Denník N

Z denníka študenta – prológ

Štát minie na väzňa takmer šesťkrát viac peňazí ročne než na študenta!

Najprv si prečítajte originálny text – Z denníka väzňa, ktorý ma inšpiroval. Podotýkam, že uvedenú tortúru som si odtrpel sám, bez sprievodu prívetivých policajtov, ktorí by mi v tých hrozných chvíľach robili spoločnosť. Pripomínam, že všetky osoby v príbehu sú fiktívne a podobnosť s realitou je čiste náhodná 

Tak a dosť zbytočných slov, prichádza príbeh.

Možno sa vám môj príbeh zdá byť malicherný, ale verte mi, asi by ste nechceli byť v mojej koži. Prihlásil som sa na výšku a na Mlynoch som si odtrpel päť rokov – čo je neuveriteľných šesťdesiat mesiacov!

Prijímačky som spravil ešte na jar a na študijnom pre registráciu ma odchytili 12. septembra. Keď som sa potom narval do tridsaťdeviny, ešte som si pripomenul, nech si nezabudnem cviknúť lístok, pretože tam isto budú revízori. Konečne som utrmácaný dorazil na ubytovacie, po študijnom oddelení pripravený na další horor. Pri pohľade na tú frontu ma temer klepla pepka . Klasika:

„Dobrý deň, pán študent, predložte potvrdenie o prechodnom pobyte…“

‚No choďte do pi…piny‘, pomyslel som si, samá buzerácia naokolo. Teta Chobotnica si sadla za stôl a začala ma „lustrovať“. Bolo jasné, že nie je vymaľované, pretože Atriáky stavali päťdesiat rokov dozadu (aj politickí) trestanci a ‚R-ko‘ bol beznádejne najstarší blok. Bol som nespokojný, ale z iného dôvodu: teta na ubytovacom si dala cigaretu a pokojne mi fúkla dym do tváre. Spýtala sa ma, či jej zverím zálohu za kľúč. Platím riadnu pálku už len za ubytko samotné plus spotrebiče, takže mi to bolo tak šumafuk.

Vitajte v … Atriákoch

Po dni strávenom na ubytovacom (skutočne už radšej noc v cele predbežného oného) prišiel presun na izbu. Obidve tety na ubytovacom boli staršie ako ja, boli nenormálne byrokratické, a ja som sa spýtal, či ma konečne nechajú odísť.

Zastavil som sa asi 30 metrov od izby, pred vchodom do labyrintu Atriákov. Odopol som si Treksporta, zložil z pliec a oprel o zábradlie. Podal som vrátnikovi preukaz.

Šiel som na príjem posteľnej bielizne. Najskôr preukaz, potom založenie preukazu na bielizeň. V kancelárii odovzdať foto, vizuálna kontrola. Zasa si vziať preukaz a spísať všetky erárne veci. Dostal som pár zákerných otázok typu:

„Chcete lampu?“

Usmial som sa a vravím:

„Ten kus šrotu aj funguje?“

Šok

Keď sme vstúpili na blok R, zažil som šok. Vyzeralo to tam ako v Leopoldove. Tri poschodia, 10 – 15 „ciel“ na každej strane. Prehustená pleseň na rozmočenej omietke namiesto stropov medzi poschodiami, zima. Zo skladu som si doniesol balík s dekou a posteľnými obliečkami. Postavil som sa čelom k dverám pred „kobkou“ číslo 8, otvoril som umakartové dvere a nazrel dovnútra. Druhý šok: 17. storočie. Izba meter päťdesiat krát 3 metre, dve postele vedľa seba, plesnivé, zaprášené, už na pohľad odporné. Na chodbe neudržiavaný, špinavý, smradľavý a polámaný záchod, oddelený murovanou priehradkou od ešte odpornejšej sprchy, kde akurát tak chýbala ružica. Umývadlo na izbe v rovnakom stave ako záchod na chodbe.

Oproti dverám staré okno, špinavé, s kovovými starými rámami, z oboch strán hrdzavo-čiernymi. Snažil som sa ho otvoriť, nie príliš úspešne. Pod oknom bol malý osemčlánkový radiátor, ani som nedúfal, že bude fungovať.

V balíku s bielizňou bola ešte železná lampa, žiadne pyžamo a rovnako škaredo žlté závesy ako bola zájdená izba. Štvrťlitrový hrnček som si vybral z osobných vecí, ktoré mi mama nabalila. Pyžamo som si obliekol vlastné. Sadol som si na posteľ pri okne a zanadával si. Umyl som si ruky v umývadle vlastným mydlom, tak ako tisícky študentov predo mnou. Keď som chcel zavrieť kohútik, zistil som, že to nejde. Nemôžem ani šetriť.

Kolega

O dve hodiny sa otvorili dvere a prišiel spolubývajúci. Chlap ako ja, ‚chmýří‘ mladého študenta. Volal sa Martin a mal 19 rokov. Vyzeral na skúseného „punckera“ a mal som trochu strach, či bude fajčiť. Bol tam však prvýkrát ako ja. Študent na tej istej fakulte, čo ja. Raz prišiel na prijímačky na menežment, spravil ich (alebo podplatil Komorníka?), dostal ubytko od komisie a už je tu. Bol nefajčiar, až na pár nadáviek slušný a „normálny“.

Bavili sme sa o klasických zdvorilostných hovadinách, rozprávali si príbehy a mali sme celkom dobrú náladu. Na chodbe sa zažalo svetlo a ozval sa krik a hulákanie opilcov. Snažil som sa zaspať – pri mojej fyziológii som s tým vôbec nemal problém. Martin trochu chrápal.

Bežný deň

Na druhý deň ráno sa otvorila vývarovňa, dozvedel som sa, že sa jej hovorí „jedáleň na D-čku“, a servírovali obed. Každému vyprážaný syr a krajcov chleba do ľubovôle.

Štyrikrát som napísal do knihy opráv pre údržbárov, že nefunguje ružica na vodovode a že nemôžeme zastaviť vodu.

Na ďalší obed bola polievka a pre zmenu opäť vyprážaný syr. Záchod nebol poruke, tak som to musel zjesť. Polievka bola akýsi vývar z kuchynských handier. Skrátka, voda, ale aspoň teplá. Za desať minút už stála na ten vyprážaný syr fronta, asi sa vrátili z MatFyzu. Deň vôbec neutekal, bavili sme sa so spolubývajúcim o seminárkach a podobných nezmysloch.

O dva mesiace prišiel údržbár a čudoval sa, že kohútik preteká tempom liter za minútu. Pozrel som sa na vodovod, kde bola namontovaná červeno-modrá bakelitová ružica a s úsmevom som oznámil údržbárovi, že tam odhnilo tesnenie. Rozmontoval vodovod, vymenil tesnenie za podobne staré a ružicu za ešte staršiu železnú a po jeho odchode som sa s Martinom rozosmial:

„Pokrok, preteká to už len pol litra za minútu!“

Teraz najčítanejšie