Denník N

Chudoba nie je trest, ale je to dar, ktorý na začiatku chutí trpko, no prináša svoje ovocie.

Deti, ktoré som zachytili na vidieku ako sa hrali po malej prehánke

Téma chudoby je veľmi citlivá, no je potrebné ju vnímať, pretože je všade okolo nás. Niekto ju znáša veľmi ťažko, niekto sa s ňou dokáže zmieriť. Jedno je však isté, chudoba je poučná. Dokáže ľudí naučiť veľa. Ja som síce chudobu počas môjho života nezažila, no rozhodla som sa navštíviť krajinu, kde chudoba panuje, aby som videla o čom skutočne život je, aby som spoznala skutočné hodnoty, ktoré človek nájde až keď nič nemá.

Určite to poznáte, raz ste hore a raz dole, raz sa vám chce a raz by ste ostali celý deň v posteli a nič nerobili. Niekedy máte pozitívnej energie na rozdávanie a inokedy by vám nebolo dosť. Všetci sme len ľudia a nie roboty, a práve preto máme aj my právo byť občas trochu leniví. Otázkou ale je, kde sa správne namotivovať? Odpoveďou by mohli byť nejaké motivačné stránky, knihy, citáty slávnych a tak ďalej. Niekomu to stačí, no pre mňa to je iba taký mainstream, niečo, čo je síce fajn, ale je to také umelé. Pekne to pôsobí, ale v skutočnosti neprinesie žiaden efekt.

Svoju motiváciu som sa rozhodla hľadať niekde úplne inde, niekde, kde som ju mala takmer stále pod nosom. Uvedomila som si, že veľa cestujem, trávim veľa času poznávaním nového, toho nepoznaného, stretávam veľa ľudí, rozprávame sa, zdieľame rôzne životné príbehy. No a vtedy to prišlo. Uvedomila som si, že moja hnacia sila a motivácia sú rôznorodé ľudské príbehy, príbehy ľudí, ktorí aj napriek nepriaznivým životným situáciám vytriasli zo života to najlepšie. Uvedomila som si, že nemusím čítať žiadneho „Idealistu“, ale stačí mi pozorne počúvať, a tak som sa započúvala.

Jedného dňa som v Indonézii, na ostrove Java, stretla veľmi milého mladého chlapa, s ktorým sme sa dali do reči. Vysvitlo, že je to zubár, bol veľmi sympatický a zhovorčivý, a tak sme si zašli na večeru. Veľmi ma zaujal jeho životný príbeh, a keďže to bol zubár, myslela som si, že je z bohatej indonézskej rodiny, no opak bol pravdou. Stále na tento príbeh spomínam a doslovne sa stal mojou hnacou silou.

Ilustračné foto Zdroj: pixabay.com

Andi totiž pochádza zo Sumatry a do svojich dvanástich rokov žil v malej dedine bez elektriny. Chodil do miestnej školy, učil sa poctivo. Už keď mal 5 rokov zaujímal sa o štúdium, no keďže rodina nemala peniaze na knihy, tak čítal iba noviny, ktoré boli použité ako obal na jedlo, ktoré jeho mama doniesla z miestneho trhu, ktorý bol v ich malej dedine iba jeden deň v týždni. Už vtedy jeho rodičia spozorovali, že Andi je bystrý a má veľmi blízko k štúdiu. Keď nastúpil do školy učil sa viac a viac, no chýbali mu knihy, na ktoré neboli ani peniaze ani čas, keďže pochádzal z farmárskej rodiny a mali iba to, čo si vypestovali. Ich suseda bola učiteľka, čo sa považovalo za akési privilégium, od ktorej si malý chlapec požičiaval knihy.

Fotka, o ktorú ma požiadal Andi, pretože si vážil, že môže rozprávať s cudzinkou
Fotka, o ktorú ma požiadal Andi, pretože si vážil, že sa môže rozprávať s cudzinkou

Aj napriek tomu, že musel pomáhať svojim rodičom pestovať ryžu a ďalšie produkty, Andi usilovne študoval. Do jeho dvanástich rokov nevidel autá, nevedel ako chutí čokoláda, nepoznal elektrinu, no zato mal silné kamarátstva a trávil svoje detstvo tak, ako my už nepoznáme. S kamarátmi sa kúpal v rieke, behal po kopcoch, ukrýval sa v ryžových poliach. Jednoducho povedané svoje detstvo si užil a neľutuje, že žil v chudobe.

Presne toto je skvelý príklad toho, ako málo stačí, aby sme boli šťastní. Andi nebol jediné dieťa, a tak si všetci súrodenci navzájom pomáhali. Neskôr sa dostal do školy, ktorá bola vzdialená 6 hodín od jeho dediny. Viete si predstaviť ten veľký šok pre dvanásť ročné dieťa, keď zrazu vidí niečo, čo nepoznal? Bolo to náročné, no prinieslo to svoje ovocie. Jeho rodičia chceli pre svojho syna dobrú budúcnosť, a tak mu navrhli stať sa zubárom. V Indonézii je čarom to, že deti nasledujú priania svojich rodičov, aby ich spravili šťastnými.

O niekoľko rokov neskôr som Andiho stretla na ostrove Java, Andi sa mi javil ako veľmi vyspelý človek, veľmi sčítaný a inteligentný. Už to nebol chlapec, ktorého som poznala iba z jeho rozprávania, ale bol to mladý 29-ročný zubár.

Vtedy som si uvedomila niekoľko veci:

  1. Je jedno odkiaľ sme, ak si stojíme za svojím, tak to dokážeme
  2. Ľudské príbehy sú to najvzácnejšie, čo máme a čo tvaruje našu históriu a naše osobnosti
  3. Chudoba nie je trest, ale je to dar, ktorý na začiatku chutí trpko, no prináša svoje ovocie.

Možno sa zdá, že veď aké ovocie, ale to ovocie si uvedomí iba človek, ktorý si tým ozaj prejde.

Teraz najčítanejšie

Radka Malinčáková

Vyštudovaná prekladateľka, dušou dobrovoľníčka, cestovateľka aktuálne zakotvená v Indonézii, do ktorej odišla po tom ako kotvu zdvihla v Španielsku. Pozoruje život na opačnej strane sveta, spoznáva kultúru, učí sa jazyk a rada píše. Veľmi rada spoznáva nových ľudí a inšpiruje sa rôznymi životnými príbehmi z každého kúta sveta. Vedie si aj osobný blog na FB s názvom Travel • Experience • Enjoy, kde zdieľa všetko aktuálne zo života v Indonézii, kde býva v miestnej rodine. Keďže sa aktuálne nachádza v Indonézii, tak aj väčšina jej príspevkov je spojená s touto exotikou