„Ukradnuté“ deti
Zazrel som tento obrázok v jednom komentári (veľmi pekne ďakujem Alexandrovi Jakubčovi). A potvrdzuje to staré známe, že raz ukázané, nakreslené, vizualizované, dokáže často viac ako stovky strán rôznych štúdií.
Môže pohnúť našim svedomím a uvedomiť si, že nám naše deti unikajú do sveta, kde sú akceptované. Esse est percipi („byť znamená byť vnímaný“) ako už v 18. storočí tvrdil filozof G. Berkeley. A každý túži byť nielen vnímaný, ale aj prijímaný taký, aký je v skutočnosti. Hľadá komunitu, prostredie, kde to dostane a cíti sa dobre. Ale kybersvet nie je bezpečný priestor.
Tu nepomôžu len ochranné opatrenia, zákazy a regulácie, ak neuchopíme problém prudkého prerastania technológií a umelej inteligencie do našich životov.
Tu platí, že sú to dobrí sluhovia, ale veľmi zlí páni. Potrebujeme sa o tom už nielen rozprávať, ale prepájať skúsenosti odborníkov na gamefikáciu vyučovania (vďaka za prácu Michalovi Božíkovi a Vĺčatá.sk – O detských videohrách s radosťou + iní), preventistov na kyberšikanu (napr. Jaroslav Oster a kolektív v občianskom združení Preventista Prevencia IT kriminality, bezpečnosť ) a najmä sa svojim deťom venovať.
Lebo oni veľmi citlivo vnímajú, kedy sú nám ukradnuté.