Ako obmedziť rast extrému. Čelíme kríze demokracie.

V posledných rokoch sa niečo zlé deje s našou spoločnosťou. Ťažko to uchopiť, ale je to cítiť naprieč celou spoločnosťou. Máme my – občania problém? Či má demokracia problém? Myslím, že je to trochu na oboch stranách.

V čom je problém?

Demokracia, aj napriek viacerým výhradám, je historicky považovaná za najlepší politický systém, aký bol doteraz ľudstvom použitý a otestovaný. Napriek tomu v ostatnom čase všetci cítime a vidíme, a to nie len na Slovensku, že výsledky volieb sú horšie ako potenciál krajiny nasvedčuje. Koalície a vlády, ktoré vzniknú po voľbách, neodzrkadľujú  väčšinový konsenzus krajiny a jej občanov. Výsledok je nakoniec pre väčšinu spoločnosti frustrujúci.  Čo má samozrejme za následok menší záujem o politický a verejný život. Z volebnej účasti v rokoch 1994 (volebná účasť 76%), 1998 (volebná účasť 84%) a 2002 (volebná účasť 70%), klesla volebná účasť na 59,94% v roku 2016.

Zastupiteľská demokracia je najlepší spôsob spravovania veci verejných, no jej Achillovou pätou je to, čo ju zároveň aj robí výnimočnou. Je totiž len tak dobrá, ako dobre sme si sami schopní  spomedzi seba vybrať tých najlepších zástupcov. Nie najinteligentnejších, nie najprefíkanejších, ale čestných, cnostných, rozumných a odhodlaných spravodlivo za nás rozhodovať.

Z hľadiska krajiny a v dlhodobom horizonte sa v princípe rozprávame o snahe o absolútny konsenzus, hľadanie čo najširšej zhody!

Aké je Slovensko?

Slovensko sa z hľadiska obyvateľstva na prvý pohľad javí ako homogénna krajina. Z celkového počtu obyvateľstva je až 80% etnických Slovákov, cez 72% populácie sa hlási ku kresťanstvu. Pri bližšom pohľade ale vidíme, že na Slovensku žije na východe početná rusínska komunita, na severe goralské etnikum, na juhu početne zastúpená maďarská komunita a na koniec hlavne na východe a juhu Slovenska rómska komunita. Keď k už spomenutému pridáme náboženskú rozmanitosť (rímskokatolícki, gréckokatolíci, evanjelici, pravoslávni a i.), liberálnejšie zmýšľajúce obyvateľstvo Bratislavy a nezanedbateľný rozdiel medzi mestským a vidieckym voličom dostávame sa k značne segmentovanej spoločnosti.

Pre lepší pocit z demokracie sú vhodnejšie nepolarizujúce typy politikov, ako politici, ktorý tlačia názor jednej strany, či jedného spektra. Spoločnosť je ako na hojdačke. Od Mečiara, ku Dzurindovi, po Fica. Ak sa budeme hojdať ešte chvíľu, bude to mať pre voliča za následok dávivý pocit.

Tento stav, striedanie extrémov, podľa mňa vznikol v dôsledku nekonsenzuálnych výsledkov volieb a otvorenia nožníc medzi informovanými a neinformovanými voličmi s následnou rôznou mobilizáciou týchto dvoch táborov pred voľbami, ergo ich účasťou na rozhodovacom procese.

V prvom rade v spoločnosti nastáva  úbytok informovaných voličov a to hlavne z dvoch dôvodov:

1. Strata záujmu občanov – prevláda znechutenie z politiky.
2. Zvulgarizovaný mediálny priestor – namiesto štekania politikov, riešiť spoločensky závažné témy. Chyba je aj na strane politikov, ktorí sa prispôsobili povrchnému dopytu.

Okrem týchto dvoch faktorov za veľkú hrozbu pre demokraciu považujem existenciu početnej skupiny neinformovaných (dezinformovaných) voličov. Obe skupiny (informovaní a neinformovaní voliči) môžu narastať a klesať nezávisle od seba – kľúčom je volebná účasť, nakoľko tá naprieč voľbami nie je konštantná.

Ako ďalej?

Vstupné premenné demokracie sú:

1. Voliči – všetci s právom voliť
2. Volebný systém – spôsob výberu volených zástupcov voličmi
3. Volení zástupcovia – tí z nás, ktorí sa uchádzajú o mandát zastupovať nás.

Akékoľvek obmedzenia  bodov 1 a 3, tj. obmedzenie možnosti byť volený či voliť, nad rámec aktuálnych vekových hraníc (napr.: 18 rokov pre voliča, 40 rokov pre možnosť kandidovať za prezidenta), trvalého pobytu (napr.: voľby do samospráv) a občianstva (voľby do NRSR) sú z môjho pohľadu v prvom rade neobhájiteľným zásahom do osobnej slobody občanov, v druhom rade, môžu z dlhodobého hľadiska viesť k “oligopolným diktatúram”.

Príklad zmeny, ktorá so sebou nesie riziko diktatúry: Obmedzenie voličského práva podľa zásluh.

Prvý krok: Umožniť voliť, len občanom platiacim dane – však ide o ich peniaze.

Prebehnú prvé voľby!

Druhý krok: Nech majú väčšiu váhu hlasy tých ktorý odvádzajú väčšie dane, však ide predovšetkým o ich peniaze.

Prebehnú druhé voľby.

Takto sa dá pokračovať ďalej, fantázii sa medze nekladú.

Na základe vyššie uvedeného je zrejmé, že v boji o záchranu demokratických princípov, pri zachovaní voličskej a volenej základne,  jediné čo strednodobom horizonte prichádza do úvahy, je  zmeniť volebný systém.

V záujme demokracie je potrebné  v budúcnosti zabezpečiť čo najlepší výber zástupcov. Bohužiaľ nevieme prinútiť ľudí, aby sa intenzívnejšie a vnímavejšie zaujímali o veci verejné. To pri súčasnom volebnom systéme spôsobuje, že spoločnosť je frustrovaná a to nahráva do kariet extrému.

Čo však vieme ovplyvniť, je navrhnúť volebný systém, ktorý so svojej podstaty bude predchádzať víťazstvu extrémov a bude umožňovať lepšie a presnejšie vyjadriť názor informovaného voliča.

Za takýto systém považujem, napríklad Janečkovu metódu D21.

Janečkova metóda (D21) je moderný hlasovací a volební nástroj, ktorý robí skupinové rozhodovanie efektívnejším. Umožňuje využiť viac hlasov jednému voličovi a v niektorých prípadoch môže obsahovať aj mínusový hlas. Vďaka tomuto nastaveniu umožňuje táto metóda presnejšie vyjadrenie preferencií voličov a tým pádom výsledok hlasovania odráža zhodu väčšiny voličov. Základným predpokladom je, že každý volič má k dispozícii viac hlasov ako je možných víťazov volieb, tj. víťazných možností.

Príklad: Kandidátka vo voľbách 2017 do VÚC pre volebný obvod v Dolnom Kubíne má 40 kandidátov, za poslancov nastúpia prví traja. V tomto prípade máme 3-och víťazov, tj. volič musí mať možnosť udeliť aspoň 4 hlasy. Všetky hlasy majú rovnakú váhu a volič môže, ale nemusí použiť všetky hlasy, ktoré má k dispozícii. Mínusový hlas je možné použiť, len po použití určitého počtu hlasov, napr. 3 zo 4-och možných, alebo pri prerozdelení všetkých hlasov, ako odmena za snahu o konsenzus.

Vyhrávajú prví traja politici s najväčším súčtom všetkých hlasov.

Dôležitou poznámkou je, že takto navrhnutý systém ostáva stále dosť jednoduchý, ako na voľbu, tak na sčítanie hlasov.

Táto metóda je postavená na troch myšlienkach:

• Každý volič má viac hlasov, nie len jeden – more votes
• V každom okrsku je viac ako jeden víťaz – more seats
• Možnosť dať mínusový hlas – ako odmena za konsenzus, tj. volič, ktorý odovzdal všetky pozitívne hlasy, môže odovzdať aj mínusový/negatívny hlas.

Čo z toho vyplýva a aké to má následky:

Takýto systém má za následok, že volič ak chce, vie presnejšie definovať svoje preferencie a to tak, že určí viacerých svojich zástupcov, nevolí len favorita, ale aj druhú, tretiu a štvrtú alternatívu a takouto voľbou výrazne presnejšie zadefinuje svoje preferencie, respektíve už do voľby zakóduje preferenciu budúcej koalície.

Zároveň použitím negatívneho hlasu jasne zadefinuje koho nechce ako svojho zástupcu. Negatívny hlas môžeme vnímať ako nástroj proti korupcii voličov (populizmu, demagógii).

Aplikácia takéhoto volebného systému by mala za priamy následok:

• Väčší dôraz na pozitívnu/konštruktívnu kampaň – pre stranu/kandidáta bude mať zmysel zabojovať aj o hlasy konkurentov, z myšlienkovo podobného tábora. Už v kampani je nútený komunikovať konsenzus na úkor extrémnej rétoriky.
• Výrazné zníženie pravdepodobnosti výhry extrému – ich pravoverní voliči majú obvykle len jednu voľbu a to ich, tj. extrém. V prípade sofistikovaného riešenia v podobe založenia umelej druhej extrémistickej strany, si v prvom rade pôvodná strana vytvorí konkurenciu z hľadiska hlasovania. Po druhé výsledok bude v najhoršom taký zlý, ako pri aktuálnom systéme. V tomto bode si treba uvedomiť, že ide v prvom rade o neinformovaného voliča.
• informovaný volič, ktorý sa chce zhodnúť s ostatnými, využije možnosti rozdeliť všetky svoje hlasy. Tým v praxi získa väčšiu možnosť ovplyvniť výsledok ako neinformovaný volič.
• Tento volebný systém je motivačný a som presvedčený, že k urnám priláka viac voličov.
• V prípade dvojmandátových (dvaja víťazi) volebných okrskov, pribudne výhoda väčšej šance zvoliteľnosti aj pre malé strany – tieto majú možnosť efektívne čerpať z druhých a tretích hlasov voličov veľkých, ale programovo im blízkych strán.
• Šetrenie nákladov na voľby, zanikla by potreba druhých kôl volieb.

Z podstaty sa jedná o väčšinový systém voľby, respektíve prirodzene, by sme ho radili asi do tejto skupiny. Z toho vyplýva, že okamžitá možnosť využitia takejto voľby by bola pri prezidentskej voľbe (napríklad: 3 pozitívne hlasy a jeden negatívny hlas), Voľby do VÚC – Župan  (3 pozitívne a jeden negatívny hlas), Voľby do VÚC – Poslanci (pozitívne hlasy podľa obvodov, plus jeden navyše a jeden negatívny hlas). Pre voľby do NRSR by bola potrebná analýza, prehodnotenie či zmena volebných obvodov a určite aj iný prístup ku kandidátkam. Možností sa ponúka viacero.

Ako príklad som vybral Janečkovu metódu D21, lebo v našom okolí som nezaznamenal inú metódu, ktorá už bola reálne otestovaná na reálnom rozhodovaní voličov. Zaujímavý sa javí aj tzv. „Austrálsky volebný systém“ – ten je z môjho pohľadu komplikovanejší a nesie zo sebou viac  negatív. V ČR bol pokus o zavedenie austrálskeho modelu, pre voľby do senátu.

Otestovanie metódy D21:

V roku 2014 – bol uskutočnený terénny prieskum v ČR na vzorke 8 879 opýtaných.

V roku 2015 – bola metóda D21 použitá a nasadená Pri participantovom rozpočte mesta New York City

V roku 2017 – Bola nasadená v rámci projektu Prezident 21 zapojilo sa cca 300 000 občanov ČR. Išlo o “hru”, ktorá mala simulovať posledné prezidentské voľby v ČR na reálnych kandidátoch.

Napriek tomu, že má demokracia mnoho “ale”, a mnohé z nich sú vypuklé práve v ostatnom období, majme na mysli, že evolúcia spočíva v postupných drobných zmenách, nikdy nie v skokoch.

V texte som sa dopustil viacerých zjednodušení, cieľom bola zrozumiteľnosť a čitateľnosť textu.

Tento text je myslený ako otvorenie diskusie nad možnými zmenami vo volebnom systéme, nie ako návrh finálneho riešenia.