Denník študenta alebo mojich 1821 dní na Mlynoch. Časť I

Najprv si prečítajte originálny text – Deník vězně aneb mých 21 dní v Leopoldově – část 1: Zatčení, ktorý ma inšpiroval. Podotýkam, že uvedenú tortúru som si odtrpel sám, bez sprievodu prívetivých policajtov, ktorí by mi v tých hrozných chvíľach robili spoločnosť. Pripomínam, že všetky osoby v príbehu sú fiktívne a podobnosť s realitou je čiste náhodná.

Časť I: Ubytovanie sa

Na intráky som sa dostal pár rokov dozadu a celkovo som si odtrpel na Mlynoch viac než päťdesiatdeväť mesiacov. Mojím prvým dočasným domovom sa stali Átriové domky. Miesto, kde je asi tá najväčšia koncentrácia slovenskej kvázi-inteligencie a najväčších ožranov na meter štvorcový. Rád by som sa s vami podelil o autentické zážitky zo života (teda skôr existencie) v tomto slovenskom platenom väzení. Všetky spomienky pochádzajú z denníka, ktorý som si za plotom vrátnice písal a budú zverejnené v mojom rodnom jazyku. Verím, že to nebude nikomu prekážať, lebo prekladať sa mi to do češtiny celé naozaj nechce, aj keď niektoré slová asi budem musieť…

Je streda, 12. septembra, asi 17:00. Som v Átriakoch na Mlynoch, číslo môjho ubytovacieho preukazu je 362441, inventárne číslo postele si nepamätám, izba číslo R8 a budove, v ktorej sa nachádzam, sa hovorí Labyrint. Som na 1. poschodí. Začínam písať až dnes, pretože až teraz som dostal kľúč na ubytovacom!

Prijímačky som spravil ešte na jar a na študijnom pre registráciu ma odchytili 12. septembra. Keď som sa potom narval do tridsaťdeviny, ešte som si pripomenul, nech si nezabudnem cviknúť lístok, pretože tam isto budú revízori. Konečne som utrmácaný dorazil na ubytovacie, po študijnom oddelení pripravený na další horor. Pri pohľade na tú frontu ma temer klepla pepka. Klasika:

„Dobrý deň, pán študent, predložte potvrdenie o prechodnom pobyte…“

‚No choďte do pi…piny‘, pomyslel som si, samá buzerácia naokolo. Teta Chobotnica si sadla za stôl a začala ma „lustrovať“. Bolo jasné, že nie je vymaľované, pretože Atriáky stavali päťdesiat rokov dozadu (aj politickí) trestanci a ‚R-ko‘ bol beznádejne najstarší blok. Na ubytovacom som potom predložil občianku, potvrdenie o prechodnom pobyte, dve fotky, ktoré teta Radičová beztak ofrflala, a ktovie ešte aké blbé doklady a dokumenty. Moja peňaženka schudla o kópiu poštovej poukážky na 1200 Sk a zálohu 500 Sk za kľúč.

Krátko nato ma vyšupli z kancľu, hneď na chodbičku, meter krát tri metre, s jednou roztrhanou koženkovou sedačkou, beznádejne obsadenou. Bolo mi oznámené, že mi vydali ubytovací preukaz a že si mám zaistiť a prevziať bielizeň o poschodie nižšie. A to všetko len preto, že som urobil prijímačky na FM UK. Len som sa pousmial a hovoril som si: Celý čas si chcel ísť na EUBU, nakoniec ideš na FM UK a, ironicky, Atriáky sú rovnaký šit ako Horský Park.

Hneď ma informovali, že s bielizňou mám ísť na moju celu „izba R-8“. Asi za pol hodiny prišiel môj nový spolubývajúci Martin. Vysvetlil som mu, že spadol plexisklový kryt na neónku a že sa budeme vídať najbližší rok. Poslal som ho, nech si ide po posteľné obliečky. Odišiel a vrátil sa asi za hodinu. Držal v ruke nespočítateľným praním zodratú preškrobenú bielizeň s modrými nemocničnými pásikami a neexistujúcimi šnúrkami na zavretie bezpáperového paplóna. Sadol si na rozheganú posteľ a pozeral na mňa. Zarazený, koľko prachu vyvolalo jeho sadnutie. Ja s dobrou náladou, pretože som vedel, že mám strechu nad hlavou.

Spýtal sa ma, koľko ma stálo ubytovanie. Povedal som, 1200 korún.

„Tak aspoň v tom ma neodrbali,“ uľavilo sa mu. Otvoril batoh a tam som uvidel tričká, slipy, ponožky, toaleťáky, veci na holenie, šampón, pastu na zuby, kefku, no prosto sa vybavil ako na slovenské intráky. Rozprávali sme sa o všetkom možnom, akoby sa nechumelilo. Však aj bol september. Robili sme si srandu, ale tiež sme si uvedomovali, že sa skončilo pohodlie domácej chladničky.

Čakal som ďalšie asi dve hodinky, až pre mňa prídu kamaráti. Odpíjal som z horúceho citrónového čaju. Kamaráti prišli asi o 17:00 hod. Boli to tri dievčatá a jeden chalan. Zavolali cez balkón, obliekol som si bundu, peňaženku strčil do vrecka a vyšiel z internátnej izby. Prvýkrát v živote! Vzal som si batoh a nasadli sme do prekvapivo voľnej tridsaťdeviny, ja vpravo vzadu a vedľa mňa kamaráti. Odchádzali sme zo Slávičieho údolia, pršalo, bola už celkom tma. Zastavili sme ešte pri Televízii a šofér zapol stierače. Odchádzali sme cez PKO na Zochovu a ja som sa naposledy ohliadol za sebou, ako sa strácajú Atriáky v tme…

P.S.: Podvojné účtovníctvo je vraj peklo. Tiež som na ňom bol a aké to tam je, to sa možno dozviete v ďalšej časti, ktorú sem zavesím, ak bude záujem. Opatrujte sa.