Nahý rodič

„Kráľ je nahý“, povedalo dieťa v Andersenovej rozprávke Cisárove nové šaty. Dieťa bolo jediné, kto nielen videl holú pravdu, ale ju dokázal vysloviť nahlas. Deti nás vidia nahých. Vidia nám rodičom do duše, vidia ako sa cítime, vedia, či nás život teší, či v ňom vidíme zmysel, čo nás naozaj vnútorne teší a kedy nás niečo zožiera, vedia, aký máme vzťah s druhým rodičom, či sa máme radi, či sme radi spolu… Deti možno nerozumejú, o čom sa rozprávame, ale dobre vnímajú, či sa spolu smejeme, alebo je dusno. Slová nie sú pre dieťa rozhodujúce. Deti vnímajú postoj, vnútorné rozpoloženie svojich vzťahových osôb. Vnímajú najmä mimiku, neverbalitu, činy. A slová? Tie sú významné len vtedy, keď potvrdzujú neverbálne prejavy. Problém je keď slovami vyjadríme opak toho, čo dieťa vníma, že sa nachádza v našom vnútornom rozpoložení. Tento rozpor „zabíja“. Dieťa, rodiča aj ich vzťah.

No a tak, ako sa cítime my, rodičia, tak sa cítia naše deti, pretože identita detí je odvodená od našej. Spokojné dieťa je to, ktoré má spokojného rodiča. Na nás záleží. Nezáleží na tom, aké múdre rady, ponaučenia a moralizovania deťom porozprávame. Záleží na tom, ako sa vnútorne cítime, či sa tešíme zo života, zo vzťahov, z práce, či máme sny a vízie, či prijímame seba samých takých, akí sme. Či prežívame nádej, či vieme dôverovať, či vieme narábať so slobodou, či sme vďační, či sa vieme smiať. Smiať vo svojom vnútri a, samozrejme, aj nahlas.

Dieťa v Andersenovej rozprávke malo múdrych a spokojných rodičov, ktorí v ňom „nezabili“  schopnosť vidieť a vypovedať nahú skutočnosť. Všetci ľudia majú v prvých rokoch života, keď sú deťmi, schopnosť vidieť holú pravdu. Deti sa dokážu aj spýtať nepríjemne pravdivé otázky. My, rodičia, to v nich ale zväčša „zabijeme“. Niekedy úplne zabijeme schopnosť čo i len vnímať skutočnosti zdravo kriticky a polemicky. Inokedy iba odvahu sa pýtať nahlas. Samozrejme, nie je možné sa kedykoľvek a kdekoľvek pýtať. Je o múdrosti rodiča naučiť dieťa hovoriť a pýtať sa na primeranom mieste, ale niekedy aj primerane odvážne a znepokojujúco.

Rodičia, posilňujme svoju vnútornú spokojnosť, hľadajme svoj smiech, buďme v pohode, nebojme sa snívať a hľadajme zdroje pre radosť a vďačnosť. Aby sme sa nielenže nebáli otázok detí, pre ktoré je náš vnútorný svet odhalený, ale aby sme to v nich rozvíjali. Aby spätná väzba medzi rodičom a dieťaťom, medzi rodičmi navzájom, bola vítaná. Aby naše deti, keď budú dospelé, sa stali našimi partnermi a priateľmi. Je to krásne, keď sa to podarí.

Len deti a Boh nás vidia nahých a to je veľmi vzácne.

Marek Roháček – sociálny pracovník, Návrat, o. z.