Denník N

Židia v Liptovskom Mikuláši

Synagóga v Liptovskom Mikuláši
Synagóga v Liptovskom Mikuláši

O aktivitách mikulášskych Židov pred Druhou svetovou vojnou a o ich smutnom konci.

Región Liptova patril v minulosti pod Liptovskú župu (Comitatus Liptoviensis), ktorú viedol župan (Comes) vybraný samotným kráľom spomedzi najbohatších rodov. Od 16. storočia mal na tento post dedičné právo veľmi bohatý uhorský rod Ilešházi, ktorý ovládal aj Trenčiansku župu. Vicežupan bol volený aristokraciou a tento proces sprevádzala tradičná reštavrácia.

Liptov bol historicky chudobným regiónom, ktorý aristokrati obľubovali kvôli prírodným krásam a širokým možnostiam poľovačiek. Ľud si čo to vypestoval a za lepšie platenou prácou musel dochádzať. Zmena v ich životoch nastala rozhodnutím grófa Samuela Pongrácza, ktorý mal dobré obchodné styky s moravskými Židmi, a tak v roku 1720 pozval šesť židovských rodín, aby sa usadili priamo v Liptovskom Mikuláši (Szentmiklós). Mikuláš v tých časoch tvorilo akurát tak dnešné staré mesto, ktoré bolo vybudované okolo Kostola sv. Mikuláša z 13. storočia a malo iba niekoľko tisíc obyvateľov.

Tieto židovské rodiny so sebou priniesli kapitál, ktorý zainvestovali priamo v meste a podporovali aj vzdelávanie a kultúru. V roku 1752 založili školu Talmud Tóra a v roku 1776 školu Ješiva. V roku 1861 založila Regina Rosenthal v meste asociáciu židovských žien. Židia financovali súkromné sekulárne školy, v roku 1919 založili v meste prvé kino a ešte za monarchie vybudovali prvý inštitút pre hluchonemé deti v Uhorsku. Počiatkom 20. storočia chceli vybudovať aj židovskú strednú školu, proti čomu zasiahli katolíci a zámer sa nikdy nerealizoval.

Čo je možno podstatnejšie, mikulášski Židia zakladali rôzne fabriky, v ktorých mohli ľudia nájsť lepšie platenú prácu. V roku 1867 založil Armin Stark prvú destilériu a v roku 1904 založili Adolf Stein a Rudolf Stein prvú likérku. Fabriky vlastnené Židmi produkovali tradičné produkty ako mlieko a bryndzu, ale vznikali aj ďalšie destilérie a fabriky produkujúce textil, koberce a kožené výrobky. Práve kožiarsky priemysel sa postupne stával symbolom celého mesta a v neskorších dobách dominoval celému mestskému priemyslu. V roku 1861 si obyvatelia Mikuláša zvolili historicky prvého židovského richtára v Uhorsku.

Židia neboli lenivci a neboli ani zbabelí. Mnohí bojovali vo Veľkej vojne a len z drobného Mikuláša ich padlo 22. V roku 1929 sa mikulášski Židia rozhodli vzdať úctu našej najväčšej historickej osobnosti, Tomášovi Garrigue Masarykovi a na jeho počesť dali v Palestíne vysadiť lesík.

V 19. storočí tvorili Židia až polovicu populácie mesta a pri sčítaní z roku 1930 sa tri pätiny Židov identifikovali ako Čechoslováci. Protižidovská propaganda existovala už od nepamäti. Tak ako v súčasnosti, aj v minulosti bolo jednoduchšie viniť menšinu za vlastnú neschopnosť. Tak ako internet v súčasnosti, v minulosti napomohla šíreniu práve demokratická pôda Československa a rozšírenie tlače. Ľudia sa oveľa jednoduchšie dostávali do styku s protičeskou a protižidovskou propagandou, ktorú šírili predstavitelia Hlinkovej slovenskej ľudovej strany a ich periodiká. To čo v Európe začínalo „nevinnými“ karikatúrami a krčmovými rečami, prerástlo do najväčšej krádeže a najväčšieho vyvražďovania v histórii.

Ako sme sa teda odvďačili ľuďom, ktorí nám pomohli zvýšiť našu životnú úroveň? Najprv sme ich okradli o majetok a občianske práva. V apríli 1940 bol schválený arizačný zákon, vďaka ktorému boli Židia okrádaní o svoj majetok. V tomto marazme šafáril najmä Augustín Morávek, ktorý najvýhodnejšie majetky posúval rodinným a straníckym príslušníkom. Drvivá väčšina židovských podnikov bola rozobratá a rozpredaná a len časť bola arizovaná a padla do rúk amatérom, ktorí nemali šajnu, ako sa vlastne podniká. Morávek si spravil z arizácie tunel a časť výnosov putovala do ďalšej fázy zbavenia sa Židov, a tak nečudo, že arizácia ako celok bola pre štát stratová (berúc do úvahy len výnosy a náklady a nie vplyv hospodárskej katastrofy, ktorú priniesol zánik takého množstva podnikov).

Kus práce v tvorbe protižidovskej legislatívy urobil fašista Ferdinand Ďurčanský, ktorý má svoju bustu na námestí v Rajci. V septembri 1941 bol schválený Židovský kódex, ktorý rozdelil populáciu na Židov a nežidov a zo Židov spravil nepriateľov štátu bez práv a možností obživy. Židia, ich obchody a dokonca aj korešpondencia, museli byť jasne označené. Manželstvo a pohlavný styk so Židmi bol zakázaný. Židia nemohli voliť a nemohli byť zvolení do verejných funkcií. Nemohli dokonca pracovať vo verejnom sektore a nemohli vykonávať povolania expertov, sudcov, tlmočníkov, správcov konkurznej podstaty, notárov, právnikov, stavebných inžinierov, lekárov, veterinárov a lekárnikov. Židia nesmeli publikovať a prispievať do verejných periodík. Protižidovská propaganda hovorila okrem iného o tom, že Židia boli leniví, nechcelo sa im pracovať a vedeli len žiť z pasívneho príjmu. Ten istý režim im však zakázal vykonávať svoje povolania a dokonca sa museli zúčastňovať pracovnej povinnosti.

Židia nemali právo na súkromie, lebo mohli byť kedykoľvek prehľadaní, čo platilo aj pre ich obydlia. Židia sa museli sťahovať zo svojich domovov a režim vytváral bez-židovské štvrte, mestá a obce. Židia nemali právo združovania sa a nemohli protestovať. Vonkajšok synagóg musel byť upravený, aby nevyzerali ako miesta pre bohoslužby. Židia nesmeli študovať na univerzitách, zakladať svoje vlastné školy, držať zbrane, loviť ryby, šoférovať autá, vlastniť rádiá, vysielačky, fotoaparáty alebo ďalekohľady. Židia mali obmedzené možnosti cestovania, nemohli nakupovať nehnuteľnosti alebo nové podniky.

Židia boli povinní vložiť všetky svoje peniaze do bánk, pričom mali obmedzené výbery. Do bankových depozitov museli odovzdať aj všetky akcie, zlato a platinu. Židia nemali nárok na dôchodok a boli im výrazne ponížené sociálne dávky. Nežidia sa mohli dostať k svojmu Židmi exekvovanému majetku za pôvodnú hodnotu, pričom sa nehľadelo na predošlé investície.

Okradnutí o práva, majetky, prácu, dôstojnosť… to našim fašistom nestačilo. Vojna mohla dopadnúť všelijako a režimy mali svoju životnosť, a tak museli naši Židia zmiznúť a už nikdy sa nevrátiť. Najschodnejšou cestou pre našich fašistov bolo nechať Židov napospas nacistom a nahovoriť ľuďom báchorky o kontrolách a šťastí deportovaných spoluobčanov. Dať v roku 1942 Židov do rúk nacistov bolo ako podhodiť ovečku vlkovi. Hitler a nacisti sa netajili tým, že chceli svet zbaviť Židov, ale konkrétne spôsoby už ľuďom neprezentovali a kým sa dalo, tak sa snažili o zahladzovanie stôp. To však nič nemení na fakte, že Židia boli posielaní na smrť a slovenskí fašisti boli spoluzodpovední za genocídu.

Deportácie Židov zo Slovenska začali 25. marca 1942 transportom necelej tisícky východniarok, ktoré vyrazili z Popradu v „dobytčákoch“ a smerovali do Osvienčimu. Deportácie, ktoré zabezpečovala Hlinkova garda, sprevádzalo násilie, krik a ďalšie okrádanie. 11. apríla 1942 začali Slovensko opúšťať aj rodinné transporty, pričom deti, slabší a starší ľudia išli rovno do plynu. Režim sa snažil túto ľudskú katastrofu zlegalizovať a v máji 1942 vydal deportačný zákon, vďaka ktorému bolo možné Židov deportovať, obrať o občianstvo a všetky zvyšné majetky. V polovici mája 1942 bolo zo Slovenska deportovaných skoro 40 tisíc Židov. Aby ekonomika úplne neskolabovala, deportácie sa netýkali tých, ktorí dostali výnimku. Fašisti si aj z toho spravili veľmi výnosný biznis a ľudia si u nich kupovali život.

Pamätná tabuľa venovaná deportovaným obyvateľom Liptovského Mikuláša

Z vtedajšieho Liptovského Mikuláša bolo deportovaných 885 Židov. Niektorí sa skrývali u dobrých ľudí, niektorých neskôr dolapili nacisti. Z územia dnešného Slovenska bolo slovenskými fašistami, nemeckými nacistami a maďarskými fašistami deportovaných cca. 110 tisíc Židov. Drvivá väčšina z nich bola zlikvidovaná v nacistických vyhladzovacích táboroch. Slovensko tým zostalo nesmierne ochudobnené, a to nie len ekonomicky, kultúrne, vzdelanostne, ale aj ľudsky… Fašisti poslali svojich susedov na smrť, dnes sa vynárajú z temnôt a ukazujú prstom na iné menšiny…

Ak niekedy navštívite Liptovský Mikuláš, tak si nenechajte ujsť miestnu synagógu, v ktorej sa vždy koncom augusta organizuje koncert Mosty Gesharim.

Choďte voliť, aby sme spoločne porazili hnedý mor!

 

Teraz najčítanejšie

Vladimír Olej

Zakladajúci člen hnutia Progresívne Slovensko a autor kníh Fire Worshipers: Samo's Empire a The Corner of Death: Czechoslovaks in the Second World War.