Denník N

Naveky Fráňa

Mohli by sme byť v lese, mohli by sme postávať primknutí k smreku, alebo sa krčiť v hustom krovinovom podraste, splývať s prírodou, srncom na dosah, naša ľudská tlapka spôsobne uložená v mäkkej pôde vedľa kopýtok, už tu niekto bol, už sa tu niekto krčil.

Ale les je temný a my sme mestské deti.

A tak sedíme v Bratislave. To, čo je za oknom, by mohlo byť hociktoré ročné obdobie, jar určite, jeseň ani nehovorím, alebo veľmi divné leto.

Pri knižke, o ktorej bude reč, je na stránke Databáze knih nasledovný komentár:

Mám takový zvyk, že se často, když začnu nějakou knihu číst, kouknu na její poslední stránku a přečtu si poslední slovo. Poslední slovo této knihy je „hovno“.

Je to pravda. Keby niekoho zaujímalo aj prvé, keby to pre niekoho dokonca bol rozhodujúci faktor, doplním, akým slovom sa príbeh začína. „Zpívá…“

Pokus o triezvy úvod

Som zamilovaná, musím teda pozbierať zvyšky súdnosti, aby tento článok mal hlavu a pätu. Hlava už teraz súvisí len veľmi voľne, keby o to išlo.

Nečítame ani len našu vlastnú čítankovú literatúru, prečo by sme mali čítať českú? Fráňa Šrámek je veľmi starý, dávno umrel, aj jeho knihy sú veľmi staré, nebudete tomu rozumieť, sú tam také slovesné tvary, ktoré už sa dnes nepoužívajú, aj spojky, ktoré už si nepamätajú ani pamätníci; jediná, s ktorou sa tam nestretnete, je anobrž. Poznamenávam pre tých, ktorí sa navzdory všetkému tešili práve na anobrž. Anobrž sa tam nenachádza.

Bežný človek by sa tým asi prehrýzal len ťažko.

Táto kniha nie je pre bežných ľudí!

Podľa mňa by si ju v každom prípade mohli prečítať takí, čo majú nejaké spisovateľské ambície. To má dnes každý druhý, že… Povedzme takí, čo to s písaním myslia vážne. Aj keď to si tiež myslia všetci… Niet kritérií. Stopy vedú naspäť do podrastu.

Fráňa Šrámek v tomto románe – ide o Tělo – používa všetky mysliteľné osoby, skáče z plurálu do singuláru a naspäť, presúva sa medzi postavami, medzi predmetmi, hovorí ústami žien, hovorí za lampičku a okno, hovorí za nedeľu a letný vánok, a nie sú to žiadne premyslené presuny, je to jedna súvislá smršť, ide sa od vety k vete, a tá je často nekonečná. Je taký popis sviatočného dňa, preskáče cez lavičky v parku a skončí o tri strany ďalej.

To všetko sa dá. Funguje to.

To je podľa mňa zásadná lekcia tejto knihy – ak ju berieme takto, ako cvičebnú ukážku pre ambicióznych – že sa toho v literatúre dá robiť o toľko viac, než koľko robíme. Je zúfalé, že kniha sto rokov stará tak kypí životom, a to, čo máš doma na poličke, je zaprášené, mŕtve sa to narodilo a ty by si tomu aj vdýchol život, ale ničím ti to nevychádza naproti.

Pokus o triezve pokračovanie

Píšeš, a to je vždy také, že pozor, robím umenie. Mala by tu byť metafora, hovoríš si, mal by som niečo prirovnať k niečomu, tak si asi niečo predstavím a rozmýšľam, čo to pripomína. Možno sú jej pery ako lupienky ruží. Ruží máme tri prdele, za tie roky, čo sa píše, čo sa ryje do tabuliek, furt pery a furt ruže, to je ti jasné, musíš vymyslieť niečo iné.

Metafora to má v rodnom liste, že sa význam prenáša na základe nejakej podobnosti.

Šrámek definíciu očividne nečítal a robí to po svojom, neprenáša význam na základe podobných znakov, celé je to obrátené, po podobnostiach sa nepátra, tie sa vytvárajú. To je ohromné, rozširuje to pole možností ďaleko za hranicu lesa, uteká to do nížin, lúk a hájov, tam, kde by si ty vymaľoval nejaké oblaky, ktoré rozhodne nemôžu vyzerať ako cukrová vata a ako ovečky už vôbec nie, tam Šrámek rozmarne vystrelí guľaté zlaté mráčiky, to vôbec nie je dobrý príklad, ale dajme to sem, dožeňme hrdinu, kde je, ubíral se se srdcem v hrdle ulicemi, městem, jež tohoto jarního dne podobalo se lodi, odrážející od břehu do modrého prostoru za mávání šátečků a vlajek; kulatá, ozlacená oblaka plula od jihozápadu jak mýdlové koule, vydechované kýmsi rozmarně na některém z brdských kopců, snad toulavou dcerkou hajného, která seděla v koruně jedle, měla červenou suknici, nahé nohy a veverčí zuby…

Problém je, že väčšinu vecí musím vytrhnúť z prúdu. A neviem, či bez tej živej vody okolo nebudú lapať po dychu, či nebudú trochu mdlé a nesvoje.

To je napokon jedna črta tejto knihy, všetko v nej súvisí.

Šla som dnes popoludní z mesta, hovorím to ako babka, veď v meste bývam, ale chápeme sa, išla som z prostriedku ku kraju, rozbehla som sa ako lúč, to je napríklad dosť slabé, a zišiel mi na um Diviš, vezmi drát a pořád něco s něčím krutě svazuj, tak som si svojho času predstavovala tvorbu, určite je to jedna z možností, v každom prípade Šrámek neberie drát, berie čosi jemnejšie, berie bavlnku, nevieme, z čoho ju vypáral, a touto teraz zväzuje veci, jednu k druhej, že si najprv ani nevšimneš.

Už ten spev, ktorým sa to všetko začína; nečakáš, že by sa spievalo tak dlho, a predsa, rozlieha sa to celou bytovkou a my sa všade ideme pozrieť, niekoho to vyrušuje, niekoho teší, tento teplý ženský hlas, a Šrámek sa ho drží, vedie ten tón veľmi pevne, namotáva si nás, a zrazu len stiahne, zakloníš hlavu, rozkoš.

Až tě potkám, poděkuji ti očima. Pohlednu na tvé tělo jak na šípkový keř s ptačím hnízdem.

To sa ešte krotí, vety sú kratšie. Keby sme boli dôslední, tu ešte vystopujeme klasickú metaforu, žena môže vyzerať ako šípkový krík a hniezdo sa dá chápať, nosí život pod srdcom. Inde by sa to hľadalo ťažko; lenže prečo by sme hľadali?

Životné pravdy

sú tu integrované do textu, nenájdeme žiadne priame vyhlásenia o podstate sveta, zmysle toho všetkého, nič sa tu neučesalo, aby to mohlo reprezentatívne vstúpiť do narodeninových blahoželaní a valentínskych pozdravov.

Ale trebárs toto sa blíži, keby sa to rozlámalo, poslednú časť súvetia myslím:

Hezký hoch, který se nám líbí, který jde s námi a není a nebude náš, stává se naší bolestí a proměňuje naši bolest ve vztek; vztekáme se a děláme špatné tahy, které urychlují naši porážku; dobýváme lásky neobratnou lopatou, která ji zahrabává.

Ešte k možnostiam obrazivosti

Pretože som prvých šesťdesiat strán prežívala v nemom úžase, nič som si nepoznačila. Čítanie bez ceruzky! Šrámek ma odzbrojil. A keby o to išlo, odíďme z tejto kapitoly. Poviem, ako to je; že sa ponoríš do mora, do akýchsi prapôvodných vôd, teplých a hustých, tam ťa stiahne ten spev a tam ho ešte stále počuť, tlmený a o to mrákotnejší. Je to holistický text. Všetko sa tu drží za ruku, obracia sa k sebe, myslí na seba a dáva pozor, chodník ťa nesie a vie o tom, v dráhe lístka, čo padá odkiaľsi, sa zvezie tvoja myšlienka na smrť, ktorá by nebolela, slnko stojí v ulici zabodnuté ako kopija a hrá, lebo všetko hrá.

Môžeme sa niekedy vrátiť k tomuto bodu, napríklad pri čítaní Juraja Kováčika a jeho románu Všetky jeho svety, lebo Kováčik robí v podstate presný opak, veľmi vecne (akoby písal filmový scenár) a podrobne (možno by sa dalo povedať vyčerpávajúco) vymenúva veci a činnosti, ktoré pritom pre celok nie sú nijako relevantné.

Popritom Kováčik občas začne robiť umenie a prirovná niečo k niečomu, a obvykle to nevypáli nijako svetoborne, už na prvých stranách čosi padne ako handrová bábika a čosi sa rúca ako domček z karát.

Samozrejme, to je asi všeobecnejší problém, úplne iná paradigma, tá Kováčikova je vedecká, rozdrobená na jednotlivé fakty, ktoré sa len prácne zlepujú, kým Šrámkov svet je celistvý. Nemusel byť, Šrámek sa vrátil z vojny, keď to písal, vrátil sa nešťastný, zhrozený a šokovaný a Tělo je odpoveď, vychrlená v horúčke. Ale jeho svet držal pokope, súvisel a dával zmysel. Si myslím.

Teraz ozaj k tým možnostiam obrazivosti

Ak lovím, čo som si nepoznačila, vyťahujem z týchto veselých hlbín cestičku vo vlasoch a ženu, ktorá má najlepšie roky za sebou.

Maličká Máňa navštívi s otcom bývalú subretu, toto slovo poznáš? Operetná speváčka. Pochybné zamestnanie. Ale mohla by Máňu vyučovať spev. Keby si láskavo našla čas. Šrámek tátu nechá ukláňať sa, ale hovorí iba o cestičke vo vlasoch, ukázal opět na delší okamžik svou pěšinku; řekl pohnutě… Ten zas tak neslzí, pravda, len sa zalieča.

Pointa tohto rozlámaného exkurzu spočíva, samozrejme, len v tom, že aj poklona sa dá napísať ináč, než že postavu zalomíme v krku. Tisíc možností! O vyžitej umelkyni Šrámek chvíľu hovorí ako o dáme, chvíľu ju ešte šetrí, ale dlho mu to nevydrží, o pár strán ďalej už je z nej bývalá věc. Bývalá věc skorem polekaně vzhlédla. Fakt si to hecne týmto štýlom.

Podobne si potom Mánin tatko nájde milenku, ženu štedrých tvarov, o ktorej Šrámek hovorí ako o budove; chápeme tých niekoľko poschodí, ani to nie je príliš subtílne. Máňa, malá líška, sa s ňou zoznámi a nebúri sa, maminke nič nepovieme, a hrá to na roztomilosť, vychádza to:

Budova byla naráz dobyta celá, i se všemi poschodími lalůčků.

Iný, koncíznejší čitateľský komentár

na Databázi knih zhrnul túto prózu dvomi vetami:

Taková růžovo červená limonáda.
Ale pán je fakt básník…

Voľbou farieb kritik prekvapil, ponechajme bokom. Odrážam sa od tohto oslieho mostíka a skáčem k dramatickému sujetu. Sledujeme Máňu. Na začiatku nám spieva ako šťastne vydatá žena s druhým dieťaťom v brušku, potom nám pred očami prebehne celý jej život, až kým z žabky nedorastie do tejto svojej podoby, a to sa s ňou rozlúčime. Toto by asi neobstálo ani na strednej škole, že. Obrástol mi mozog sviatočným tukom, šťastné a veselé boli a ja sa len pomaly dostávam naspäť do formy.

Môžete si nájsť anotáciu, ale tam sa píšu strašné veci, vitalizmus, vojna a radostná oslava lásky, to nechceš. Ako som teda na knihu natrafila? Jeden pán mi poslal úryvok. Môžem ho sem vlepiť, lebo aj pre mňa to je jeden z najzamilovanejších:

Venku se tiše rozpršelo, slyšel jsi protahovati se vzdálené zahrady, rozkošnicky, jak ženu, která se svléká, krůpěje padaly na mžikající víčka lupenů; několik mušek slétlo k lampě, padaly na papír, omotávajíce jeho pudrovadla oslepeným letem. Nemínil jich již rušiti a zavřel úplně oči; několikráte objevily se jeho pevné zuby v překotném úsměvu; až po dlouhé chvíli otevřel oči a řekl: Nu, myšlenky mé, nevím, jednal-li jsem v posledních dnech hanebně s vámi nebo vy se mnou, odpusťme si krátce, co jsme si, a myslím, myslím, abychom to zkusili spolu ještě jednou, znovu…

Máňa sa v polovici knihy vydá. To ma prekvapilo. Čo sa asi bude diať na ďalších stopäťdesiatich stranách? Ona ešte chvíľu nevie, čo vlastne chce, to sa tam deje, to a vlastne nič iné.

Na tomto mieste môžem poznamenať, že rozprúdený, výbojný Šrámek sa v poslednej tretine zleje do užšieho koryta, menej hýri, viac sleduje dejovú linku, a letná scéna u Leška v komnatách, to už je Beaumarchais, pikantnosti, veselé zámeny a veľké emócie.

Odmietam melodrámu, aj keby to malo byť s tebou, napísal v jednej svojej próze Tomáš Horváth. Odmietala by som melodrámu s hocikým, ale so Šrámkom chcem všetko.

A vôbec, to je taká nálož, že len hmatkáš okolo seba, že bez dychu odtŕhaš knižku a hľadíš kamsi – tak veľmi, veľmi by sa chcelo pozrieť sa do očí tomu, čo ju písal, veď čo to je za človeka? Kto toto môže? Zavesiť sa mu za límec, rozhodne nie za golier, ty kokos, jedine límec, a zaprosiť. O čo? Neviem! Fráňa, naveky Fráňa.

Koniec rozumu, koniec literárnej kritiky, že.

Na tom, aby literárna kritika skončila, sa v tejto krajine začalo pracovať už nejakú chvíľu predtým, než som ja došla, o to pokoj. O to by sa vlastne tiež dalo obtrieť. Ja by som sa furt len obtierala, že. Ale zas obtieranie ešte stále lepšie než frontálny útok, začnime rok zľahka.

Najväčšie pozitívum knihy

je to, že je pozitívna. To by malo byť zvlášť poznamenané, lebo dnes sa rozmáha taký druh veselých opičiek, podľa ktorých by literatúra mala byť hlavne usmiata, a treba teda hľadať cesty, alebo ukázať, že nejaké sú, aha, už boli prekopané.

Je tam taká záplava radosti, slnka a lásky, že by to okamžite malo byť zaradené do osnov. Ak to tam je, tak to predsunúť do prvej línie. Aby sme si nemysleli, že pozitívny znamená len zobrať psa a ísť kúpiť klince.

Keď sme pri tom, aj Walser je dosť pozitívny. To sú, ešte dnes, také nádherné veci, úplne mi lieta sklovina, škrípem, držím, aby som necitovala, zvládnem to? Aaaaaaah, aaaaah, nezvládnem:

Když jsem se s hostinským lokálem rozloučil a chystal se vykročit na další cestu, svítilo slunce jako vrabčák a celá krásná krajina, rozprostírající se před mou zvídavou tváří, se smála jako myš ukrytá v díře, což jsou jistě přirovnání nemající v kultuře psaného slova obdoby.

To je ešte tak super meta, v našom kontexte.

Dobre, už sme nahádzali jedno cez druhé, už sme spokojní.

Dodám, že Šrámek, na rozdiel od mnohých našich autorov, nevytesňuje, napokon, vrátil sa z vojny, veľmi dobre vie, že to slnko nebude každý deň, že ten šípkový ker zaplače a že hniezda sa niekedy vyškrabávajú, keď si taká Máňa zmyslí.

Okrem záverečných strán, kde sa odchádza na front a kde to napokon až tak výrazne nečíha, sa toto temno svojským spôsobom akumuluje v kapitole, kde Mánina matka, podvádzaná, pribehne za svojím bývalým obdivovateľom. Ten obýva jednu neupratanú dieru, kuticu, zápisky z podzemia, práve je na odchode a medzi ním a matkou prebehne čosi nevyslovené, ale zároveň úplne jasné. Šrámek je frajer aj ako psychológ, poznamenajme. Ale išlo mi o tú odvrátenú tvár rozjuchaných nedelí.

Už ho nemôžem chváliť.

Aj tak sme na piatej strane, končíme!

Bloudečku, hovorí Máňa svojmu mužovi. Ani sa jej najprv nepáčil, pribehla na tú tribúnu obdivovať futbalistu, nevedela, koho stretne.

Poutníčku, oslovuje rozprávač dieťa, ktoré dozrieva v žene.

My, ženy, píše Šrámek, a to sú možno najkrajšie pasáže.

A keby sa niekto príliš rozclivel:
Hleděls na tu dvojici a řekl jsi, ta láska se skládá z facek.

Na Šrámkovi vidno, čo všetko sa v literatúre dá urobiť, a o to väčšmi vytŕča, čo všetko nevyužívame, na čo sme zabudli. Nejde o paradigmu, to by bola výhovorka. To, čo robí so slovami, to, ako sa dotýka vecí, nekotví v čase.

Možno tento článok nie je úplne súmerný, ale tiež je to také dieťa lásky, a dá sa mu to odpustiť. Tuto práve dorastá k svojim pätám, otŕča tieto päty svetu, vidíme nové ponožky, dostali sme na Vianoce? Nedostali, neviem, odkiaľ sú. Uvidíme sa ešte niekedy? Fráňo?

Hovno, že!

A to je prozatím jeho poslední slovo; divadelní výstřel, doprovázený smíchem.

Teraz najčítanejšie