Denník N

Medzinárodné pravidlá na riešenie konfliktov prestali fungovať. Zvykajme si

House of European History/Brussels (Michal Styk)
House of European History/Brussels (Michal Styk)

Nedajte sa pomýliť. Byť činným alebo nečinným v ozbrojených konfliktoch jednotlivých krajín, môže mať ten istý dôsledok. Chaos, a utrpenie tých najbezbrannejších. Ak zvolíte pomocnú ruku a vojenskú pomoc, konflikt sa môže ešte viac vyostriť. Naopak, ak sa nebudete angažovať, riskujete, že sa konflikt vymkne spod kontroly až tak, že konzekvencie vám začnú doslovne klopať na dvere. Poriadok v ‘medzinárodnom chaose’ sa v minulom storočí snažili urobiť viaceré organizácie alebo ‘vyvolené’ štáty, ale všetci viac menej zlyhali.

Pripomeňme si v skratke len posledných 10 rokov: Prezident Sýrie bombarduje svojich vlastných obyvateľov stíhačkami a predstavitelia Európskej únie alebo OSN sa zmôžu len na sankcie a reči. Keď neskôr nato sa začína exodus migrantov a utečencov z vojnových zón, začnú klopať aj na naše dvere (samozrejme, čo čakáte), a zrazu sú všetci horliví a zanietení. Od mimovládok, cez ‘štátnikov’ až po krikľúňov, že ’treba niečo robiť’. Áno konať preventívne, dámy a páni. Skúste to, bude to o to bolieť menej neskôr. Niektoré veci je možné vidieť aj za roh, pretože keď nechám horieť susedov dom, je len otázka času kým plamene prejdú aj na ten môj. Prezident Assad opakovane používa chemické zbrane voči civilnému obyvateľstvu, a americký prezident sľubuje niečo čo nikdy nesplní. Lebo Irak. Lebo pomýlená vojna a unavení voliči a ekonomika. A tak sa chytí potápajúcej sýrskej slamky ruský prezident a zaviaže jej koniec tak, aby jej po svojom dopomohol. Čo iné sa dalo čakať, všakže?

Keď už o tých horiacich strechách, medzinárodné právo bolo porušené aj hneď vedľa, u našich susedov na Ukrajine, a stále dodnes je časť jej územia uzurpovaná agresorom z východu. Nič sa neudialo, svet si zvykol, a ide sa ďalej. Lebo veď Irak, či čo. Ošemetné quid pro quo medzi veľmocami, bohužiaľ však pre krajiny, ktoré sú medzi nimi.

Američania si zvolili prezidenta ktorý nevie čo so sebou. Z kníh a rozprávaní od osôb z jeho okolia vieme, že keď sa mu niekto snaží dohovoriť, alebo keď s ním niekto nesúhlasí, buď ho vyhodí z funkcie, alebo si aj tak urobí po svojom. Ako malé decko.

Ale keď chcete, existujú aj odbornejšie pomenovania, ak sa vám to predchádzajúce nepozdáva. Podľa Davida Brooksa (komentátora New York Times), Trump vykazuje symptómy narcistickej alexitýmie, a teda neschopnosti pochopiť či opísať svoje vlastné emócie. Takto postihnutí ľudia sú neschopní pochopiť seba samých, či spájať sa s inými, a aby dokázali svoju vlastnú existenciu, dychtia po nekonečnej pozornosti zvonka. Spoliehajú sa na vonkajšie prchavé kritériá, akými sú okázalé bohatstvo, sláva alebo podmanenie iných. Ženy nie sú zdrojom lásky alebo náklonnosti, ako skôr ciele ponižovania a nenávisti. Pokusy o intimitu sú paródie a len akýmsi kopnutím do kusu mäsa. Násilníci sa uspokoja iba vtedy, keď môžu byť krutí. Ich krvný tlak klesá vtedy, keď si vybijú zlosť na inom slabšom dieťati na ihrisku.

Čo tým chcem povedať? Trump je činný tam, kde by sa mal krotiť a naopak. Zastaralé využívanie atentátov nepohodlných predstaviteľov iných krajín, je ako čítať titulky z roku 1914. Áno aj vtedy sa začal svetový konflikt, lebo atentát, lebo egá vystrelovali tesne pred nábojmi, lebo vákuum v medzinárodnej aréne rástlo a muselo to niekde prasknúť, lebo napínanie svalov všetkých top zúčastnených, lebo nový hráč na poli znervózňoval ostatných (vtedy Nemecko, dnes Čína), lebo si každý začal jednoducho robiť postupne čo chce. Jeden po jednom, a teda všetci spoločne. Hovoril som to predtým, hovorím to znova aj dnes: História sa neopakuje, história sa rýmuje.

A aký je teda recept z tohto bludného kruhu? Odpoveď sa vám nebude páčiť…

 

Autor je zakladajúcim členom politického hnutia Progresívne Slovensko. Text a myšlienky vychádzajú z autorovho presvedčenia a nevyhnutne sa nemusia zhodovať s oficiálnymi stanoviskami spomínaného hnutia.

Teraz najčítanejšie