Pred piatimi rokmi zomrela Jelena Obrazcovová. Prečo znovu vyťahovať päť rokov starý nekrológ?

Je to maličkosť, ktorá by ani nestála za reč, keby nebol Boľšoj teatr tri mesiace pred jej smrťou pripravil k jej “sedemdesiatpäťke” galakoncert, ktorý odvysielala 28. októbra 2014 v priamom prenose aj celoštátna ruská televízia a na ktorom si Jelena Obrazcovová spolu so známymi ruskými umelcami pripíjala šampanským k jej údajným “75. narodeninám”.

Obrazcovová na tomto galakoncerte zaspievala áriu grófky z Čajkovského Pikovej dámy a išlo o jej úplne posledné vystúpenie na javisku.

Takýchto neúprimných okamihov bolo v živote inak famóznej speváčky viac a tento posledný len plasticky ilustruje mieru pretvárky, s ktorou je spojených viacero iných sporných momentov jej životopisu.

Oproti chvíľam, kedy Obrazcovová zavádzala ruskú a sovietsku verejnosť (či už dobrovoľne, alebo z donútenia) aj v oveľa podstatnejších záležitostiach a musela potom znášať s tým súvisiacu hanbu, je otázka čarovania s vlastným vekom skôr iba úsmevná. Úsmevné však nebolo, keď v 1974 Obrazcovová podpísala list verejne odsudzujúci umelcov Mstislava Rostropoviča a Galinu Višnevskuju za to, že sa zastali prenasledovaného spisovateľa Alexandra Solženicyna.

Mstislav Rostropovič – považovaný za jedného z najväčších violončelistov 20. storočia, bol následne perzekvovaný, všetky jeho koncerty vo vtedajšom Sovietskom zväze boli zrušené a po obrovskom medzinárodnom tlaku a vlne pobúrenia bol nakoniec “iba” vypudený zo Sovietskeho zväzu (teda možno považovať za úspech, že neskončil vo väzení).

Potom, ako Rostropovič odišiel na Západ, mu bolo demonštratívne odňaté sovietske občianstvo, aby sa už nikdy nemohol vrátiť naspäť domov.

Rostropovič však na Západe exceloval a sovietske vedenie sa zjavne prepočítalo, ak sa domnievalo, že sa mu na tam nebude až tak dariť. Dokonca si mohol dovoliť to, čo by mu v Sovietskom zväze nikdy nebolo umožnené a na zlosť Sovietov sa tým aj verejne chválil – kúpil si nástroj Duport Stradivari z roku 1711, na ktorom voľakedy hrával violončelista z tria, v ktorom ako klavirista pôsobil Ludwig van Beethoven.

Rostropovič dokonca verejne zvykol žartovať na túto tému, keďže ako dôvod, prečo vždy lietava s Air France uvádzal, že “Concorde Air France si neúčtuje poplatky za prevážanie stradivárok, zatiaľ čo Concorde British Airways má extra doplatok za nástroj”. Toto samozrejme nebolo v súlade so sovietskou predstavou o pomste nevďačnému umelcovi.

V zahraničnom exile skončila aj ruská sopranistka Galina Višnevskaja, manželka Mstislava Rostropoviča. Britský denník The Telegraph uvádza dramatickú scénu, ktorá sa odohrala o tri roky neskôr potom, ako Obrazcovová listom verejne odsúdila Rostropoviča a Višnevskuju.  Svedkovia si ju dodnes pamätajú: obe operné hviezdy sa náhodou stretli v New Yorku a Višnevskaja začala verejne Obrazcovovej nadávať do podlých zradcov a kričala na ňu “Ty Judáš, ty Judáš!” – pred všetkými, ktorí stáli naokolo.

Obrazcovová nestratila glanc a eleganciu s ktorou zvykla riešiť nepríjemné situácie a odpovedala kričiacej Višnevskej po francúzsky: “Très vulgaire, n’est-ce pas?” (Dosť vulgárne, všakže?) a odišla preč.

Šarm a nadhľad, s ktorým si dokázala vždy zachovať tvár, bol povestný. Bola vzdelaná, elegantná a profesionálna v každej situácii. Ale nemala chrbtovú kosť.

Fred Plotkin, bývalý produkčný v La Scale a dlhoročný performance manager Metropolitnej opery v New Yorku, v deň smrti Obrazcovovej na svojej facebookovej stránke uviedol, že bola nielen výborná speváčka, ale za mlada bola svojim vystupovaním a výzorom aj veľmi sexi a elegantná a všetci boli do nej v počiatkoch jej kariéry bláznivo zaľúbení.

Tu niekde bola podstata jej obrovského úspechu. Bola koketná a šarmantná operná diva. Tým skôr bola Obrazcovová pre sovietsky režim celé sedemdesiate roky výhodným vývozným artiklom, lebo bola k režimu lojálna a veľakrát ukázala, že bola ochotná bez kúska zaváhania alebo hanby držať oficiálnu líniu.

Treba však povedať, že s rovnakou mierou angažovanosť potom pristupovala aj k postsovietskemu jeľcinovskému a neskôr aj k putinovskému režimu – snažila sa byť blízka ku každej vláde, ktorá bola v Rusku práve pri kormidle.

Keď sa Boľšoj teatr po rozsiahlej rekonštrukcii s obrovskou pompou v roku 2011 znovu otváral, sedela hneď vedľa premiéra Medvedeva.

O tom, že Obrazcovová oprávnene patrila medzi najväčšie mezzosopranistky nedávnej minulosti, hovorí veľmi výrečne skutočnosť, že po úspechu projektu “Traja tenori” s Pavarottim, Domingom a Carrerasom sa produkčné spoločnosti sústredili na rovnako koncipovaný projekt dámskej trojice hlasov, v ktorom Jelena Obrazcovová, Ileana Cotrubas a Renata Scotto mali spoločne prezentovať to najlepšie zo sveta ženských árií.

Mstislav Rostropovič sa mohol vrátiť do Sovietskeho zväzu až na základe dekrétu Michaila Gorbačova, ktorým sovietsky prezident rozhodol o okamžitom navrátení občianstva tomuto svetoznámemu violončelistovi a dirigentovi.

Rostropovič potom začiatkom deväťdesiatych rokov, v čase puču proti Gorbačovovi vedenom tzv. Výborom národnej spásy na čele s Gennadijom Janajevom, tajne – bez toho aby o tom vedela jeho žena – odletel do Moskvy, aby sa pridal k poslancom stojacim proti pučistom. Tí boli zhromaždení v parlamente a čakali na potenciálny útok ozbrojených zložiek verných konzervatívnym silám sovietskej moci na budovu parlamentu. V atmosfére očakávania ozbrojeného útoku Rostropovič hral poslancom na violončelo, aby povzbudil ich morálku.

Útok armády na parlament sa nakoniec nekonal a o niekoľko dní pučisti prehrali a boli zatknutí, Gorbačov bol prepustený z obkľúčenia vo vile pri Forose na Kryme a mohol sa vrátiť do Moskvy.

Rostropovič tak prejavil občiansku odvahu a presne opačný postoj, aký celý život prezentovala Jelena Obrazcovová. Ukázal postoj umelca, ktorý sa nebál postaviť sa proti vládnucej moci a nie postoj umelca, ktorý jej vždy bezmyšlienkovite slúžil.

Život v pretvárke bol pre ňu normálny. Pompézna oslava jej neexistujúcich sedemdesiatych piatich narodenín pred televíznymi kamerami a pred celým Ruskom a štrnganie si pohárikmi s kolegami tak viac než symbolicky ilustruje to, ako žila.

Špičková speváčka, profesionálna, elegantná, distingvovaná, inteligentná. A predsa celý život na nesprávnej strane.

Peter Bleha

***

P.S. Tento text bol zverejnený na facebookovej stránke Do Re Mix-u krátko po smrti Jeleny Obrazcovovej. K jeho opätovnému publikovaniu pri príležitosti piateho výročia úmrtia ma inšpiroval včerajší článok na portále Opera Slovakia, kde v poslednom odstavci autor naznačuje, že kritizovať spoločenskú angažovanosť tejto významnej ruskej speváčky, konajúcej proti svojim kolegom umelcom, je vlastne nesprávne. V zrejmej narážke na neidentifikovaný kritický komentár uverejnený po jej smrti, autor píše: “Ešte že to bol skôr ojedinelý hlas ako súčasť kopania do mŕtvoly. Hrabať sa v povahových črtách umelcov a ich občianskych postojoch sa robí ľahko ex post”.

S uvedeným názorom sa nestotožňujem. Aj tí najvýznamnejší umelci sú tak, ako hocikto iný, len ľuďmi z mäsa a kostí s ich chybami a množstvom životných omylov a sem-tam zvláštnych postojov. Poukazovanie na odvrátenú stránku kariéry Jeleny Obrazcovovej nijako neznevažuje jej umelecké výsledky. Zatvárať oči pred realitou nie je dobrá cesta. A pomenovávanie nepríjemnej pravdy nie je kopaním do mŕtvoly.

A to bezohľadu na to, či autor textu na Opera Slovakia mal na mysli tento môj komentár, alebo nejaký úplne iný text a taktiež bezohľadu na to, či taký komentár bol alebo nebol v minulosti len ojedinelým hlasom. 

Diskusia  k článku je možná na facebookovej stránke: Do Re Mix