Po

Na počiatku bolo Slovo. A to Slovo skrslo myšlienku. Myšlienka skrsla čin. Veci sa dali do pohybu.

Zem bola pustá a jedno veľké šrotovisko. Po ľuďoch nebolo na Studenou vojnou spustošenej planéte ani stopy. Jadrové a neutrónové bomby odviedli dobrú prácu. V temnote cintorína ľudskej márnomyseľnosti však skrslo vedomie.

Vie len to, že sa hýbe. Pri prekážkach sa zastavuje a nemotorne do nich naráža znova a znova, až kým náhoda nezmení smer jeho pohybu. Život je pohyb.

Dochádza mu energia, ostro vníma úbytok pohybu, ktorý je nateraz jeho životom. Pokúša sa o vlastnú myšlienku nápad –

„Zrazu – ako keby ma osvietil práve úbytok energie! Prežívam možno svoje posledné pohyby a zároveň objavujem centrum, z ktorého vyprcháva moja sila. Prvý objav som vykonal v agónii. Teraz musí nasledovať čin…“

Spoznal, kde je zdroj jeho života – Núti sa do pohybu – z posledných síl – život už len vyteká – Napokon sa rúti – rýchlo – bezhlavo – Posadnutý prvou vlastnou myšlienkou –

Hľadá batériu a skutočne ju nachádza! Silou vôle prekonáva tíšinu bezvedomia, nikdy sa však nedozvie, či trvala chvíľu a či vek.

„Zrazu sa vo mne rozsvieti sila, príliv energie. Záchrana, život!“

Postupne spoznáva svet okolo seba a zisťuje, že jeho okolie je tvorené troskami a veľkými geometrickými útvarmi, ktoré sú  budovami. Niečo mu našepkáva, čo to je. Nevie priradiť meno k objektu, po chaose musí znovu objavovať cieľ. Postupne sa napája na najhlbšie hlbiny pamäte a uvedomuje si útržkovité príkazy a úkazy a vlastnosti, ktoré poškodením pamäte nedávali zmysel.

Vidí však bezpočet rôznych zvláštnych strojov a robotov rôznych bizarných tvarov, spotrebný tovar ako práčky a mixéry a vznášadlá, ale nevie, ako sa predmety, ktoré vidí, volajú, ani aké majú funkcie. Ale dostal nápad. Dokázal by s dostatočným počtom batérii oživiť aj ostatných?

„Zatiaľ je ešte v mojej moci ostať sám. Kladiem si otázku, či by som mal na to silu: či ma už len zvedavosť nedonúti k osudnému kroku. Nehybné bytosti okolo mňa by sa mohli stať spolupútnikmi môjho spoznávania. Mohli by tiež len nepochopiteľne prežívať svoj život, pokým by im znova nevyhasol. Načo by potom boli, ak nie nato, aby odčerpali energiu, ktorej zaiste nie je nekonečné množstvo? Pochybnosti sa vo mne vŕšia…“

No napokon sa rozhodne spustiť prvé domino. Spoznáva seba a zapína si vypnuté senzory, začína konštruovať nové senzory a niektoré stroje rekombinuje na nové účely – stáva sa Konštruktérom a všetkým strojom vpečatil svoju vôľu – plnia jeho príkazy. No veľmi rýchlo zistí, že sú tu aj ostatní. Nehybných kovových bytostí je mnoho. Niektoré sú rozbitým fénom v opustenom paneláku, niektoré sú počítačmi a niektoré vedia dokonca myslieť. Musí zakročiť, musí predísť katastrofe a zároveň zistiť, čo sa stalo so svetom a vtedy –

Objavil svojho brata. Umelo-inteligentný stroj ako on. Bol vypnutý. Má mu zobrať zdroj energie? Má ho zapnúť? Bude jeho poradcom? Alebo jeho súperom?A vtedy si jeho myseľ vyvodí dôsledky toho, čo jeho senzory videli. Uvedomil si nekonečnosť Králičej nory, do ktorej jeho analytický mozog padal stále hlbšie.

„…Je vytvorený niekým iným… Treba uznať, že to najpodstatnejšie som na sebe dotvoril sám. No zvládol by som to bez daru pohybu a možnosti manipulovať útvarmi okolo seba? Celé moje konštruktérstvo je zrejme len pokračovaním práce nejakého predchodcu.“

Ale aj jeho predchodca musel mať predchodcu a ten predchodca… Nemalo to konca, nekonečný pohyb vzniku a zániku – potreboval celý tím, celé spoločenstvo vedcov, aby zodpovedal len základné otázky a nie to ešte – Potrebuje sa s niekým poradiť – Rozhodne sa čiastočne zapnúť svojho brata, ale tak, aby sa nemohol hýbať a z jeho zatiaľ strojenej továrenskej reči zistí, kto bol jeho predošlí operátor.

„Človek. Takto znie odpoveď. Je to podnet. Hádanka. Človek? zrejme moja konkurencia, môj predchodca. Ten musel ovládať aj mňa. Kde je? Hľadať ho? …“

Spisovateľka Alta Vášová napísala jeden z prvých kvalitných slovenských dystopických sci-fi románov. Kniha s plynulým pútavým dejom, mnohými otázkami, zamýšľaním sa nad ľudskou konfliktnosťou a samodeštrukčnými tendenciami, riešiaca dejiny a ako sa dejiny opakujú, riešiaca umelé vedomie a samoevolúciu strojov a mnohé ďalšie témy.

Všetky námety a myšlienky z mnohých smerov sú skrz dobre zvolený jazyk a spisovateľský talent pretavené do románu vysokej kvality.

Sám vydavateľ uznáva, že drží v rukách niečo výnimočné. „Po je veľmi svojrázne, originálne, pre čitateľa nepochybne pútavo, prekvapujúco zručne a na úrovni, na akú sme pri slovenských pokusoch o tento druh literatúry neboli zvyknutý.“

Príbeh evokuje Chválospev na Leibowitza od W. M. Millera, Jr., v ktorej mníšsky rád po jadrovej vojne zachraňuje a rekonštruuje stratené vedomosti z trosiek, ktoré sú svetom. V Po sú to roboty/stroje, ktoré zbierajú, kategorizujú, skúmajú a snažia sa o svojej minulosti zistiť, čo najviac. A dejiny sa tu podobne cyklicky opakujú a vykresľujú ľudskú nepoučiteľnosť z vlastných chýb. Podčiarkuje sa tu naša jedinečnosť v našom mozgu, kolektívnej archetypálnej pamäti a DNA, jedinečnosť, ktorá je našou slabinou, keď prichádza do konfliktu z chladnou odosobnenou logickosťou rozumu, našich kognitívnych funkcii.

Stroje v Po však nie sú bohovia. Umelé vedomie rozvinuté z umelej inteligencie chce samozdokonaľovanie, pokrok, hľadanie dokonalého zdroja energie a praktickejšej fyzickej formy, zároveň má však samouvedomenie si druhú stránku a tou je otvorenosť javom, ktorým nechápeme.

Stroje pri svojej práci a napokon pri objavení obrazových materiálov, objavia aj Človeka. A sú šokovaní, že Človek je slovo pre jeden. Že tu boli ľudia, bolo ich veľa a robili veľa vecí, ktoré strojom nedávali zmysel. Ešte hrozivejšie pre nich bolo zistenie, že napriek tomu, že vedeli aké je riziko, vyhrážali sa zbraňami, ktoré by spustošili planétu. Najhoršie zistenie bolo, že to aj tak urobili.

„Ľudská civilizácia si nevšímala svoje chyby, neučila sa z nich, a to bola jej záhuba. My chyby potláčame a spejeme k čoraz väčšej jednoduchosti…“

Stroje stoja pred energetickým problémom a pred problematikou diverzifikácie strojov, ktoré sú čoraz vedomejšie a napriek zákazom a reštrikciám Konštruktéra sa replikujú nad stanovený limit. A niektorí… začínajú Človeka uctievať a vzniká akési bizarné náboženstvo, ktoré sa neskôr stane fatálnym, pretože Kruh sa musí uzatvoriť.

„Cieľ – to je pojem, ktorý sme si vytýčili. Cieľ nesme chýbať v živote nikoho z nás. Netreba hádam vysvetľovať, že cieľ je len jeden: žiť čo najlepšie, najplnšie a najpríjemnejšie – žiť s cieľom. Cieľ stojí pred nami v každej chvíli ako veľká úloha, o ktorej vieme, že ju nikdy nebudeme schopní dokonale vyriešiť.“

Po je nielen antiutopický román, zároveň je to román o stvorení sveta nanovo. V Asimovej poviedke Posledná otázka je to počítač, ktorý po zániku vesmíru vytvorí nový vesmír – v Po si stroj uvedomí sám seba, keď zomiera, keď mu dochádza energia a znovuspoznáva tak nielen sám seba, ale aj svet okolo seba. A snaží sa v chaose zaviesť poriadok.

Po sa ujíma ťažkých tém a dilem s obrazotvornou ľahkosťou, dej plynulo plynie a tajomstvá sa postupne odokrývajú, a zároveň pribúdajú nové – Po je myšlienkový experiment a spoločensko-kritická satira poukazujúca na bezbrehý konzum a na strojovú totalitu jednotvárnosti a rovnakosti – Po vyzdvihuje kreativitu a individualitu – samotné stroje si uvedomujú, že jedna mašina nevie vyriešiť sama všetky otázky – Po je ironická dejinná slučka, kde civilizácie vznikajú a zanikajú a kde umelá inteligencia doplatí na to, že svojim slobodným vedomím je otvorená hrozbe pochybnosti – Po je román parodujúci ľudské správanie – Po je science fiction vysokého kalibru, s kybernetikou, bionikou, klonovaním a kryogenickým zamrazovaním, s informačnými technológiami a kvantovou teleportáciou informácii – Po je dobrodružný archeologický príbeh – Po je meditáciou nad zmyslom života – Po je iróniou dejín – absurdnou existenciou na Möbiovej páske – Po je protivojnovým románom, ktorý vznikol počas Studenej vojny a je aktuálny aj dnes aj zajtra aj o sto rokov.

„Vážená súdružka, pripojene Vám vraciame rukopis Vášho románu, lebo po konzultácii s nadriadeným orgánom -SÚKK- sa vedenie vydavateľstva rozhodlo nezaradiť ho do definitívnej verzie edičného plánu… Filozofia našej spoločnosti je historicky optimistická… (pečiatka vydavateľstva Tatran, podpis nečitateľný)

„…autorka nedomyslela do všetkých dôsledkov ideovú koncepciu svojho diela, resp. ostala príliš závislá na buržoáznom chápaní žánru science-fiction, ktorého podstata je v tom, že sa bezvýchodiskovosť a katastrofizmus dožívajúcej buržoázie povyšuje na bezvýchodiskovosť a katastrofizmus celého ľudstva… Absencia socialistického ideálu je v ďalšom priebehu románového deja ešte vypuklejšia…“ (z posudku doc. PhDr. Z. Kasáča, CSc. – 15.1.1977)

Výnimočný a v rámci slovenského sci-fi žánru zatiaľ neprekonaný román Po vyšiel v roku 1979 v cenzurovanej verzii a v úplnej verzii vyšiel až v roku 1993. Odvtedy nebola žiadna nová edícia a jeden z kvalitných slovenských románov na úrovni Prekrásneho nového sveta a My zapadol do zabudnutia.