Prečo som nemohla zostať
Nevedela som viac vysvetľovať, že to, že nie ste kolektív, či neexcelujete v testoch, to že kričíte alebo sa bijete, to že sa niekedy nenávidíte alebo to, že nemáte rozhľad, to že sa neučíte alebo, že niečo neviete je chyba nás dospelých.
“Pani učiteľka, a prečo vlastne musíte odísť?” táto otázka mi znela v ušiach dlho. Začali ste s ňou prichádzať čoraz častejšie. Nečakala som ju. Nevedela som, ako odpovedať.
Nevedela som, ako povedať, že odísť nemusím. Vedeli ste, že som prišla len na dva roky. Na začiatku sa nám to všetkým zdalo ako nekonečno. Však?
Dva roky! Po prvom roku som myslela, že to už nezvládnem. Čakala som, že leto, že prázdniny pomôžu. Nie. V polke augusta mi zvieralo hrdlo a bolel žalúdok pri spomienke na návrat do školy. V septembri som premýšľala nad nepodpísanou zmluvou, nad tým, že ešte môžem odísť. Nevedela som si predstaviť, že mám vydržať ďalších desať mesiacov.
Po polročnom vysvedčení ste si začali uvedomovať, že sa to naozaj blíži a ja už nebudem vaša učka. “Pani učiteľa a vy naozaj odchádzate?” “A prečo? Idete učit iné deti?” “Céčkari nám povedali, že nakoniec zostávate. Je to pravda?”
Vy ste sa začali báť a ja som sa nevedela dočkať.
Snažila som sa vám to vysvetliť, ale nevedela som ako. Keď ste prišli s otázkami, prvýkrát mi došlo, že vás zrádzam. Že som vstúpila do vašich životov a teraz len tak odídem. Že som chcela od vás niečo iné ako všetci naokolo. Že som vás nútila meniť chápanie toho, ako sa dá v škole fungovať, ako sa dá učiť, ako môžu hodiny vyzerať, ako sa k sebe môžeme správať. Že som od vás chcela všetku tú energiu. A vy ste sa nechali viesť. Prvýkrát som si uvedomila, že to nie je fér.
Nevedela som sa viac prizerať a vysvetľovať. Nevedela som bojovať v tom, v čom vy žijete každý deň a mnohí z nás v tom vyrástli. Nevedela som byť toho súčasťou. Nevedela som sa prizerať tomu, že ste trestaní za to, čo nie je vaša chyba. Nevedela som viac vysvetľovať, že to, že nie ste kolektív, či neexcelujete v testoch, to že kričíte alebo sa bijete, to že sa niekedy nenávidíte alebo to, že nemáte rozhľad, to že sa neučíte alebo, že niečo neviete je chyba nás dospelých.
To čo sme spolu dokázali bolo vzácne, nemohla som však zostať.
Veľmi by som chcela povedať, že bolo ťažké odísť. Ale nebolo. Je však ťažké nevrátiť sa.
Je ťažké nevrátiť sa. Je ťažké myslieť na to, ako ste každý iný. Ako každý z vás výnimočne zapadá do tohto sveta. To mi dávalo nádej vlastnej výnimočnosti, vlastného jedinečného miesta na tomto svete. Je ťažké myslieť na to, ako všetci hovorili: “Naši žiaci nepíšu, to nevedia,” a my sme predsa písali príbehy, o akých sa mi ani nesnívalo. “Naši žiaci nečítaju,” a my sme predsa čítali každý sám aj všetci spolu. “Naše deti nevedia diskutovať,” a my sme predsa diskutovali celé hodiny. Nestalo sa to zo dňa na deň, nebudeme si klamať, boli to hodiny tvrdej práce. Vašej práce.
Dúfam, že všetok potenciál vo vás uvidí aj niekto iný. Niekto, kto neodíde.
Som vďačná, že som vás mala. Zmenili ste môj život. Navždy.
Jana
