Denník N

Zomrel ománsky sultán Kábus. Zanechal po sebe rozprávkový operný dom ako z Tisíc a jednej noci

Vo veku 79 rokov zomrel v piatok večer ománsky sultán Kábus bin Saíd – panovník, ktorý nechal neďaleko púšte postaviť jeden z najmodernejších a technicky najdokonalejších operných domov na svete – Kráľovskú operu v Maskate. Bola postavená v čase, kedy jedinou inou skutočne funkčnou operou v arabskom svete bola tisícky kilometrov vzdialená opera v Káhire. Udialo sa tak navyše v krajine, kde ešte v roku 1970 bola akákoľvek hudba zakázaná.

Postaviť operu „uprostred ničoho“ sa môže javiť ako absurdná idea. Pripomína príbeh z filmu Wernera Herzoga Fitzcarraldo (s Klausom Kinskim a Claudiou Cardinale v hlavných úlohách), mapujúci výstavbu operného domu uprostred pralesa v brazílskom Manause, natočenom podľa skutočnej udalosti.

Avšak nápad vybudovať supermodernú operu v Ománe nebol výstrelkom excentrického panovníka, ale veľmi dobre premysleným politickým, marketingovým a obchodným ťahom.

Kráľovská opera v Maskate pripomína paláce z rozprávok Tisíc a jednej noci

Krajina ešte v roku 1970, kedy sa sultán Kábus dostal k moci vojenským pučom, patrila medzi najzaostalejšie na svete. Až po prevzatí moci Kábusom bolo zrušené otroctvo (dovtedy stále legálne) a zmenili sa zákony, ktoré z Ománu robili jednu z najtemnejších destinácií. Predovšetkým bolo dovtedy zakázané konverzovať medzi vzájomne cudzími ľuďmi viac než 15 minút, alebo používať elektrický prúd. Zakázaný bol tiež futbal, slnečné okuliare, či napríklad dáždniky.

Sultán Kábus začal krajinu postupne reformovať. Omán žije predovšetkým z ropy, jej zásoby však nie sú nekonečné. V nie tak vzdialenej budúcnosti sa vyčerpajú. Kábus preto vsadil na turistický ruch ako alternatívny zdroj príjmov, ktorý má postupne nahradiť príjmy z čierneho zlata. K tomu však bolo potrebné najskôr priblížiť krajinu k Západu a vybudovať príslušnú infraštruktúru. Stavba opery je jedným z takýchto  krokov.

Prvým bolo pred 35 rokmi založenie ománskej filharmónie (Royal Oman Symphony Orchestra). V tom čase bola pokusným experimentom, pretože klasická hudba západného strihu bola predstavená domácemu publiku v roku 1987 po prvýkrát.

Sultán Kábus s anglickou kráľovnou Alžbetou

Filharmonický orchester zriadil sultán osobne a jeho členmi mohli byť len domáci hráči. Všetky nácviky museli prebiehať na domácej pôde. V roku 1988 sa členmi pôvodne len mužského telesa stali aj ženy.

V krajine, kde pred rokom 1970 bola hudba zakázaná ako taká, sa symfonický orchester stal pilierom väčšiny kultúrnych, komerčných a diplomatických podujatí. Sultán si v praxi preveril, ako až významne môže vážna hudba prispieť k otváraniu dverí na Západ a aj po tejto pozitívnej skúsenosti sa rozhodol postaviť supermoderný operný dom.

Akustika ománskej opery bola modelovaná podľa Royal Opera House v Londýne. Sála má pohyblivú zadnú i bočné steny, takže sa dá jej posúvaním premeniť na koncertnú či divadelnú sálu.

Sultán nechal v opernom dome postaviť najväčší organ na Blízkom východe a zároveň jeden z najväčších organov na svete. Zostáva tak paradoxom, že máloktorá kresťanská krajina investovala toľko peňazí a snahy do stavby organu, ako tento moslimský štát.

Sála opery „prerobená“ na koncertnú sálu s najväčším organom na Blízkom východe

Sultán Kábus bol sám veľkým milovníkom hudby. Počas svojich európskych štúdií sa hru na organe dokonca aj sám naučil (študoval v Anglicku na Royal Military Academy Sandhurst) a odvtedy sa tento hudobný nástroj stal jeho vášňou.

Oficiálne zdroje uvádzajú, že sultán vedel hrať aj na miestnom strunovom nástroji “al úd”, ktorý je predchodcom lutny.

Operný dom bol slávnostne otvorený v októbri 2011 Zeffirelliho produkciou Turandot (dirigoval Plácido Domingo). Vybratá bola aj preto, že je v nej viac ako 1000 kostýmov a na množstvo detailov bohatá a zložitá scéna, na ktorej bolo možné dobre odprezentovať technické možnosti novopostavenej budovy.

O rozsiahlosti Zeffirelliho produkcie napovedá skutočnosť, že zatiaľ čo bežná operná produkcia sa pri presune do iného operného domu zmestí zhruba do 10 – 12 kontajnerov, Turandot ich potrebovala až 22.

Operný dom mal však stále ambicióznejšie projekty. V produkcii Carmen, korá nasledovala krátko po Turandot, na scéne účinkovali dokonca aj živé kone.

Tá istá sála, tentokrát ako divadelný priestor aj s orchestrálnou jamou

V aktuálnej sezóne Kráľovská opera odohrá viac ako 100 predstavení. Na programe je opäť Carmen (tentokrát produkcia Teatro Colón Buenos Aires), Bohéma (v spolupráci s Operou Monte Carlo), Anna Bolena (v spolupráci s belgickou Opera Royal de Wallonie-Liége), Snehová kráľovná (Bolšoj teatr Moskva) a vlastná produkcia Čarovnej flauty s našim Štefanom Kocánom v úlohe Zarastra.

Opera v prvých sezónach svojej činnosti predstavenia sama neprodukovala, len ich nakupovala z operných domov a festivalov po svete. Až v tejto sezóne sa sama pustila aj do ich produkcií.

Len tento rok sa v Ománe predstavia speváci José Cura, Elena Maximova, Anita Hartig, Oľga Pereťaťko, Erwin Schrott, Leo Nucci a dirigenti Myun Whun Chung či Gianandrea Noseda, klavirista Denis Matsujev – teda všetko prvá liga umelcov. Predstaví sa aj Boľšoj teatr z Moskvy so svojim baletom Onegin, alebo Národný čínsky balet s Luskáčikom.

Vynikajúca kvalita predstavení a nákup prvotriednych svetových produkcií umožnil, aby do krajiny začali najprv prichádzať špičkoví dirigenti a speváci a neskôr spolu s nimi aj manažéri či finančníci. O Ománe sa začalo písať aj na stránkach západnej tlače nielen ako o turistickej destinácii, v ktorej nie je žiadna kriminalita ani teroristické útoky, ale aj v kultúrnych rubrikách významných médií – a to najmä práve v súvislosti s operou. Sultán použil silu vážnej hudby a vysokej kultúry ako prostriedok, ktorý priťahuje pozornosť a krajine otvára dvere k západnej civilizácii – minimálne v rovine imidžovej – a spojil svoje vlastné nadšenie pre vážnu hudbu s diplomaciou a strategickými zámermi krajiny v politicko-obchodnej oblasti.

Opera v Ománe, celkový pohľad

Treba ale zároveň povedať, že miestna populácia pôvodne nebola na takýto typ európskej hudobnej tradície – akú pre nich predstavuje operný žáner –  vôbec zvyknutá a troj – štvorhodinové predstavenia mohli pre ňu byť ťažko stráviteľné. Opery preto bolo potrebné v počiatkoch skracovať.

Keď tu Slovenská filharmónia účinkovala v predstavení Lohengrina (takmer štvorhodinová opera), bola produkcia skrátená na dve hodiny. Postupne si však aj miestne obyvateľstvo začalo zrejme čoraz viac na dĺžku tohoto formátu privykať.

Slovenský filharmonický zbor v produkcii Lohengrin Richarda Wagnera v Kráľovskej opere v Ománe

Okrem spomínaného Lohengrina účinkoval orchester Slovenská filharmónia aj v recitáli Oľgy Borodiny, doprevádzal predstavenia londýnskeho a viedenského baletu. V marci 2019 sa ománskemu publiku filharmonici predstavili spoločne s Bratislavským chlapčenským zborom pod taktovkou bývalého šéfdirigenta Emmanuela Villauma v Mahlerovej 3. symfónii.

Bratislavský chapčenský zbor pred budovou opery v Ománe v marci 2019

Aj iní absolutistickí panovníci zvyknú po sebe zanechávať pomníky, aby svet na nich po ich smrti nezabudol. Kábus bin Saíd však bol zrejme jediným sultánom, ktorý sa rozhodol ako pomník po sebe zanechať operný dom. Za tých niekoľko rokov fungovania dokonca už aj s ašpiráciami na pomenovanie „prestížny“.

Tento pomník však našťastie – na rozdiel od mnohých iných –  dokáže byť výrazne užitočný a krajine (a nielen jej) aj prospešný.

Peter Bleha

 

Diskusia  k článku je možná na facebookovej stránke: Do Re Mix

 

 

Teraz najčítanejšie

Do Re Mix

Flash news, recenzie a publicistika zo sveta vážnej hudby, opery a baletu