Rok materských škôl  na Slovensku – výber udalostí a výziev roku 2019

Jedlo ako vstupenka

Na začiatku kalendárneho roka nás zaskočili problémy nesúvisiace s výchovou a vzdelávaním, súvisiace však s prevádzkou materských škôl a so zabezpečením starostlivosti o deti.  Novelou zákona 544/2010 Z.z. o dotáciách v pôsobnosti Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky sa začala v materských školách poskytovať tzv. dotácia na podporu stravovacích návykov detí „navštevujúcich posledný ročník materskej školy“.  Za zmienku stojí jeden absurdný dôsledok, ktorý táto dotácia v niektorých obciach a mestách priniesla.

„Obedy zadarmo“, v prípade materskej školy aj desiaty a olovranty, sa na úrovni niektorých obcí a miest pokúsili vybojovať si prvé miesto nad poslanie materských škôl, ktorým je v prvom rade výchova a vzdelávanie. Zúfalá snaha samospráv vysporiadať sa s administratívnymi a technickými dôsledkami realizácie čerpania dotácie na podporu stravovacích návykov detí navštevujúcich posledný ročník materskej školy priniesla v dôsledku absencie metodických usmernení všelijaké riešenia – niektoré vcelku rozumné, iné zaváňajúce ignorovaním poslania materských škôl, voči rodičom a hlavne deťom. Mnohí aktéri by dnes na tie „svoje riešenia“  najradšej zabudli, lebo sa za ne právom hanbia. Majú však v tomto blogu svoje miesto a to hlavne preto, aby sme nezabudli,aké nezmysly nepriateľské deťom sa reálne môžu sporadicky na miestnej úrovni presadiť, ak je na to pôda a vôľa. Spomínate si na hromadné odstúpenie riaditeliek materských škôl z  funkcie v mestskej časti Petržalka? Aj toto bolo dôsledkom takých rozhodnutí, aj keď v inej oblasti.

A o čo v skratke išlo pri „obedoch zadarmo“? Niektoré obce si administráciu „obedov zadarmo“ v školských jedálňach uľahčili tým, že nariadili materským školám o ôsmej ráno budovy zamknúť, spočítať deti, vynormovať stravu podľa počtu prítomných a neprijať ani jedno „meškajúce“ dieťa, vrátane  predškoláka, ak sa vopred neohlási. Nechať ho stáť s mamou pred škôlkou. Čo tam po dieťati, čo tam po tom, že sa práve riešila otázka zavedenia povinného predškolského vzdelávania pre všetkých predškolákov. Hlavne nech sedia čiarky vo výkazoch. I keď sa to dnes snažia poprieť, nič na veci nemení, že sa to stalo. Takéto riešenie však viedlo k porušovaniu práv detí a dokonca v niektorých materských školách aj k podvodom v evidencii dochádzky, jej gumovaniu, prepisovaniu (hlavne nech sú zhodné výkazy dochádzky materskej školy a školskej jedálne) a teda k povýšeniu školskej jedálne na kontrolný orgán dochádzky detí a stravovania nad výchovu a vzdelávanie. Absurdné? To teda je. Nikto z toho nebol nadšený, ani učiteľky, ani kuchárky. Problém spomínaní zriaďovatelia nakoniec vyriešili rozumne, dĺžka trvania tohto absurdného stavu však bola priamo úmerná miere schopnosti porozumieť poslaniu materskej školy a schopnosti operatívne aplikovať opravné opatrenia vo forme nových všeobecne záväzných nariadení k príslušnej problematike. Téme som sa venovala  v tomto blogu.

Materská škola – kolíska civilizácie

Všelijaké lobby, diskusie medzi ľuďmi s rôznymi cieľmi a predstavami o predškolskom vzdelávaní, prácu s číslami a dátami vychádzajúcimi z domácich aj zahraničných zdrojov a metodík, hľadanie riešení a  otvorenie témy silných či slabých stránok materských škôl  priniesla na jar diskusia v súvislosti so zavedením povinného predškolského vzdelávania schválením zákona 245/2008 Z. z. (školský zákon) s účinnosťou od 1.1.2021.

Jedným z šírených  mýtov je ten, že do roku 1989 bola predškolská výchova povinná pre deti rok pred plnením školskej dochádzky. Tento mýtus sa stal populárnym hlavne medzi diskutérmi nepochopiteľne nostalgicky a nekriticky spomínajúcimi na „krásy“ totalitného režimu. Napriek spomienkovému optimizmu diskutujúcich však až do súčasnosti je aj bolo predškolské vzdelávanie nepovinné. Jeden pokus sme tu už mali v roku 1948. Vládnym nariadením č. 195/1948 Z. z. sa v tom čase ustanovila možnosť nariadenia povinnej dochádzky do materskej školy, ktoré bolo v právomoci príslušného národného výboru: „Je-li mateřská škola způsobilá, aby mimo děti, které se k docházce přihlásily dobrovolně, poskytovala výchovnou péči všem dětem od pěti let, může zemský školní úřad na návrh okresního školního úřadu prohlásiti docházku do mateřské školy za povinnou pro všechny děti od pěti let, které bydlí v jejím obvodu. Okresní školní úřad může takový návrh učiniti na žádost místního národního výboru, jenž předem vyslechne ředitele mateřské školy, a na podkladě posudků okresní péče o mládež a ústavu národního zdraví o vhodnosti tohto opatření, které si vyžádá.“

Ďalším šíreným mýtom je uniformnosť materských škôl, ku ktorej som sa už vyjadrila tu aj tu aj tu. Spadá do kategórie populistickej manipulácie verejnej mienky s cieľom dosiahnuť výhody pre určitú skupinu so silnou lobby. Nechám ich v tomto blogu bez ďalšieho komentára  s odkazom na moje predošlé články.

V niektorých analýzach a interpretáciách sa objavuje myšlienka, že materská škola by nemala byť jedinou inštitúciou, ktorá poskytuje a garantuje predškolské vzdelávanie dieťaťa. Vychádza z predpokladov, že miest, teda kapacít je, aj bude nedostatok a vzdelávacia ponuka materských škôl vzhľadom k pestrosti spoločnosti  nereflektuje súčasné rôznorodé požiadavky rodičov. Hovorí sa, že je potrebné zaviesť „iné formy“ predškolského vzdelávania, pričom sa spomínajú detské skupiny, lesné kluby, firemné škôlky atď., ktoré by sa legitimizovali ako vzdelávacie inštitúcie. Pre tento text postačí zhrnutie, že zriadenie firemnej materskej školy je možné od vzniku možnosti zriadenia súkromných materských škôl, teda už od roku 1993.Detskú skupinu nemožno definovať ako inštitúciu  a „lesné materské školy“ môžu vznikať, avšak s riadnym materiálnym zázemím a hlavne naozaj v prírode. Nie je potrebné teda takéto zariadenia zvlášť legitimizovať a vytvárať ilúziu vzniku niečoho nového, postačí podporiť vznik materských škôl v ich rôznorodosti s určením jasných pravidiel. Áno, podmienky zriadenia zariadenia pre deti sú veľmi prísne a mohli by sme ich možno miestami prehodnotiť. Myslím však, že spolu s nimi by sme mali prehodnotiť aj podmienky pre personálne zabezpečenie predškolského vzdelávania – riadnu kvalifikovanosť učiteliek na úrovni EÚ a ich ďalšie vzdelávanie, prítomnosť asistentov v triedach, podiel počtu detí na jednu učiteľku v reálnom čase, zmenu financovania materských škôl. Ináč nemôžeme hovoriť o inovácii, len o ústupkoch.

Veľmi ma sklamalo zníženie príspevku na výchovu a vzdelávanie pre materskú školu  na deti, ktoré plnia povinné predškolské vzdelávanie z pôvodne navrhovaného súčtu súčinu 4-násobku a súčinu 8-násobku objemu finančných prostriedkov pripadajúceho na 80 % sumy životného minima pre jedno nezaopatrené dieťa na konečných, zákonom schválených 43,75%.  Ak máme z týchto prostriedkov zabezpečovať všetko to, čo je v zákone uvedené, je to málo. Zase raz ustúpil dobrý zámer „racionálnym“ ekonomickým argumentom.  Škoda.

Aké najdôležitejšie novinky nám v praxi prinesie povinné predškolské vzdelávanie okrem nádeje na zlepšenie a vyrovnanie šancí detí do ďalšieho života?

• Povinné prijímanie detí, ktoré dovŕšili 5. rok veku k 31.8. príslušného roka a to vrátane detí so zdravotným znevýhodnením, či detí, ktorých rodičia sa rozhodnú pre individuálne (domáce) vzdelávanie.
• „Rajonizáciu“ materských škôl – tak, ako základné školy, aj materské školy budú mať povinnosť prijať na povinné vzdelávanie prednostne predškolákov z „obvodu spádovej materskej školy, ktorý bude určený zriaďovateľom (obcou), a až potom ostatné deti.
• Domáce (individuálne) vzdelávanie ako ekvivalent povinného predškolského vzdelávania, ktoré bude umožnené zdravotne znevýhodneným deťom aj deťom, ktorých rodičia z rôznych dôvodov nechcú dať deti do materskej školy. Tu do hry vstupujú zariadenia nezaradené v sieti škôl, ktoré môžu toto „individuálne“ „domáce“ vzdelávanie zabezpečiť, no len pod gesciou príslušnej materskej školy, ktorá bude toto vzdelávanie povoľovať a monitorovať. Tento status voči iným predškolským zariadeniam mali materské školy už aj v roku 1948, keď sa v § 11 ods. 2 vo Vládnom nariadení č. 195/1948 Z. z.. uvádza, že „Jsou-li v obvodu mateřské školy jesle nebo útulky pro děti ve věku předškolním, přísluší přímý pedagogický dohled na ně správě mateřské školy.“
• Štandardizované nástroje na posudzovanie úrovne osobnostného rozvoja dieťaťa, ktoré budeme využívať pri monitorovaní individuálneho vzdelávania.
• Zánik nultých ročníkov postupne do roku 2022, ktoré sa síce javia ako efektívne ale hlavne v prípadoch, keď ich navštevujú deti, ktoré nenavštevovali materskú školu, alebo ju navštevovali len rok s početnými absenciami.

Od predškolského vzdelávania si právom sľubujeme zlepšenie šancí detí pre ďalšie vzdelávanie a pre ďalší život v spoločnosti. „Z výsledkov PISA vyplýva, že u pätnásťročných mladých ľudí, ktorí neabsolvovali predprimárne vzdelávanie, je trikrát väčšie riziko, že budú dosahovať slabé výsledky, než u tých, ktorí absolvovali viac ako rok takéhoto vzdelávania. Investícia do vzdelávania a starostlivosti v ranom detstve znižuje potrebu väčšej miery výdavkov v neskorších fázach vzdelávania, v ktorých sú náklady na vyrovnanie rozdielov medzi veľmi dobrými a slabými výsledkami žiakov vyššie.“ (s.7) Nedá mi nedodať, že samotné zadefinovanie povinnosti predškolského vzdelávania bez riadneho systému podpory pre deti a rodiny a bez vyrovnávacích opatrení v základnej škole sa s vysokou mierou pravdepodobnosti minie účinku a vytvorí pre materské školy len ďalšiu potemkinovskú administratívu a  kopu „predškolských záškolákov“.

Alebo táto snaha neprinesie nič nové v dobrom ani v zlom, lebo nová vláda prinesie ďalšie zmeny alebo úplne zastaví účinnosť zákona. Zatiaľ však platí, čo platí. Téme povinného predškolského vzdelávania som sa venovala v máji v tomto blogu ešte pred schválením novely zákona.

Učiaca sa škola – ale o čom?

Učiteľskú verejnosť dva roky znepokojovalo, ako bude vyzerať konečná podoba nového zákona o pedagogických zamestnancoch a odborných zamestnancoch. Je na svete a z pohľadu materských škôl tento zákon ovplyvnil hlavne ďalšie vzdelávanie učiteliek.

V prvom rade „zmizli“ kredity a kreditové príplatky, i keď majú ešte „dojazd“ a vyplácať sa budú do roku 2026 ale pod iným, honosnejším názvom. Kreditový príplatok nahradil  príplatok za profesijný rozvoj, ktorý sa bude vyplácať za absolvovanie rozširujúceho, špecializačného a inovačného vzdelávania. Z týchto druhov vzdelávania nie je pre učiteľky materských škôl relevantné rozširujúce vzdelávanie, keďže ich kvalifikačné vzdelávanie obsahuje všetky potrebné rozšírenia a ďalší „predmet“ si už nemajú ako „dorobiť“, keďže v materskej škole predmety a predmetové vyučovanie nemáme, učiteľka musí ovládať všetky vzdelávacie oblasti už keď začína učiť. Špecializačné vzdelávanie sa taktiež učiteliek materských škôl podľa § 35 ods. 4 a 5 zákona č. 138/2019 Z. z. netýka Zmenila sa podoba schvaľovacieho procesu programov inovačného vzdelávania, keďže sa už neschvaľujú jednotlivé programy, ale inštitúcie, ktoré vzdelávanie poskytujú. Či je to zmena k lepšiemu, ukáže len čas. Na tomto mieste len podotknem, že pre učiteľky materských škôl bolo v porovnaní s ich kolegami vyšších stupňov škôl doteraz akreditovaných minimum programov inovačného vzdelávania  a zostáva mi len dúfať, že to tak nezostane. Závisí to okrem nastavenia kritérií Komisiou pre profesijný rozvoj pedagogických zamestnancov a odborných zamestnancov a samozrejme hlavne od poskytovateľov ďalšieho vzdelávania učiteľov a ich schopnosti reflektovať vzdelávacie potreby pedagogických a odborných zamestnancov.

Atestácie učiteľov ponechám na posúdenie času. Koncept je dobrý, uvidíme, aká bude realita a či naozaj bude atestácia garantovať, že učiteľ je expertom schopným aktívne a pozitívne ovplyvňovať kvalitu vzdelávacích inštitúcií vo svojom blízkom, či vzdialenejšom okolí. Najviac však dúfam, že sa v tomto smere podarí odstrániť možnosti nekompetentného zasahovania zriaďovateľov do vzdelávania učiteľov prostredníctvom „neschválenia“ ročného plánu vzdelávania pedagogických zamestnancov, pretože od 1. septembra 2019 sa profesijný rozvoj pedagogických zamestnancov riadi podľa plánu profesijného rozvoja, ktorý vyplýva zo zamerania školy, ktorý vydáva riaditeľ po prerokovaní so zriaďovateľom, zástupcami zamestnancov a v pedagogickej rade, ak je zriadená. Na základe plánu profesijného rozvoja vydáva riaditeľ ročný plán vzdelávania pedagogických zamestnancov, ktorý možno počas jeho platnosti dopĺňať a meniť v súlade s aktuálnymi možnosťami a potrebami školy. Čiže zo zákona už plán profesijného rozvoja, vypracúvaný na štyri roky), ani ročný plán vzdelávania pedagogických zamestnancov už neschvaľuje zriaďovateľ materskej školy. Podľa §5 ods.12 písmeno c) zákona 596/2003 Z.z., za „vypracovanie a dodržiavanie ročného plánu ďalšieho vzdelávania pedagogických zamestnancov“ zodpovedá riaditeľ. Niektorí, zriaďovatelia škôl financovaných prostredníctvom originálnych kompetencií, teda materských škôl, centier voľného času a základných umeleckých škôl, sa totiž z dôvodu šetrenia financiami do týchto kompetencií riaditeľom radi miešali a snažili sa regulovať profesijný rozvoj učiteliek a riaditeliek materských škôl jeho brzdením, neschválením. Zodpovednosť za kvalitu vzdelania učiteľov však prirodzene neniesli, tú niesla a aj stále nesie  riaditeľka materskej školy.

Osobitnú pozornosť má u mňa aktualizačné vzdelávanie v materských školách a to hlavne v tých bez právnej subjektivity, teda bez dosahu na hospodárenie a vyčlenenie financií na vzdelávanie učiteliek.

Obávam sa, že aplikovaním zmien, ktoré prišli s novým zákonom, sa absolvovanie aktualizačného vzdelávania obmedzí len na povinné minimum (podľa § 87 ods. 10 zákona o pedagogických zamestnancoch je to 20 hodín za dva školské roky). . V súčasnosti absolvovalo napríklad v materskej škole so 14 pedagogickými zamestnancami  14 pedagogických zamestnancov 14 obsahovo rôznych programov aktualizačného vzdelávania, poznatky z ktorých zdieľali v rámci metodických združení. Teraz hrozí, že 14 pedagogických zamestnancov absolvuje povinne (v rozsahu spomínaných 20 hodín) jeden obsahovo totožný program aktualizačného vzdelávania pripravený školou samotnou, teda sa výrazne okliešti adresné rozvíjanie rôznorodých profesijných kompetencií učiteľov aktualizačným vzdelávaním tak ako tomu bolo doteraz.

Ak doteraz programy aktualizačného vzdelávania podliehali akreditačnému procesu, v súčasnostivzdelávací program bude garantovať riaditeľka, lektorovať ona alebo učiteľka s prvou atestáciou. Znie to veľmi dobre a myšlienka učiacej sa školy je skvelá, no ľudský faktor preľstí aj tie najvznešenejšie myšlienky.V tomto smere je potrebné viac ako predtým, aby v materských školách pracovali kvalitne vzdelané učiteľky.

Tieto dva faktory môžu v materských školách viesť nielen ku zníženiu kvality ďalšieho vzdelávania (lektori), ale aj k izolácii škôl v oblasti vzdelávania (vzdelávanie s minimom vonkajších vstupov), aj k nekontrolovateľnosti jeho obsahu (napriek garantom, či vďaka nim) a k ľahkému prieniku rôznych sporných obsahov v rámci „interného“ aktualizačného vzdelávania. V každom prípade, myšlienke materskej školy ako učiacej sa školy fandím, pri niektorých materských školách sa jej však desím. V neposlednom rade som zvedavá, ako sa zabezpečí podmienka organizovania aktualizačného vzdelávania v rámci pracovnej doby učiteliek, či jeho podporovanie zriaďovateľom (zamestnávateľom) podľa §64 ods. 2 písmena c).

Téme som sa venovala pred rokom v tomto blogu, môžete si ho porovnať s výsledkom.

Rovní a rovnejší

V septembri 2019 konečne uzrelo svetlo sveta Nariadenie vlády 201/2019 Z.z. o priamej výchovno-vzdelávacej činnosti, v ktorom sa upravil rozsah priamej výchovno-vzdelávacej činnosti pre niektoré kategórie pedagogických zamestnancov a riaditeľov škôl. Bohužiaľ, materské školy sa opäť už od roku 1994 zmeny nedočkali a to aj napriek apelu profesijných organizácií predškolských pedadógov a (trochu nesmelej) podpore OZPŠaV (ale len v procese pripomienkovania, nie však v konečnej fáze schvaľovania). Profesijné organizácie apelovali hlavne na zníženie úväzku vedúcich pedagogických zamestnancov – teda riaditeliek materských škôl a ich zástupkýň. V základnej škole je tento úväzok znižovaný úmerne k počtu tried školy, pričom toto znižovanie končí pri 0 hodín vyučovacej povinnosti pri počte tried 29. V materskej škole však končí pri počte tried 19, kde má riaditeľka stále povinnosť vyučovať 6 hodín do týždňa. Je teda už jedno, či zodpovedáte za  19-triedny alebo 29-triedny kolos, učiť musíte tak či tak. Pritom ide najčastejšie o materské školy s elokovanými pracoviskami, ktoré sa fyzicky nachádzajú na rôznych miestach. Už len  riadiť tri štvortriedne materské školy sídliace v rôznych budovách v rámci jedného mesta a popritom učiť 10 hodín v týždni je veľmi náročné, i keď máte v každej z nich zástupcu.

V materskej škole sa uskutočňuje výchovno-vzdelávacia činnosť nepretržite (hodina vyučovacej činnosti v materskej škole trvá 60 minút a nasleduje ďalšia a ďalšia, bez nároku na čo i len 5 minútovú prestávku – nemal by kto byť s deťmi a deti predsa nemôžu v triede zostať samotné) ako sled činností pri počte 20 až 25 detí prevažne na jednu prítomnú učiteľku. Ide o činnosť s veľkou mierou nepretržitej zodpovednosti za veľký počet zverených detí s veľkým náporom na pozornosť a zvýšenú potrebu psychogieny. Venovať sa po štyroch hodinách intenzívnej práce s 20-timi maličkými deťmi administratívnej či riadiacej činnosti je niekedy nad ľudské sily. Avšak zvládame to a aj zvládať budeme, je to naša práca Za všetko však hovorí obrovský nezáujem o pozíciu riaditeľky materskej školy.

Ten robí to a ten zas toto

Malý a smutne významný krôčik urobilo v októbri predškolské vzdelávanie v ústrety zdravotne znevýhodneným deťom integrovaným a vzdelávaným v bežných materských školách. V auguste na Ministerstve školstva, vedy, výskumu a športu SR iniciovali Rada pre rozvoj materských škôl (RRMŠ),  Spoločnosť pre predškolskú výchovu (SPV), Slovenský výbor svetovej organizácie pre predškolskú výchovu (OMEP), Slovenská komora učiteľov (SKU), Slovenská asociácia pedagogiky raného detstva (SACEI) ako aj Platforma rodín detí so zdravotným znevýhodnením vydanie Dodatku č. 1 k Vzdelávacím programom pre deti so zdravotným znevýhodnením pre predprimárne vzdelávanie, ktorý pomôže adresnejšie nastaviť individuálny vzdelávací program dieťaťa so zdravotným znevýhodnením v materskej škole bez potreby otvárať ďalšie a ďalšie dokumenty.

V súčasnosti je totiž pre každý druh zdravotného znevýhodnenia vypracovaný osobitný vzdelávací s rozsahom spolu až 283 strán, podľa ktorého musí učiteľka postupovať. To znamená, že ak je v triede integrované dieťa napríklad so sluchovým postihnutím alebo narušenou komunikačnou schopnosťou, musí naplánovať a realizovať vzdelávacie aktivity podľa iného programu ako u iných detí, bez zdravotného znevýhodnenia aj napriek tomu, že druh a stupeň zdravotného znevýhodnenia umožňuje dotknutému dieťaťu absolvovať rovnaké aktivity takmer alebo v úplne rovnakom rozsahu a s rovnakým obsahom ako ostatným deťom. Nehovoriac o zbytočnej administratívnej záťaži s tým spojenej. Ide o dlhodobejší problém, ktorý z pohľadu profesijných organizácií stále nie je doriešený. Vytvorenie akýchsi samostatných „podkategórií“ národného kurikula a stanovenie samostatných výkonových štandardov na základe zdravotných znevýhodnení je určite krokom, ktorý v princípe podporuje segregovaný a nie rovnocenný prístup k deťom. Je prirodzené a logické, že zdravotné znevýhodnenie neumožní dieťaťu dosiahnuť niektoré ciele, ale bežne môže v niektorých oblastiach dôjsť aj k prekročeniu stanovených štandardov, napríklad v oblasti matematickej, prírodovednej, umeleckej – hudobnej či výtvarnej, pohybovej, či jazykovej. Stratégia ktorá by mala k tomuto zámeru viesť by nemala stáť na deviatich kapitolách „samostatných vzdelávacích programoch pre jednotlivé zdravotné znevýhodnenia“, ale na systémových podporných opatreniach.

Príkladom nám môže byť päť stupňový systém podporných opatrení v Českej republike, kde majú k jednotlivým stupňom, podľa ich náročnosti k nim rozpracované organizačné, pedagogické a finančné podmienky zabezpečenia. Miesto špecifikácie obsahu vzdelávania, ktorý je rozpracovaný v národnom kurikule, by mohli byť vypracované kvalitné nadčasové metodické príručky pre jednotlivé druhy znevýhodnenia, podporené systematickým vzdelávaním učiteliek. Súčasťou podporných opatrení by mala byť vždy dostupná metodická podpora učiteľom a asistentom učiteľov pri práci s deťmi so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami a samozrejme poruke by mal byť aj podporný tím odborníkov – špecialistov, ktorých učiteľka potrebuje na pomoc v oblastiach, na ktoré nie je odborníčkou.

Bezpečné a nebezpečné deti

Zákon, ktorý podmieňoval prijímanie detí  do materskej školy absolvovaním povinného  očkovania nakoniec schválený nebol a padol v decembri spolu s reformou zdravotníctva.  Opatrenie to bolo rozumné, no ako učiteľka mám k nemu výhrady. Deti totiž nemajú možnosť ovplyvniť rozhodnutie svojich rodičov, ktorí ich nedajú zaočkovať. Následne by ich z tohto dôvodu neprijali do materskej školy, ak by ich rodičia (všimnite si, zasa rodičia a nie deti samotné) nezdokladovali kontraindikáciu očkovania alebo ak nemajú rok pred nástupom do ZŠ. Mýtus, že tieto deti by mohli navštevovať súkromné materské školy je hlúposť. Tie totiž, ak sú zaradené v sieti, by sa museli riadiť rovnakým zákonom ako ostatné. Za pomerne desivé považujem, že v súkromnom sektore reagovali niektoré zariadenia hneď s reklamou, že sú „škôlkou pre neočkované deti“. Dôsledky zrejme nezvážili.

Týmto zákonom sa mali zrušiť tiež peňažné pokuty za bezdôvodné nesplnenie povinnosti očkovania dieťaťa a v podstate sa tieto sankcie „hodili na plecia“ riaditeľkám materských škôl, ktoré by ho potrestali neprijatím. Dieťa, nie rodiča. Lebo materské školy sú tu v prvom rade pre deti.

Som samozrejme zástanca očkovania a som veľmi rada, že existuje. No zároveň som na strane detí, ktoré by do materskej školy chceli, mali a predsa by nemohli chodiť. V čase, keď sa toľko hovorí o veľkom prínose a vplyve predškolského vzdelávania pre ďalší život dieťaťa, by sme nemali uvažovať v podobe represií, ale v podobe jeho sprístupnení pre všetky deti bez rozdielu. Neviem ako vyriešiť tento zamotaný rozpor medzi verejným záujmom, verejným zdravím a právom dieťaťa na vzdelávanie a som rada, že ho ako riaditeľka riešiť nemusím. Čomu však nie som rada vôbec, je zvyšujúci sa podiel neočkovaných detí len tak bez kontraindikácie v kolektívoch materských škôl a to napriek tomu, že terajší zákon umožňuje na rodičov týchto detí „pritlačiť“..

Záver

Na záver si doprajem novoročné prianie, ktoré adresujem všetkým múdrym ľuďom, ktorí chcú naozaj pomôcť predškolskému vzdelávaniu na Slovensku. Nie je ich na Slovensku málo ja si ich všetkých veľmi vážim, či už sa názorovo zhodneme, alebo občas nie. Vážim si ich preto, lebo venujú svoj um, svoje sily a svoje zanietenie našim deťom, teda našej budúcnosti.

V roku 2020 by sa pozornosť zainteresovaných mala zamerať najmä na:

• Kvalifikovanosť učiteliek a asistentov – venovať sa systémovému prechodu na zvýšenie požiadaviek na výšku vzdelania učiteliek s výhľadom požiadavky vysokoškolského vzdelania pre všetkých učiteľov materských škôl v horizonte najneskôr do roku 2030. Všetky učiteľky so stredoškolským vzdelaním by mali možnosť za výhodných podmienok a veľkej podpory zamestnávateľov a štátu doplniť si vzdelanie na požadovanú úroveň, pričom táto požiadavka by sa netýkala učiteliek vo veku od 50 rokov. Učiteľky na úrovni úplného stredného odborného vzdelania by po roku 2030 pôsobili  ako pedagogickí asistenti.
• Dostupnosť predškolského vzdelávania pre všetky deti – vytvoriť legislatívne podmienky tak, aby sa ustanovil právny nárok na miesto v materskej škole pre všetky deti od troch rokov; štát by mal podporiť vytvorenie kapacitných podmienok na to, aby predprimárne vzdelávanie v materskej škole absolvovali postupne všetky deti nielen od päť rokov veku, ale aj od štyroch rokov a napokon všetky deti už od troch rokov, ktorých rodičia o to požiadajú.
• Podporu iných odborníkov – neoddeliteľnou a samozrejmou súčasťou podporných tímov v materských školách by mali byť pedagogickí asistenti a školskí odborní zamestnanci napr. školský psychológ, školský logopéd.
• Prehodnotenie a revíziu Vzdelávacích programov pre deti so zdravotným znevýhodnením pre predprimárne vzdelávanie tak ako som písala vyššie.
• Počet detí na triedu, počet detí na jednu učiteľku v materskej škole, ktorý nech je maximálne 15. Ak je v triede prijatých viac ako 15 detí, nech výchovu a vzdelávanie zabezpečujú vždy súbežne dve učiteľky. Maximálny počet detí v jednej triede nech je 20. V každej triede nech pôsobí spolu s učiteľkou aj pedagogický asistent.
• Financovanie materských škôl – aby finančné prostriedky z podielových daní poskytnuté štátom zriaďovateľom materských škôl boli účelovo viazané v plnej výške. Súčasťou účelovo viazaných prostriedkov nech sú aj prostriedky na učebné pomôcky, materiál a potreby súvisiace s výchovno-vzdelávacou činnosťou nielen pre deti od 5 rokov ale aj pre deti do 5 rokov. Nech sa úplne zmení financovanie materských škôl. Nech je podstatné poslanie materských škôl, nech sú zriaďované ako prenesený výkon štátnej správy, rovnako ako základné školy, pretože tiež poskytujú stupeň vzdelania.
• Profesionálny prístup k profesijnému rozvoju učiteľov – zabrániť neodborným zásahom do ďalšieho vzdelávania učiteľov represiami zo strany zamestnávateľov alebo vstupu nekvalitných poskytovateľov a lektorov do tohto procesu.
• Kvalitný systém metodickej a odbornej podpory pre zriaďovateľov materských škôl, aby nedochádzalo k rozhodnutiam a konaniu v rozpore s poslaním materskej školy a profesiou učiteľa tak ako sa to stáva v niektorých obciach.

Zdroje sú priamo v texte