Denník N

Moji predkovia

Z rôznych komentárov tých, ktorým som tŕňom v oku, som sa na sociálnej sieti o svojich predkoch dozvedel kadečo. Myslím, že nebude na škodu ak uverejním pár faktov.

Môj otec bol potomkom dolnozemských Slovákov. Pochádzal z mestečka Nadlak, ktoré leží blízko rumunsko-maďarských hraníc v Aradskej župe. Do Nadlaku sa moji predkovia prisťahovali zo Slovenského Komlóša (Tótkomlós), kde sa v roku 1746 usídlilo 70 slovenských rodín, aby tu na vtedajšej pustatine vyľudnenej po vojnách s Osmanmi, začali nový život. V prvej skupine, ktorá pozostávala zo 42 rodín a prišla do Komlóša z obce Békésszentandrás – Békéšsky Svätý Ondrej, na základe kontraktu so zemepánom, grófom Jozefom Rudnyanszkým, nachádzame aj meno Peter Benčík. V druhej skupine, ktorá bola zložená z príbuzných rodín z prvej skupiny a z prisťahovalcov  z Novohradskej a Peštianskej župy, ako aj zo Sarvaša, sa uvádza Pavel Benčík. Žiada sa poznamenať, že ako Nadlak, tak aj Slovenský Komlóš ležali na území, ktoré bolo do roku 1918 súčasťou Rakúsko-Uhorskej monarchie.

V rodovej pamäti sa nezachovala zmienka o tom, z ktorej časti Slovenska, vtedy Horného Uhorska, pochádzali moji predkovia. Vie sa však, že na Dolnú zem sa sťahovali za lepšími podmienkami a kvôli náboženskému útlaku najmä slovenskí evanjelici z Novohradskej, Hontianskej, Zvolenskej a Gemersko-Malohontskej stolice. Meno Benčík sa v Komlóši doposiaľ vyskytuje a z Komlóša pochádza aj tamojší rodák, známy a úspešný chodec a tréner chodcov, Juraj Benčík. Nemenej známy je aj jeho syn Juraj, herec, pedagóg a mím, ktorý ako jediný Slovák pôsobil v slávnom Cirque du Soleil.

Každopádne Benčíkovský rod sa na Dolnej zemi rozrástol, meno Benčík je tam frekventované a v roku 1803 boli moji predkovia medzi prvými prisťahovalcami v Nadlaku. Ale boli aj takí, ktorí odišli z Nadlaku a skončili v Argentíne. Ale všetci, o ktorých viem, si zachovali povedomie o svojom slovenskom pôvode, aj materinský slovenský jazyk. Dokonca aj Juraj – Jorge, ktorý sa narodil v Argentíne, si so mnou píše v peknej a ľúbozvučnej dolnozemskej slovenčine.

Rodinnú históriu začnem mojim prastarým otcom. Volal sa Ondrej Benčík a narodil sa v Nadlaku v roľníckej rodine v roku 1848. Jeho rodičia vzápätí zomreli na choleru a vychovali ho príbuzní. Nadobudol základné vzdelanie a kým narukoval, pracoval spolu s príbuznými na rodinnom hospodárstve. Na vojenčine bol až do 30. roku života, zrejme za peniaze slúžil namiesto niekoho z bohatej rodiny. Vtedy existovala možnosť, že za majetného mládenca mohol vojenčinu odslúžiť za úplatu niekto iný. Na vojenčine potom cvičil nováčikov a dosiahol  najvyššiu možnú hodnosť, dostupnú v tej dobe pre roľníckeho chlapca bez vzdelania. Bol szakaszvezető. Na vojenčine si našetril pomerne dosť peňazí. Keď dosiahol vek 30 rokov, vydali mu príbuzní polia – majetok po rodičoch a oženil sa s Alžbetou, rodenou Ambrušovou.
Prastará mama, Alžbeta, rodená Ambrušová, pochádzala z najbohatšej nadlackej roľníckej rodiny. Dievčatá v Nadlaku však majetok nededili, a tak ako veno dostala periny, truhlu s bielizňou a jednu kravu. Z Ambrušovskej  rodiny pochádzal aj generál letectva Ján Ambruš.

Na fotografii môj otec so svojimi starými rodičmi Alžbetou a Ondrejom

Prastarí rodičia po vstupe do manželstva v roku 1878 začínali bez domu, hospodárskych zvierat aj potrebných nástrojov a náradia. V roku 1905 vďaka usilovnej práci ich hospodárstvo dosiahlo 120 katastrálnych jutár. Postavili si dom v meste a tri sálaše (majere). Mali štyroch synov – Ondreja, ktorý tragicky zahynul, keď sa mu splašili kone, Jána, ŠtefanaJuraja a tri dcéry – Alžbetu, AnnuZuzanu. Alžbeta zomrela už ako dievča a Anna ako matka dvoch synov. Najmladším z detí bol Juraj, môj starý otec.

Pred domom prastarých rodičov pri návšteve Nadlaku v roku 2003
Hrob mojich prastarých rodičov na nadlackom cintoríne. Po nadlacky – temetove.
Ondrej Benčík *1848 †1934, Alžbeta, rodená Ambruš *1853 †1939

Starý otec, Juraj Benčík sa narodil v Nadlaku v roku 1891. Ako žiak bol mimoriadne nadaný a jeho učiteľ aj nadlacký farár naliehali na prastarého otca aby ho dal do škôl. Vraj je takého múdreho chlapca škoda za sedliaka. Ale prastarý otec mal tvrdú hlavu a prehlásil, že nevidí jediný dôvod aby sedliak nemohol byť múdry a do škôl ho nedal. Starý otec teda pracoval na gazdovstve a 20.4.1911 sa oženil a po roku narukoval na vojenčinu.

Starý otec Juraj, vľavo
19.3.1913 Trebinia. Starý otec, Juraj Benčík, v zadnom rade, druhý zľava

Po vypuknutí 1. Svetovej  vojny (28.7.1914 – 11.11.1918) išiel starý otec na srbský front, kde sa v novembri 1914, ako 23-ročný, dostal do zajatia. Zajatcov pred rýchlo postupujúcim C&K vojskom hnali cez Čiernu horu, Albánsko a Taliansko do Francúzska. Počas pochodu mnoho zajatcov zahynulo na týfus a od vyčerpania. Vo Francúzsku sa k nim však správali ľudsky, ako roľníci pracovali na tamojších majetkoch, mali slušnú stravu a v nedeľu dostali aj víno. Starý otec sa v zajatí naučil nemecky, francúzsky, trošku srbsky, albánsky a taliansky. Slovensky, maďarsky a rumunsky vedel už predtým. Zo zajatia sa vrátil až v roku 1919, ako 28 ročný, avšak kvôli strastiplnému pochodu s podlomeným zdravím.

Juraj Benčík ako vojnový zajatec vo Francúzsku No. 4168 (Prisoniere de guerre – skratka PG na uniforme) s textom – Depotd des Prisoniers de Guerre, Serres Carpentras (Vaucluse) France
Starý otec prvý zľava

Zasadací poriadok v starootcovskom dome Ondreja Benčíka mal svoje pravidlá. Za vrchstolom sedel otcov starý otec, z jednej strany stará mama, oproti starej mame postojačky jedla otcova mama ako nevesta a vedľa nej slúžka. Oproti starému otcovi sedel jeho malý vnuk – môj otec. Táto fotografia je z neskoršieho obdobia, keď bol už starý otec učiteľom a pomery sa aj tu zmenili.

Pri nedeľnom stole

Po návrate zo zajatia môj starý otec naďalej pracoval ako roľník na vlastnom hospodárstve.

V lete na sálaši
Mlátenie obilia
Mlátenie žita
Oddych pri práci na poli
Zabíjačka v Nadlaku

Neskôr sa starý otec na radu nadlackého farára Ľudovíta Boora, v roku 1920 začal pripravovať na učiteľskú dráhu. Za dva roky zložil skúšky zo štyroch tried strednej školy. Vo dne pracoval na gazdovstve, v noci sa učil. V septembri  1922 sa ako 31 ročný stal výpomocným učiteľom. Neskôr zložil riadne učiteľské skúšky, získal patričný diplom a od septembra 1923 bol riadnym učiteľom. Stal sa jedným z najlepších slovenských učiteľov v Nadlaku. Mal veľmi dobré hodnotenia aj od rumunských školských inšpektorov. Prácu na gazdovstve nezanechal ani ako učiteľ.

Starý otec ako učiteľ v evanjelickej ľudovej škole v Nadlaku

Okrem toho nacvičoval divadelné predstavenia, spieval v spevokole, prednášal v miestnych spolkoch, hral v hudobnom krúžku, bol predsedom Kultúrneho spolku, vzdelávateľom Sokola a predsedom Československého zväzu v Rumunsku.

Tamburášsky zbor, Nadlak 1912. V strednom rade, druhý zľava starší brat starého otca Ján, starý otec Juraj, v hornom rade, prvý zľava.
Členovia kultúrneho spolku. Starý otec sediaci v strede.
Členovia Československej obce sokolskej v Nadlaku. Starý otec v zadnom rade prvý zľava.
Členská legitimácia môjho starého otca.

V r. 1934 starého otca povolali do slovenskej dediny Mokrá (Mocrea) za kantora – levítu. Naučil sa hrať na harmóniu a začal študovať teológiu. V novembri 1936 bol ako 45-ročný vysvätený za kňaza. Mohol kandidovať v cirkevných zboroch do 3000 duší. Začiatkom februára 1937 prechladol na pohrebe, dostal zápal pľúc a 23.2.1937, po krátkej ťažkej chorobe, ako 46-ročný zomrel.

Starý otec ako evanjelický farár
Starý otec na obraze namaľovanom miestnym maliarom – amatérom

Nakoľko starý otec zomrel dávno pred mojim narodením, viem o ňom veľmi málo. Zaujímavú príhodu mi o ňom porozprával jeden z jeho bývalých žiakov. Nadlackým nárečím mi povedal: „Váš starý otec, nak im dá Pán Boh večnú slávu, boli veľmo múdry človek a dobrý učiteľ. Ja som bol veľký beťár a vždy som sa v škole vrtel a robil zle. No a mali sme tam ednu stoličku, kerá mala zlámanú nohu. Tak ma na tú posadili a musel som sedieť rovno, lebo ak som sa vrtel, hneď som bol na zemi. Ale  nás aj voľačo naučili.“

Moja stará mama, Alžbeta Benčíková, rodená Naď Ďurišová, sa narodila 12.5.1893 v Nadlaku. Vydala sa 20.4.1911 za Juraja Benčíka. 18.6.1912 sa im narodil syn Ján (môj otec), a v marci 1915 syn Juraj, ktorý žil iba osem dní.

Stará mama Alžbeta Benčíková, rodená Naď-Ďurišová

Prastarý otec, Ján Naď Ďuriš, sa narodil 21.8.1859 v Nadlaku, otec Michal Naď Ďuriš, matka Alžbeta, rodená Sľúková. Mal staršieho brata Martina a mladších bratov Juraja a Pavla. V r. 1882 sa oženil s Alžbetou Darvašovou. Mali 7 detí – štyroch synov a tri dcéry. Narodili sa v tomto poradí  Ján, Zuzana, Alžbeta,  Anna a Štefan. Alžbeta bola moja stará mama a jej sestra Anna, vydatá Garajová, bola krstnou matkou môjho otca. U Darvašovcov sa tradovalo, že jeden z ich predkov na Slovensku, bol hôrnym chlapcom – zbojníkom.

Podľa spomienok môjho otca Ďurišovci nepatrili k popredným nadlackým rodinám, ale robili všetko pre to, aby sa takou stali. Starostlivo obrábali polia a chovali veľké množstvo hydiny, najmä na predaj. Hydinu mali na starosti dcéry, medzi nimi aj moja stará mama. Zaujímavým zvykom v Nadlaku bolo, že ženy vykali svojim mužom, deti rodičom a starým rodičom a dievčatá od určitého veku aj svojim bratom, vrátane mladších, ktorých museli volať báči.

Benčíkovské polia. Po prevrate skončili v kolchoze a keďže nie som rumunský občan, ani som sa nezaujímal o ich vrátenie. Foto©Ján Benčík

Zatiaľ čo u Benčíkov panoval čo sa týka jedla veľmi prísny poriadok, u Ďurišov to bolo inak. Otec spomínal, že u Benčíkov ho naučili tomu aby mu bolo každé jedlo dobré a u Ďurišov ho naučili čo je naozaj dobré. Stará mama preto ako nevesta, najmä počas vojnových rokov, keď bol starý otec na fronte a v zajatí, trpela nielen odlúčením od manžela, ale aj prísnym režimom v Benčíkovskom starootcovskom dome. Okrem troch hlavných jedál, raňajok, obeda a večere, ktoré síce boli bohaté, nemohla otcovi, ako malému chlapcovi, dať nič iné, iba chlieb. Ani len ovocie, hoci ho mali dostatok, lebo to bolo určené k predaju na trhu. Takže sa neraz stalo, že zatiaľ čo deti bírešov jedli chlieb s lekvárom, alebo si pochutnávali na ovocí, môj otec dostal, pokiaľ sa starej mame nepodarilo prepašovať aj niečo iné, iba chlieb.

Stará mama s mojim otcom v roku 1913. Ako vidieť, aj chlapcom v tej dobe ako batoľatám obliekali košieľku
Nadlacké ženy 1917. Vpravo stará mama. Vedľa vdova po jej švagrovi, Štefanovi Benčíkovi, ktorý padol v r. 1914 a vľavo vdova po Jánovi Ambrušovi, ktorý tiež padol v 1. svetovej vojne

Po smrti môjho starého otca, 23.2.1937, stará mama,  žila striedavo na Slovensku a v Nadlaku, kde v júli 1968, zomrela. Tu je spolu s manželom aj pochovaná.

Juraj Benčík *1891 †1937 Alžbeta, rodená N. Ďurišová *1893 † 1968

História mojich nadlackých predkov je úzko spätá s evanjelickou cirkvou a tamojším kostolom. Najväčší zvon, vážiaci 14 centov, daroval nadlackej cirkvi v roku 1863, na sklonku života Matej Benčík s manželkou Máriou, rodenou Hlásnikovou na 1000-ročné výročie príchodu Cyrila a Metoda.

Najväčší nadlacký zvon nesie meno Benčík
Z materiálu vydaného nadlackým evanjelickým cirkevným zborom v roku 2003 pri príležitosti osláv 200. výročia príchodu Slovákov do Nadlaku
Evanjelický kostol v Nadlaku. Vo veži bola miestnosť, kde 24 hodín držali službu hlásnici, ktorí každú štvrťhodinu z ochodze ohlasovali trúbením čas a dávali pozor či niekde nevznikol požiar
Interiér evanjelického kostola v Nadlaku
Obraz v evanjelickom kostole. Príchod Slovákov do Nadlaku v roku 1803
Obrazy môjho otca a starého otca na nadlackej evanjelickej fare

Prastarý otec z matkinej strany, Juraj Wilk sa narodil 2.2.1832 v Žehre. Jeho rodičmi boli Jakub Wilk a Mária, rod. Tkáčová.

Rodný list prastarého otca z maminej strany, Juraja Wilka, narodeného v Žehre
Rímskokatolícky kostol v Žehre s nádhernými freskami. Foto©Ján Benčík
Spišský hrad, v blízkosti ktorého žili moji predkovia. Foto©Ján Benčík

Starý otec, František Vilk, sa narodil 21.9.1872 v Spišských Vlachoch. Bol vyučený záhradník a začínal v službe u grófa ako hájnik a záhradník. Neskôr pracoval ako záhradník u železnice v Spišských Vlachoch a napokon, počas hospodárskej krízy, ako kurič parného rušňa. Oženil sa s Emíliou Ruttkayovou z Vrútok, očividne z lásky, keďže išlo, o v tej dobe nie veľmi želané, tzv. krížne manželstvo. Bol totiž katolík a stará mama evanjelička. Padol v 1. Svetovej vojne na neznámom mieste.

Pomník padlým v 1. svetovej vojne pred rímskokatolíckym kostolom vo Vrútkach
Pamätná tabuľa s menami padlých. Štvrtý od konca je môj starý otec, Fraňo Vilk.

Starí rodičia mali spolu sedem detí. Synov Alexandra, ktorý tragicky zahynul v mladom veku a Františka. Dcéry – Ilonu, Emíliu, Gizelu, Irenu a moju mamu Margitu, ktorá bola z detí najmladšia. Synovia boli po otcovi pokrstení ako katolíci, dcéry po matke, ako evanjeličky. Žili v drevenici podobnej tejto.

Stará mama, Emília Ruttkayová, sa narodila v r. 1878 vo Vrútkach. Pochádzala z menej majetnej vetvy známej slovenskej zemianskej rodiny. Jej otcom bol Samuel Ruttkay Dauko. Ruttkayovcov povýšil do zemianskeho stavu kráľ Belo IV. za ich statočnosť pri obrane znievskeho hradu, kde našiel v rokoch 1241-1242, útočisko pred Tatármi. Stará mama mala dvoch súrodencov, brata a sestru. Zomrela ako vdova  v pomerne mladom veku, v roku 1920 na rakovinu. Moja mama mala vtedy iba 7 rokov.

Starí rodičia z maminej strany – František Vilk a Emília, rodená Ruttkayová

Môj otec, Ján Benčík, sa narodil v Nadlaku 18. júna 1912, kde navštevoval aj ľudovú školu.

Otcov rodný list vystavený v Nadlaku
Na fotografii, ktorú urobil miestny fotograf vidieť, že v tej dobe chlapcov aj dievčatá do určitého veku obliekali rovnako.
Otec ako žiak ľudovej školy v Nadlaku

V štúdiu pokračoval na Liceul Aurel Vlaicu v Orastii.

Otec ako žiak rumunského lýcea v Orastii. V hornom rade v strede

Neskôr študoval na Štátnom reálnom Masarykovom Gymnáziu v Bratislave.

Budova Štátneho reálneho Masarykovho gymnázia na Gröslingovej ulici v Bratislave
Otec ako študent Masarykovho gymnázia. Sedí prvý sprava. Jeho spolužiakom bol aj Gustáv Husák, stojí, druhý zľava

Vojenčinu si odslúžil v rumunskej armáde, bol veľmi dobrý strelec a dosiahol hodnosť caporal. Po našom desiatnik, kaprál.

Otec, vojak rumunskej armády. Ako nováčik a caporal – desiatnik
Otcova vojenská knižka

Po vojenčine vyštudoval Evanjelickú bohosloveckú fakultu v Bratislave, pričom jeden ročník štúdia absolvoval v Strasburgu na La faculté de théologie protestante de Strasbourg a stal sa kaplánom generálneho biskupa.

Otec ako študent

Popri kaplánskych povinnostiach, či výučbe náboženstva na stredných školách, absolvoval štyri ročníky štúdia na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Tu ho zastihol aj začiatok 2. svetovej vojny. Nakoľko bol ešte stále rumunským občanom, dostal povolávací rozkaz do rumunskej armády, ktorá podobne ako slovenská, bojovala po boku Hitlerovho Nemecka. Povolávací rozkaz ignoroval. Po vypuknutí Slovenského národného povstania sa na vlastnú päsť cez Topoľčany, kde spravoval evanjelický misijný zbor, dostal do Banskej Bystrice, kde sa dal do služieb povstania. Nakoľko ovládal niekoľko cudzích jazykov, pôsobil nejaký čas v ZAS.

Otec v strednom rade druhý zľava
Otec vpredu vpravo s natiahnutou rukou

Po potlačení povstania spolu s ostatnými ustúpil do hôr. Po stretnutí s francúzskymi partizánmi, im robil tlmočníka. Neďaleko Liptovskej osady padol do zajatia. Kvôli ľahkému zraneniu sa mu podarilo dostať do nemocnice a odtiaľ uniknúť a vrátiť sa opäť cez Topoľčany do Bratislavy, kde ho zastihol koniec vojny. Za účasť v SNP mu prezident Československej republiky udelil vojnový kríž 1939.

Odovzdávanie štátnych vyznamenaní
Slávnostný ceremoniál. Môj otec prvý sprava.
Farári Novohradského seniorátu
Otec na farských schodoch s kantorom Pavlom Tupom a kurátorom

V roku 1947 sa otec oženil s mojou mamou, Margitou Vilkovou. Okrem mňa mali dcéru Blanku, ktorá sa narodila v októbri 1950. Ako farár pôsobil v Mostovej, Veľkom Lome a Fiľakove, kde v roku 1981 v činnej službe po ťažkej nemoci, zomrel.

Otec na dvore vo Veľkom Lome a pri zbere šípok
Otec v lomianskom kroji. Vrchný odev, ktorý má na sebe sa volá širica. Pani Anna A. má na hlave typickú súčasť lomianskeho dievčenského kroja, partu.
Otec na stretnutí absolventov Masarykovho gymnázia v roku 1961. Na fotografii vidieť v akom stave bol vtedy Bratislavský hrad
Otec s gitarou, na ktorej často a rád hrával.
Otec, ako ho nakreslil jeho priateľ, akademický maliar, Ľudovít Ilečko. Foto©Ján Benčík

Pri 15-tom výročí jeho smrti som sa dozvedel niečo o otcovej neokázalej statočnosti. Doma o tom nikdy nehovoril. Išlo o to, že v roku 1962, po vykonštruovanom krivom obvinení, bolo uväznených štrnásť evanjelických farárov. Obvinili ich ako rozvracačov republiky a agentov imperializmu. Medzi nimi otcovho priateľa Bedricha Kasanického, Jozefa JurášaDarinu Bancíkovú, ktorá bola ako prvá žena na Slovensku, vysvätená za evanjelickú farárku, či 82-ročného biskupa, Vladimíra Čobrdu.V zmanipulovaných procesoch ich odsúdili na rôzne dlhé tresty. Najvyšší trest dostal Jozef Juráš, 13 rokov.

Darina Bancíková a Jozef Juráš

Na teologickom kurze v Bratislave, za prítomnosti veľkého množstva farárov, vtedajšie vedenie evanjelickej cirkvi, poplatné komunistickému režimu, uväznených verejne odsúdilo a opakovalo lživé tvrdenia o ich údajnej protištátnej činnosti. V prednáškovej sieni po tom ostalo trápne, stiesnené ticho. Vtedy vstal môj otec a požiadal o slovo. Podľa svedectva Miroslava Hvožďaru, povedal: „že je veľmi dotknutý Ježišovým slovom z evanjelia o poslednom súde, na ktorom raz zaznie prísne slovo Syna človeka: „Odíďte odo mňa zlorečení, lebo… bol som vo väzení a nenavštívili ste ma. Čokoľvek ste neurobili jednému z týchto najmenších, mne ste neurobili.“ A potom sa obrátil na vedenie cirkvi a na zhromaždených farárov s otázkou, čo môžeme a čo sme ochotní ako cirkev urobiť pre uväznených, lebo Kristus sa nás určite raz opýta, čo sme pre nich urobili. Povedal tiež, že to hovorí preto, lebo jeho svedomie je viazané na toto Božie slovo. Jeho reč bola veľmi pôsobivá. Povedal ju s naliehavou rozvahou. Priniesla do dusivej atmosféry uvoľnenie a očistenie.“ Následne sa Miroslav Hvožďara opýtal, kto je ten, ktorý prehovoril. Dozvedel sa, že je to farár Ján Benčík z Veľkého Lomu, ktorý vraj nemôže nič stratiť.“ Aj vtedy išlo o priazeň vrchnosti a štátu, bez ktorej aj tí najlepší zostali na periférii zapadlého vidieka, a tí pružnejší pôsobili vo veľkých mestských zboroch.

Svedectvo farára Miroslava Hvožďaru st. uverejnené v Evanjelickom posle

Moja mama, sa narodila 2.12.1913 v Spišských Vlachoch, ako najmladšie, v poradí siedme dieťa a od necelých siedmich rokov, keď jej zomrela matka, bola úplná sirota.

Rodný list mojej mamy
Domovský list vystavený v roku 1940

Vyrastala vo Vrútkach a postarali sa o ňu vo veľmi skromných pomeroch staršie sestry. Po osamostatnení odišla z Vrútok do Bratislavy, kde pracovala ako úradníčka v Poštovej sporiteľni. Bola vždy starostlivou, láskavou a obetavou manželkou, matkou a starou mamou. Zomrela po ťažkej nemoci v roku 1997.

Preukaz vojnovej Slovenskej republiky
V bratislavskom zariadení pre nemajetné slobodné mladé ženy. Mama stojí prvá sprava
Mama v mladom veku
Mama pred bránkou a pri práci v záhrade Veľkom Lome

Toľko o mojich predkoch. Snáď to postačí na vyvrátenie rozličných lží, ktorými ľudia bez svedomia a štipky morálky, špinia nielen mňa, ale aj tých, ktorí dávno odišli do večnosti.

Dobová fotografia začiatku dediny Veľký Lom, kde som vyrastal
Spolužiačky Ľubka a Zuzka v lomianskom dievčenskom kroji
Evanjelický kostol vo Veľkom Lome. Foto©Fedor Polóni
Interiér kostola s rustikálnym vyrezávaným oltárom. Foto©Fedor Polóni
Ľudová rezbárska práca. Mojžiš a Áron z lomianskeho oltára. Foto©Fedor Polóni
Staré náhrobné kamene na cintoríne vo Veľkom Lome. Foto©Ján Benčík

 

 

 

Teraz najčítanejšie

Ján Benčík

Nakoľko mi nie sú ľahostajné pomery na Slovensku, píšem na webe Denníka N blogy o tom, čo považujem za nebezpečné. Píšem o konšpirátoroch, kremeľských trolloch, pravicových aj ľavicových antiliberálnych extrémistoch. Niektorí ľudia ma za to majú úprimne radi, iní ma rovnako úprimne nenávidia. A niektorí sa mi dokonca vyhrážajú. Beriem to ako niečo, čo súvisí s tým, čo robím . V parlamentných voľbách v roku 2020 som na 150. mieste kandidátky strany Za ľudí.