Denník N

Úloha do roku 2020: poraziť pesimizmus

Neschopnosť predstaviť si budúcnosť, ktorá je radikálne iná a lepšia od súčasnosti, je azda najväčšou výzvou, ktorej dnes čelíme.

Je omyl, že by pesimizmus bol výhradne slovenský, či východoeurópsky fenomén. Podľa agentúry Pew si 80 percent Francúzov a 57 percent Američanov myslí, že dnešné deti sa budú mať horšie než ich rodičia.

Nie je tak prekvapením, že tento pesimizmus nasiakol aj do politiky. Pravicoví populisti sľubujú návrat do nejakej verzie minulosti, spred éry globalizácie a migrácie. Centristi sú často v defenzíve a len zriedka ponúkajú optimistickú cestu vpred — skôr drobné technokratické zmeny statusu quo. I environmentálne hnutia, ktorých podpora sa regrutuje spomedzi mladších, vzdelanejších a mestských voličov, vedia nabrať hlboko pesimistický tón.

Neochota hľadieť do budúcnosti s nádejou je dnes skrátka všade. Pamätáte sa na francúzske ilustrácie z konca 19. storočia, v ktorých ich autori fantazírujú o roku 2000? Niektoré z predpovedí sa naplnili, ale ani v roku 2020 nemáme lietajúce autá a ani nehráme v skafandroch kroket na morskom dne.

Otázkou však je, ako by vyzerali dnešné predpovede života v roku 2100 či 2120? Presnú odpoveď nepoznáme, môj odhad však je, že ak by neboli vyslovene apokalyptické, popisovali by nejakú verziu rozpoznateľne dnešného sveta.

Tak ako sa v ostatných rokoch spomalilo nadšenie z pokroku, spomalil sa aj pokrok sám. Iste, väčšina z nás má dnes vo vrecku telefón s väčším výpočtovým výkonom než „superpočítač“ Deep Blue, ktorý v slávnej šachovej partii porazil Garryho Kasparova. Na mojej ostatnej ceste cez Atlantik som však cestoval lietadlom Boeing 747, ktoré uviedli do prevádzky v roku 1970. A ak sa prejdete kuchyňou súčasnosti, nenájdete v nej veľa, čo by nepoznali už naši predkovia v 50. rokoch. (Dokonca aj mikrovlnná rúra sa objavila na trhu, aj keď nie na tom slovenskom, už v roku 1946.)

Autá dneška sú možno bezpečnejšie, pohodlnejšie a úspornejšie, než tie zo 70. rokov, ale nedopravia nás do cieľa rýchlejšie a ani si neporadili s problémom zápch a uhlíkových emisií. Merateľný pokrok existuje v medicíne, i tam je však čoraz ťažšie ho udržať. V Spojených štátoch napríklad dĺžka dožitia rastie od začiatku storočia lineárne – náklady však rastú exponenciálne.

Kde je pes zakopaný? Je možné, že sa nám míňajú dobré nápady a že všetko, čo stálo za vynájdenie, už vynájdené bolo? Pravdepodobnejšie je, že niekde robíme chybu a že pravidlá a inštitúcie, o ktoré sa pokrok opiera – od univerzít, grantových agentúr, patentového práva, ekonomickej regulácie až po kultúru a postoje k pokroku – v rôznych smeroch pokroku a nádeji neprajú.

Nebolo to vždy tak. Dobrým príkladom je infraštruktúra. Eiffelova veža, v tej dobe najvyššia stavba sveta, bola postavená len za 14 mesiacov, s nákladmi vyčísliteľnými na (dnešných) 40 miliónov dolárov. V 30. rokoch, v priebehu len pár rokov, otvorilo mesto San Francisco dva nové mosty cez svoj záliv (Golden Gate Bridge a Bay Bridge) a na dôvažok ešte postavilo umelý ostrov  (Treasure Island). Len päť rokov ubehlo od schálenia projektu francúzskych rýchlovlakov TGV do otvorenia linky medzi Parížom a Lyonom.

Desaťročia nedokončená diaľnica z Bratislavy do Košíc nie je slovenský unikát. Výstavba prakticky akejkoľvek infraštruktúry v rozvinutých krajinách sa stala čoraz ťažšou a nákladnejšou . Mesto New York sa podujalo v roku 1900 postaviť metro a prvých 28 staníc bolo otvorených o štyri roky neskôr. Opravovať newyorské metro či otvárať čo i len jednu novú stanicu je dnes nekonečnou nočnou morou mnohonásobne navýšených rozpočtov a zdržaní.

Podobná paralýza tiež brzdí riešenie najvážnejších problémov, ktorým ľudstvo čelí, vrátane klimatickej zmeny. V 60. rokoch prijali Spojené štáty jednoduché politické rozhodnutie dostať človeka na Mesiac. Nebolo to lacné (290 miliárd dnešných dolárov), ale za pár rokov sa to podarilo. S trochou vôle by najbohatšie ekonomiky sveta ľahko vedeli investovať porovnateľné a väčšie sumy do vývoja lepších batérií, účinnejších obnoviteľných zdrojov, či lacnejších nukleárnych reaktorov, ktoré by nás raz a navždy zbavili závislosti od fosílnych palív.

Mojím najväčším želaním do roku 2020 preto je, aby sme dokázali oživiť našu predstavivosť a dejinný optimizmus. A bolo by fajn začať 29. februára na Slovensku.

(Verzia tohto článku vyšla pôvodne v časopise .týždeň. Publikovaný je tu so súhlasom redakcie .týždňa a administrátorov blogu.)

Teraz najčítanejšie

Dalibor Roháč

Kandidát koalície PS-SPOLU do NRSR s číslom 23. Ekonóm, zahraničnopolitický analytik a publicista, ktorý sa po rokoch práce v thinktankoch na oboch stranách Atlantiku vracia na Slovensko. Najnovšia kniha: In Defense of Globalism (Rowman & Littlefield, október 2019).