcú byť. Kierkegaard tvrdí, že láska neexistuje, je to len biochémia a pochody v neurotransmiteroch. Toto dielo môže byť zavádzajúce, no je veľmi prítomné.

No a z fúzie romantickej a skeptickej lásky vzniká podľa Badiou-a moderná podoba lásky: zážitok zo sveta a spôsob ako ho najlepšie poznávať je taký, že je treba mnohé veci považovať za iluzórne a zároveň brať do úvahy mimozmyslové podnety. Svet musí byť romantizovaný a je potrebné pestovať očarovanie zo sveta, v tých najtichších a najskrytejších momentoch. A práve pozorovanie je jedna z najťažších disciplín. V dnešnom svete, kde je miera očarenia veľká, mizne schopnosť zažiť akékoľvek, aj to najmenšie prekvapenie. Súčasný svet neponúka také množstvo tajomstiev, aké mohol zažiť stredoveký človek, keď bolo mnohé nepoznané. Dnešný svet je zdokumentovaný veľmi dobre. Badiou hovorí, že svet musí byť poznávaný prostredníctvom lásky – hlavne ako pozornosti a nielen schopnosti počúvať, ale aj pokusom nazrieť do hĺbky človeka, jeho psychiky. Práve takouto podobou lásky sa osvietenci snažili formovať spoločnosť, čím prispeli ku kľúčovej zmene v európskych politických dejinách. Feudálna spoločnosť bola založená na obdive jednej rodiny feudála. Zrazu tu bola výzva začať sa zaoberať skutočnými ľudskými potrebami na rôznych úrovniach spoločnosti.

A ako sa tento prúd prejavil na Slovensku? V 70. rokoch 18. storočia sa v Uhorsku objavila skupina Jakobínov, jej významným predstaviteľom bol aj Ignác Martinovics – spisovateľ, filozof, kňaz, botanik. Spolu s ďalšími (napr. Jozef Hajnóczy, František Abaffy, Karol Smetanovič) sa snažili nastoliť paradigmu, ktorá by reformovala myslenie. V roku 1793 vypracovali návrh ústavy, ktorá garantovala náboženskú slobodu, vlastné zvyky a reč pre jednotlivé národy v rámci Uhorska. Ich zámerom bolo odstrániť Habsburgovcov, boli proti aristokracii a za ich reformné myšlienky ich obvinili z vlastizrady a verejne popravili v Budapešti v máji 1795. Jakobíni stelesňujú pokus o šírenie osvietenských ideálov, snahu o modernizáciu – čo Havran veľmi trefne označil za „osvietenský startup s tragickým koncom“. Akokoľvek neúspešní Jakobíni boli, ich myšlienky sa aj naďalej tajne šírili v emancipačných a náboženských kruhoch.

A akým spôsobom sa princíp bratstva a spolupatričnosti prejavuje dnes, 30. rokov po nežnej revolúcii?

Havran vidí november ´89 ako osvietenský projekt: otázka emancipácie bola súčasťou osvieteneckého myslenia. Máme na mysli nielen náboženskú a občiansku, ale aj emancipáciu spoločnosti voči sebe samej. Spoločnosť ako nositeľ akéhosi kánonu spolužitia sa niekedy potrebuje dištancovať od seba samej, lebo už nedokáže fungovať v starých štruktúrach, do ktorých sa zrodila.

Táto emancipácia však podľa Havrana bola neúspešná. Politická diskusia sa zúžila na prevádzku a bezvýchodiskové riešenia. Vytratila sa potreba osvojenia si premeny. Lebo premena spoločnosti sa vraj odohrala. Sme mladou európskou krajinou, úspešní v mnohých oblastiach na kultúrnom poli. Otázkou však zostáva, prečo nie sú nositeľmi kultivačného charakteru spoločnosti politici.

November 1989 môžeme v požiadavke bratstva a rovnosti napojiť na uhorských Jakobínov. Sú tu paralely rovnosti pred zákonom, rovnosti šancí a pocit bratstva a spolupatričnosti, ktorý je tu neustále: v spoločnosti predsa nežijeme sami, všetci máme svoj život a každý má právo na pochopenie – empatiu – od druhých. Nemáme právo vyžadovať, aby niekto v nedeľu ráno pracoval, pretože my máme chuť si kúpiť teplé rožky. Tento dôraz na empatiu v politických kruhoch chýba, tam dominuje skĺzavanie do paranoidných predstáv, zdôrazňovanie seba (sebacentrizmus), čo je v ideovom rozpore s novembrom 1989, ktorý na vyššie spomínaných princípoch rovnosti a bratstva trval.

Podľa Havrana sa týmto dvom atribútom nepodarilo v spoločnosti prežiť. Slovenská spoločnosť kopírovala anglosaský model spoločnosti. Po roku 1989 princípy bežné v Škandinávii či vo Francúzsku nemali taký vplyv ako anglosaské neoliberálne pravidlá voľného trhu. Naše neoliberalizmom podmienené zlyhanie sa prejavuje vo viacerých oblastiach, no hlavne v tom, ako sme nezvládli integrovať rómov na Slovensku.

Môžeme si síce nahovárať, že 30 rokov po novembri je všetko nádherné, no mnohé súčasné problémy sú dôsledkom toho, že sme predtým pracovali nedôsledne. Spoločnosť je rozbitá v tisícoch mikrozlyhaní. Na základe princípu bratstva a spolupatričnosti sme mali možnosť urobiť veľké veci, lebo sme boli spolu na námestiach. No premrhali sme to a tento jednotiaci mechanizmus nám vypadol z rúk. Havran tu má na mysli napríklad aj motív bratstva Čechov a Slovákov, ktorý sme mali na chvíľu v rukách, no už tu nie je – dnes nie sme bratmi a sestrami v žiadnej oblasti života.

Je možné, že nás ako spoločnosť prebudila a znovu dostala pohybu vražda Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej. Ten pocit nedokončenosti revolúcie, ktorý sa tu po vražde novinára objavil, ľudí zobudil a začínajú postupne preberať zodpovednosť. Hoci je to vykúpené krvou, Havran si myslí, že ľady sa hýbu a môže to znamenať aj kultivačný zlom: to však uvidíme vo februárových voľbách.

Predvianočná téma to veru bola – a som rada, že toto píšem po Vianociach, kedy nastáva skúška správnosti všetkých vianočných kolied.

Veľa z prednášky vo mne rezonovalo: na jednej strane sa ideály bratstva a spolupatričnosti zdajú byť utópiou, na druhej strane po nich v hĺbke seba túžime – či už v rodinných alebo širších vzťahoch. Je to prirodzené. Zároveň nás láka mať, mať viac a nejako pre spoločnosť vyzerať a v spoločnosti vynikať a tento fokus na seba nenecháva miesto pre toho druhého. A potom, unavení z tohto rozporu sa utiekame k Vianociam a vytvárame si z nich, česť výnimkám, ilúziu lásky, pričom sme vlastne zo zreteľa stratili ich pôvodný význam.

Vybojovali sme si slobodu, no tú sme nezvládli použiť. Avšak stále môžeme.

Yuval N. Harari hovorí, že jedným z viacerých dôvodov, prečo druh Sapiens prežil a rozvinul sa (na rozdiel od iných (pod)druhov, napr. neandertálcov) bola aj jeho výborná schopnosť spolupracovať s druhými v skupine.

Jan Hnízdil, český lekár, zas na jednej prednáške o psychopatoch v spoločnosti hovorí, že na psychopata platí buď len väčší psychopat, alebo veľká skupina slušných.

V tejto súvislosti to vidím tak, že zmena vždy nastáva zospodu – začína sa na individuálnej úrovni každodenného života. A keď nás bude dosť, tak tú empatiu a ľudskosť pretlačíme.

No záleží na každom jednom z nás – na našich vnútorných postojoch, na tom, či sú pre nás rôzne ideológie a spoločenské trendy viac ako každodenná ľudskosť: už tu nemáme komunizmus, nik nás nenúti veriť žiadnemu z náboženstiev, môžeme si vyberať z mnohých ciest, ako prežiť svoj život… Čo má teda tvoriť základ nášho konania, keď sme „slobodní“? U mňa je to každodenná seba reflexia, vzdelávanie sa a ľudskosť ako ten spoločný základ, ktorý všetci zdieľame. A keď okolo seba chceme vidieť ľudskosť, empatiu a znovu byť súčasťou komunity, tak si to musíme tvoriť každý deň. To si však vyžaduje aj prácu na sebe a prekonanie akejsi vnútornej lenivosti. Raz však za to môžeme byť vďační, lebo si takto možno zachránime život. To, na čom všetci istým spôsobom pracujeme.

 

autorka: Natália Timková, je internou doktorandkou na Katedre politológie FiF UK.

Teraz najčítanejšie

PolitologiaUK - kurz: Liberálna demokracia

Katedra politológie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského je odborné pracovisko, ktoré sa venuje spoločensko-politickým výskumom a témam. Cieľom tohto blogu je prinášať sumáre z kurzu: Liberálna demokracia - perspektívy a trendy (zimný semester a.r. 2019).