Denník N

Denník študenta – časť II: Samota na izbe

Štát minie na väzňa ročne viac než päťnásobok ako na študenta!

Najprv si prečítajte originálny text: Deník vězně – 2.část Samota ve vyšetrovací cele, ktorý ma inšpiroval. Pripomínam, že všetky osoby v príbehu sú fiktívne a podobnosť s realitou je čiste náhodná.

prvej časti mojich spomienok som opísal chvíle, keď mi pridelili ubytovanie na internátoch a putoval som na Atriáky. Na Mlynoch som celkovo strávil päť rokov – čo je neuveriteľných šesťdesiat mesiacov! Mojím prvým domovom sa stali Átriové domky, teda miesto, kde je asi tá najväčšia koncentrácia slovenskej kvázi-inteligencie a najhorších ožranov na meter štvorcový. Dnes sa s vami podelím o skúsenosti z hodiny podvojného účtovníctva na FM UK.

Prišli sme k zimáku krátko pred 9:00. Stále pršalo. Na Fakulte managementu boli ťažké, veľké presklené dvere ešte z čias hlbokého socialistického brutalizmu. Pred nimi fajčili dvaja Gruzínci, detičky zazobaných veľvyslancov. Keď sa tak nad tým zamýšľam, nič iné som ich na fakulte ani nevidel robiť za tie roky, iba čo žobrať domáce úlohy.

Vošiel som do vestibulu, zložil si kapucu a batoh, vyzliekol bundu a odovzdal ju šatniarkam napravo (ani srnka netuší, prečo boli dve). Poprosil som ich, aby mi dali žetón. Boli celkom v pohode, aj sme si dobre pokecali.

Než sa začali cviká z podvojného, musel som nájsť učebňu. FM je chudobná príbuzná UK, a tak si prenajíma sotvačo tri poschodia v pravom krídle budovy Farmácie. Spýtal som sa vrátnika.

„Je na treťom. Musíte ísť doprava a na konci chodby vľavo je výťah.”

Nuž vari dobre, ale ktoho…

„Tu sa zapíšte,” zahriakol ma a ukázal na akúsi ‚evidenciu hostí‘. „Máte študentský preukaz?”

„E… e… ešte nie…,” zakoktal som nesmelo, „Na študijnom…”

„No choďte,” hodil rukou, „tam, na konci…”

Odišiel som k výťahu. ‘Vyzerá moderne’, hvízdol som prekvapene, ‘OTIS, určite novší ako táto ošarpaná špata.’ Stlačil som gombík.

Asi dve a pol minúty sa nič nedialo, iba čo červené, zdanlivo nič neznamenajúce číslice sa striedali na neprirodzene žiarivej digitálnej sedemsegmentovke. Pozrel som na hodinky: do začiatku cvík ostávali tri minúty. Po schodoch a späť by som bol býval vybehol už vari desaťkrát. Treba však nový výťah vyskúšať, stoj čo stoj.

„Cink!”

Ešte aj tie dvere sa otvárali rovnako pomaly. Vošiel som do priestrannej kabíny. Za mnou čakala fronta ako za socíku na chleba. Pristúpil môj spolužiak a aj profesor Greguš.

„To sa nebojíte ten mobil nosiť v náprsnom vecku?” spýtal sa spolužiaka.

Ten sa naňho iba udivujúco pozrel.

„No viete, ja som všeličo čítal na internete…”

Rakovina srdca by bola novinka aj pre mňa. Dvere boli už temer napoly zatvorené. Každý stlačil svoje číslo aj trikrát a tí netrpezlivejší mačkali tlačidlo na zatvorenie dverí. Mne zišli na um mlyny. Tentoraz nie internáty, ale tie božie.

Výťah sa pohol. Aspoň som v to po zatvorení dverí dúfal, keďže zrýchlenie nebolo cítiť žiadne. Dvere sa krátko nato opäť pomaly začali roztvárať. Pred nimi stála ďalšia šóra ľudí.

Stále prízemie. Niekto nedočkavý predčasne stlačil gombík na privolanie výťahu. Jedna tenučká študentka sa k nám ešte natlačila.

Po niekoľkých minútach sa dvere opätovne uzavreli. Rovnako ako pred zhruba pol hodinou som dúfal, že výťah sa pohol. Na displeji o niekoľko minút naskočila jednotka.

Potom dvojka.

Z ničoho nič sa zákerne začali otvárať dvere. ‘Panebože, ešte aj tu budú ľudia vystupovať? Ktorý chu…maj ide dve poschodia výťahom? Aha, Greguš…’ Radšej som vystúpil aj ja, lebo kým sa dostanem na tretie, bude po cvikách.

Na podvojnom sa rozdávali písomky. Céčko.

„Prečo céčko? Čo som mal zle? Môžem vidieť svoju prácu?” Moje zúfalé otázy zanikli vo všeobecnom virvare. Papiere slečna nepriniesla. Spýtal som sa kamarátov okolo na ich známky: béčko, déčko, céčko, efiks, éčko… zdalo sa, že slečne sa niekoľko strán textu opravovať nechcelo, a tak rozsypala práce z balkóna na druhom poschodí. Ktorá ďalej doletela, bola ľahšia, čiže mala menej atramentu na sebe, takže tam zákonite muselo byť menej napísané, a teda to znamenalo horšiu známku. Tlieskam exaktnej vedeckej metóde.

Ešte som musel ísť na študijné na druhom. Len nie výťahom, božechráň! Tam som iba vybavil papiere a zapísali mi predmety do indexu, do naha som sa našťastie pred tetou Drahošovou vyzliekať nemusel. Asi by ten šok nerozchodila.

Bol čas vrátiť sa na intráky. Ešteže je FMUK tak ďaleko od Mlynov. Patrím medzi tých pár šťastných indivíduí, čo si voľakedy v tridsaťdevine aj sadli.

Prišiel som na izbu a zistil som, že som si stále nenavliekol ústavné handry – savom a kvadriliónom pracích cyklov rozožratú obliečku na paplón vypĺznuté neidentifikovateľné čudo obdĺžnikových rozmerov a nevkusnej farby, preškrobenú plachtu s pečiatkou, ktorá pripomínala Kramáre viac než by bolo zdravé a vankúš, ktorý stratil viac peria ako hus na pekáči, s obliečkou, ktorá sa dala otvoriť nedala zatvoriť na tej širšej strane…

Zamkol som sa na izbe. Niežeby som sa bál pochybných indivíduí, ale kľučka nedovierala, tak bolo treba otočiť západ. Veď spolubývajúci má kľúče…

Moja prvá skúsenosť so slovenskými intrákmi. Bez cigariet, iba s fľaškou už ľadového čaju od mamy. Zostali tam asi tri deci…

Bolo asi 18:15 – 18:30… neviem, pretože mobily mali v tom čase len zazobanci a… rodičia by mi aj tak naň nedali peniaze.

Cela Izba bola tmavá, veľká asi 2×5 metrov. Tri postele, hajzel na chodbe (rovnako bez prkýnka), umývadlo, toaleťák z domu, mydlo pre zmenu tiež, okno s veľkou mrežou (boli sme na prízemí) a ani ten zvonček s mikrofónom sme nemali (to je ten väzenský luxus, väčšie množstvo peňazí na hlavu sa niekde musí prejaviť). Dvere samozrejme umakartové. Zo stropu svietila neónka a nesutočne vrčala. Keby len to, z kohútika tiekla voda a neskutočne žblnkala. Neónku sme vypnúť mohli, ale kohútik s plesnivým tesnením neutiahneš, iba čo plastová ružica sa ti v ruke rozbije. Ja už som vtedy tušil, že bude žblnkať celú noc.

Otvoril som si dvere sám a… žiaden bachar sa ma nespýtal, čo chcem jesť. ‘No večeru z jedálne,’ rezolútne zahlásila moja diera v bruchu na nevyslovenú otázku. Peniaze mám, a tak som – opäť po vlastných – napochodoval na Céčko. Nevedel som rýchlo, čo si dať. Vyprážaný syr znie dobre. Naposledy som to mal ako osemročný vo VIXe a chutilo to slano. Malým deckám slané chutí.

Chyba!

Zjedol som ho a za hodinu som ho kompletne a na riedko vysral. Umyl som sa v studenej vode, ľahol si a snažil zaspať. Pod plesnivým stropom, neónkou plnou uhynutého hmyzu a za zvuku nepretržite kvapkajúceho kohútika. V hlave sa mi rojili myšlienky jedna cez druhú – rodičia, príde spolubývajúci nadratý? Aké to bude na obchodnom práve? Na chvíľu sa mi podarilo zaspať. Neviem kedy, úplne som stratil pojem o čase. Hnusný pocit.

Na druhý deň, niekedy pre dobedom, som – zase ja sám – otvoril dvere. Nikto tam nestál, išiel som na ubytovacie k Radičovej. Po asi 20 minútach čakania na chodbe som vošiel do jednej z miestností, kde úradovala teta chobotnica. Známa aj ako pani Radičová, asi 50-ročná šéfka ubytovacieho oddelenia práve čosi zapisovala do počítača. Treba povedať, že tejto žene bola móda a kaderníčka rovnako cudzia ako opiciam krém na opaľovanie, ale mala celkom slušné kozy.

„Dobrý deň, na izbe R-8 nám tečie kohútik, asi tak liter za minútu, veď to je strašné, takéto plytv…”

Stál som tam medzi dvoma socialistickými taburetkami a bol pripravný počúvať monológ tety chobotnice. Bohužiaľ, bola tam len na to, aby ma odohnala ako otravnú muchu:

„Tam máte pri stolíku na chodbe knihu opráv a závad, tam to zapíšte, si to pozrie technik…”

Povedala mi všetko, čo som už vlastne vedel. Do knihy opráv a závad som to zapísal už pred týždňom a voda veselo tiekla ďalej.

„Tak to zapíšte znovu. Asi na to zabudol, alebo to prehliadol. Ja vám s tým nepomôžem. Ja tu mám vlastnú robotu. Ďalší!”

Opätovné zapísanie, falošná nádej vzbudená a hor‘ sa naspäť na izbu. Nikdy by mi vtedy nenapadlo, že inštalatér príde až po dvoch mesiacoch. To by sa mi pretočili panenky. Predstavil som si všetky tie hektolitre naprázdno minutej vody a prvýkrát od zatknutia ubytovania sa mi prišlo zle od žalúdka. Alebo že by to bol ešte ten vyprážaný syr zo včera?

‘Čo už, čo má byť, nech sa stane,’ pomyslel som si. Keď som sa asi po pol hodine sám vrátil späť na celu izbu (nikto ma, bohužiaľ, neodviedol), mal som tam už pripravené diétne raňajky z albánskeho bufetu pod Uniqom na Šturáku: 3 rožky, 1 paštéta. To som si, samozrejme, tiež kúpil za svoje lóve. Zjedol som to a zase čakal. Bez cigariet, pod vrčiacou neonkou a pri kvapkajúcom vodovodnom kohútiku. Samota, hokej v hlave (práve som si pozrel výsledky NHL, Demitra s Handzušom a Bartečkom opäť raz úradovali), štyri steny, neviem, či sú v kryte neónky mole alebo šváby…

Keď sa znova otvorili dvere, stál tam Martin. Hneď som sa pýtal, koľko je hodín. Bolo iba päť večer. Povedal mi, aby som sa obliekol, že ideme na večeru. Divil sa, že som taký čistý. Povedal som mu, že som si dal sprchu, lebo… vyprážaný syr. Asi tu mávajú iné prípady, lebo minule vraj našli hovno v sprche.

Opatrujte sa!

P.S.: Tu končí všetka sranda. Idem si dať večeru na F-ku. Taký strach som v živote nemal. Aké to bolo na Šturáku, to sa dozviete v nedeľu v tradičnom čase.

Teraz najčítanejšie

Tomas Tkac

Väčšine vecí sa rozumiem ako hus do piva a nikoho nenútim moje výplody čítať. Nikto o to aj tak nemá záujem (s výnimkou jednej reakcie Richarda S.), ale mne je to jedno, lebo si to tu beztak kompilujem len ako taký akýsi archív mojich myšlienok.