Mária Terézia alebo drahé zobrazenie lacného

V čase vianočných sviatkov dorazili na obrazovky slovenských i českých televízií nové dva diely filmovej minisérie o habsburskej arcivojvodkyni, kráľovnej a cisárovnej Márii Terézii. Na projekte sa spolupodieľali RTVS, Česká televízia a ORF s rozpočtom vyše 6,5 milióna eur (podiel slovenskej časti presiahol milión eur).

Nechal som si pár dní na vychladnutie a zhrnul svoje myšlienky. Tento blog nemá byť priamo recenziou tohto filmového počinu, to prenechám iným. Moja profesionálna deformácia ma však núti zamyslieť sa nad zmyslom tohoto a podobných adaptácií historických osôb. Čo je cieľom takýchto filmov? Načo to vlastne robíme?

Drahá telenovela?

Začnem trochu zoširoka. Pri sledovaní novej Majky Terky mi mimovoľne napadol francúzsky historik Fernand Braudel. Tento velikán francúzskej historickej školy Annales pred viac ako polstoročím spravil revolúciu v historickom bádaní tým, že prišiel s rozdelením historického času. Veľmi zjednodušene: prvý čas je takmer nehybný, tvoria ho veľmi pomaly meniace sa štruktúry (hlavne krajina a iné geografické celky), druhý pozostáva z dlhotrvajúcich procesov (sem patria kultúrne, sociálne či ekonomické fenomény). História ako ju poznáme z nenávidených hodín v škole— história mien, dátumov a udalostí—je podľa Braudela tretia vrstva, najrýchlejšie sa meniaca, ale i najviac povrchná.

Prečo tento suchý úvodný exkurz? Príde mi, že podobne ako s týmto rozdelením času, sa dá pristupovať k historickým adaptáciám: môžeme sa zamerať na konkrétne deje, onú škrupinku historického vývoja, alebo sa venovať hlbším procesom a otázkam v pozadí. Ak to premietneme na našu v blahej pamäti panovníčku, dá sa buď sledovať sled udalostí ako za sebou nasledovali: svadba, neľahké nástupnictvo, vojny o dedičstvo, reformy monarchie atď. Alebo sa dá vypichnúť nejaký problém, ktorý bol v danej dobe aktuálny a postaviť zápletku na ňom. Môže ísť o otázku ženskej vlády (môže mužom vládnuť žena?), štátneho záujmu (má panovníčka uprednostniť záujmy svojej ríše alebo svojej viery pri vládnutí?); dá sa zamerať na hlbšiu psychologizáciu postáv (ako František Štefan zvládal svoju úlohu ako manžela bez podielu na vláde) atď. Samozrejme, ideálne je oba postupy nejak šťastne skĺbiť.

Dobrým príkladom ako postupovať je netflixový seriál The Crown. Tento seriál sa vždy snaží ukazovať problémy v britskej kráľovskej rodine na pozadí širšieho spoločensko-politického života. Pritom to nie sú dva samostatné rámce, ale často sú úzko previazané, jeden zrkadlí druhý a naopak. Príklad. V tretej sérii, šiestej epizóde je mladý princ Charles poslaný do Walesu, aby sa naučil po walesky. Popri svojom štúdiu ale zisťuje, že má s Walesom spoločné viac než starý titul princa: ani jeho ani Walesanov nikto nepočúva a neberie vážne. Princ z Walesu je trefnou metaforou a reprezentatívnym vzorkom svojej kniežacej domény: roly oboch sú zaznávané, ich priania sú ignorované. Rodinný konflikt zrkadlí ten spoločenský.

Nie všetkým epizódam The Crown sa podobná trefná metafora darí, ale každý diel sa zameriava na nejaký problém a hlbšie ho psychologizuje. To je, myslím, hlavný problém u Majky Terky: niežeby v nej chýbali náznaky hlbších konfliktov. Mnoho z tém ako sú ženská vláda, úloha nevládnuceho manžela atď. sú zmienené. Ale všetko strašne rýchlo, strašne krátko a povrchne. Ani jedna z tém potom nevynikne dostatočne a predložený konflikt sa vyrieši skratkovito.

Ak sa dajú vytiahnuť dve nosné témy, ktoré sa film o Majke Terke snaží riešiť, sú to asi kríza ríše a kríza manželstva. To je celkom dobre zvolený postup, dá sa povedať, že spĺňa i mnoho z toho, čo som napísal vyššie. Ak by sa to dobre premyslelo, mohlo by to i byť i podobnou metaforickou bombou ako v príklade princa Charlesa a Walesu. Bohužiaľ, prežívanie a riešenie týchto konfliktov vo filme vyznieva nepresvedčivo a nelogicky. Krízu ríše rieši hlavná hrdinka naivne najatím vojnového zločinca (až neskôr si uvedomí, že lepší postup bude skôr reforma armády) a manželskú krízu rieši osobnou pomstou – neverou voči manželovi. Prvé riešenie sa ešte dá ako tak pochopiť. Fair enough, 25-ročná osoba sa ešte stále učí, dá sa uveriť, že je naivná. Miera naivity a nepresvedčivosti však v druhom riešení presahuje mieru. Nevera? Nemanželské dieťa? U bigotnej katolíčky ako bola Mária Terézia? Seriously?

Navyše, všetko je prepletené a presiaknuté veľkou mierou balastu a nepotrebných stereotypov. Panovnícky dvor je dobrý akurát tak na snovanie intríg, jezuiti (resp. jeden – viac ich asi na vyobrazenie tmárstva netreba) sú náboženskí fanatici, reforma rovná sa slobodomurárstvo a jansenismus, cirkevní hodnostári sú bezchrbticoví pragmatici. Hlavné postavy tak vyznievajú ako karikatúry a celý projekt ako veľkofilmová telenovela (slovami Vojtěcha Rynda).

Dobre, ak film nerieši veľké témy alebo konflikty, stále môže vytvoriť napínavý dej sledovaním dramatických udalostí v živote hlavnej hrdinky. Inak povedané: ak nám film o Majke Terke nesprostredkuje nejaký dobový psychologicko-ideologický konflikt, môže nám vzrušujúco podať dejiny prvých rokov jej vlády, sprostredkovať každodennú realitu dvora či bojiska. Už pri zbežnom listovaní biografických dát (napr. smrť baróna Trencka, svadba Karola Lotrinského a pod.) je jasné, že premietané udalosti sa inšpirujú skutočnosťou len veľmi veľmi zbežne.

Nechápte ma zle, na tom, že film nesleduje historické fakty do poslednej litery nie je nič zlé. Existuje veľa spôsobov akými sa história premieta do umenia či populárnej kultúry. Estelle Paranque napríklad v nedávnej štúdii tvrdí, že Daenerys z Hier o tróny je perfektnou reinkarnáciou anglickej kráľovnej Alžbety I. Pýtam sa však, aký je zmysel vynaložiť toľko peňazí na vytvorenie historického veľkofilmu o najvýznamnejšej panovníčke ak nám tento film nepodáva priblíženie jej sveta ani čo sa týka životopisných faktov ani čo sa týka dobových problémov? Nebolo by lepšie natočiť niečo s poriadnou zápletkou a drámou, pokojne nech je to v historických kulisách, nech sa tam Rézka mihne ako Richard Levie Srdce v Kráľovstve nebeskom alebo ako Kennedy vo Forrest Gumpovi. Aký je zmysel toho, že z historickej  štátničky vytvoríme karikatúru?

Režisér Robert Dornhelm tvrdí, že chcel Máriu T. prepojiť s modernou dobou, nie vytvoriť presný biografický dokument. Naopak, vyslovene ignoroval historickú presnosť, tvrdiac, že „pravda nie je ukrytá v učebniciach“. S úmyslom prepojiť M.T. do nášho času sa dá zaiste súhlasiť, ale to hneď neznamená, že ju musíme znížiť na úroveň bežnej postavy našich telenovelických seriálov. Možno si poviete: Však aká škoda, tí ľudia sú 200 rokov po smrti, môžeme si ich osudy pretvoriť pre naše lacno-drahé pobaveníčko. Ale nie je taký postup nebezpečný? Tiež by sme boli tak benevolentní, keby si niekto takto kreatívne pretvoril osobnosti a udalosti z 20. storočia? Tým nechcem porovnávať popieranie holokaustu s Máriou Teréziou. Ale postoj „ktovie ako to bolo“ a „pravda nie je v učebniciach“ vedie k nebezpečnému relativizmu, ktorý nielenže kriví historickú pamäť, ale v niektorých (moderných) prípadoch má praktické, neraz drastické následky. Až budeme nabudúce nariekať nad stavom nášho vzťahu k dejinám, spomeňme si, ako portrétujeme našu najvýznamnejšiu kráľovnú.

Záleží na tom?

Pri sledovaní inkriminovaného dvojfilmu v rodinnom kruhu, zaznela výčitka: „Tie parochne sú každá z iného desaťročia 18. storočia.“ Nato hlas podobný inému hlasu odvetil: „A záleží na tom?“ Naozaj, záleží na tom? Parochňa ako parochňa, nie? Podľa mňa na tom záleží. U filmov s malým rozpočtom je to pochopiteľné. Ale film s niekoľkomiliónovým rozpočtom? Načo potom tá bohatá výprava? Aby nám sprostredkovala drahý historický galimatiáš?

Ale dajme tomu. Chápe však bežný divák, prečo vlastne tie parochne nosili? Prečo bol dôležitý dvorský ceremoniál? Že striktná dvorská etiketa bola rafinovanou zmesou hry (slovami Johana Huizingy, hra zameraná na skrášlenie života) a obrazu hierarchickej spoločnosti, kde status a postavenie znamenali viac než iba prestíž: bola to otázka moci a samotného spôsobu života. Myslím, že to divák nepochopí. Netrúfam si ale pre toto pranierovať M.T., skoro každý historický film je priam báječnou kolekciou anachronizmov. Len mi príde škoda, že film s tak honosným rozpočtom (hradený z verejných prostriedkov) a skvostnou výpravou si už mohol dať tú trochu námahy, že by sa pokúsil byť aspoň trochu presný. A taktiež trochu vysvetliť, prečo pre dobu Majky Terky boli dôležité veci, ktoré sú pre nás len nepotrebné malichernosti.

Zhrnutô: netvrdím, že každý historicky film má byť dokument. Alebo na sto percent kopírovať dejiny. Ale tvrdím, že filmy o dôležitých postavách – postavách, ktoré tvorili (i keď veľmi dávno) svet, v ktorom žijeme – majú zodpovednosť neslúžiť len k plytkému pobaveniu. Navyše, ak sú hradené aj z verejných prostriedkov. Nič proti čírej zábave. Len sa potom nesťažujme, že vyzerá náš vzťah k našej histórii tak, ako vyzerá. Pretože staviame sochy a pripisujeme štátnicke zásluhy polomýtickým postavám spred viac ako tisícročia (touché, Svätopluk!) a z reálnych štátnikov robíme rokokové Esmeraldy.

A tip na záver: výlet do Holíča. Za dve eurá zažijete v schátralom zámku M.T. a Františka Štefana, ako by ste fakt nečakali.

foto: novinky.cz