Denník N

Prognóza pre 21.storočie, alebo čo sa už stalo a čo sa môže. A prečo.

Friedmanov vyše desať rokov starý pohľad na 21.storočie je inšpirujúci. Neznamená to veštenie zo sklenej gule, ale serióznu analýzu dlhodobých trendov v medzinárodných vzťahoch a ekonomicko-technologických a spoločenských trendoch. A my už dnes vieme, čo sa potvrdilo, a preto môžeme spresniť naše očakávania.

Na úvod tohto roka, aj kvôli jeho okrúhlemu dátumu, sa rozsypalo vrece s rôznymi prognózami a predpoveďami nielen pre tento rok, ale pre celú nasledujúcu dekádu. Je to určite zaujímavé a dosť inšpiratívne čítanie. Nemenej zaujímavým je však aj návrat k starším prognózam, ktoré popisovali pred pár rokmi dozadu to, čo by sa malo diať v našich časoch. Takáto „spätná väzba“ je nielen zábavná, ale veľmi užitočná, pretože nám dáva možnosť zamyslieť sa nad našimi očakávaniami a myslením, ktoré vtedy aj dnes ovplyvňuje naše rozhodovanie a okolie, hoci si to vôbec neuvedomujeme.

Jedným z najvzrušujúcejších takýchto čítaní vyšlo niečo pred vyše desiatimi rokmi. Americký politológ George Friedman, zakladateľ a dlhoročný riaditeľ spoločnosti Strategic Forecasting (Stratfor), ktorá je označovaná za civilnú a tieňovú CIA, sa v útlej knižočke, ktorá u nás vyšla pod názvom: Nasledujúcich 100 rokov, zamýšľa nad očakávanými možnými hlavnými tendenciami v medzinárodnej a bezpečnostnej politike, vzťahoch medzi svetovými mocnosťami a naznačuje aj niektoré zásadné spoločenské, ekonomické a technické trendy s tým súvisiace.

Hrozba z Turecka

Friedman nepovažuje vôbec 21.storočie za obdobie všeobecného mieru a hneď na úvod nás zmrazí pripomenutím toho, ako prebehlo 20.storočie napriek pôvodným optimistickým očakávaniam našich predkov. Predpovedá, že zhruba v jeho polovici vypukne globálny konflikt, ktorý by mal naplno zasiahnuť aj Slovensko. Kto bude bojovať, by nás teraz, na začiatku roka 2020, šokovalo rovnako, ako pred desiatimi rokmi. Lenže, kým v roku 2010 to naozaj vyzeralo ako čistá sci-fi, dnes už nám realita ponúka výrazne iný obrázok: za hlavného agresora v Európe polovice tohto storočia označuje Friedman Turecko. A to na základe historických skúseností s agresivitou Osmanskej ríše a súčasného prudkého ekonomického rozmachu novodobého Turecka, ktorý povedie k opätovnému nárastu osmanského sebavedomia. Tento vývoj sa vďaka unikátnej geopolitickej polohe stane doslova historickou nevyhnutnosťou nasmerovanou k mocenskej a vojenskej expanzii do širokého okolitého priestoru Blízkeho východu, Strednej Ázie, východného Stredomoria a severnej Afriky a v konečnom dôsledku aj na Balkán a smerom do našej časti Európy.

Friedman predvídal už pred desiatimi rokmi to, čo vidíme v podaní Erdogana a jeho vlády dnes. Turecko sa masívne angažuje v Sýrii a severnom Iraku. Avšak práve na sklonku minulého a začiatkom tohto roka razantne vstúpilo aj do oblasti východného Stredomoria, v celom priestore medzi svojim pobrežím a Líbyou, kam vysiela dokonca aj svoje vojenské jednotky. Narastá priame napätie medzi Tureckom, ešte stále dôležitým členom NATO, a Gréckom a Cyprom. Turecko začína popierať nárok oboch štátov EÚ (a v prípade Grécka aj NATO) na ich výsostné ekonomické zóny v tejto oblasti Stredozemného mora. To sa už konkrétne prejavuje vojenským presadzovaním nárokov na prieskum a ťažbu zemného plynu v potenciálne bohatých pobrežných vodách Cypru, ako aj snahou sa natlačiť k podobným zdrojom aj v gréckom sektore. Dá sa preto očakávať, že napätie medzi týmito krajinami a celým EÚ a Tureckom bude aj tento rok narastať. Nielen kvôli otázke migrantov z Blízkeho východu, ktorými Erdogan neprestajne vydiera. Čoraz problémovejším momentom bude pravdepodobne otázka ďalšieho využívania práve plynových ložísk vo východnom Stredomorí aj v kontexte práve podpísanej trojstrannej dohody medzi Izraelom, Cyprom a Gréckom o výstavbe podmorského plynovodu EastMed, ktorý má tento plyn z viacerých ložísk rozložených v ich ekonomických morských zónach priviesť cez Grécko na trh EÚ. Ďalšia mocenská a vojenská expanzia Ankary do severnej Afriky, konkrétne do Líbye, tiež povedie k narastaniu napätia s Európou kvôli migračnej otázke, ako aj kvôli geopolitickým a ropným otázkam. Erdogan sa vo svojej líbyjskej anabáze už dnes nevyhnutne stretáva aj so záujmami Ruska, ktoré tam má už silný kontingent svojich dobre vycvičených žoldnierov, ale aj Egypta a iných arabských krajín. Východné Stredomorie a severná Afrika, a nielen Blízky východ, skrátka budú pre nás všetkých v Európe, a teda aj na Slovensku, jedným z dvoch hlavných problémov, a to nielen pre tento rok.

Ruská expanzia a následný rozpad

Friedman je výborným znalcom európskej histórie a reálií aj vďaka tomu, že ako malý chlapec spolu so svojimi rodičmi prežil v rodnom Maďarsku holokaust a následne po vojne celá rodina utiekla pred sovietskymi a maďarskými boľševikmi do USA. Preto veľkú pozornosť venuje Rusku, ktoré bude pre nás tou druhou výzvou. Tomu nepredpovedá veľmi optimistické storočie a z rôznych príčin očakáva  jeho rozpad niekedy po roku 2020. Avšak ešte predtým Friedman už pred desaťročím presne očakával jeho súčasný (aj keď podľa neho len dočasný) mocenský vzostup, ktorý sa mal prejaviť (a aj sa prejavil) vojenskou angažovanosťou na Blízkom východe a smerom na západ od svojich hraníc. Friedman predpovedal nárast tlaku Rusov na pozície USA na Blízkom východe (skutočnosť: dnešné dianie v  Sýrii). „Roku 2020 bude táto konfrontácia prevládať v celosvetových otázkach a každý ju bude považovať za trvalý problém. Nebude však taká globálna ako studená vojna. Rusi nie sú v pozícii, aby mohli obsadiť celú Euráziu a ani nebudú predstavovať celosvetovú hrozbu. Budú však regionálnou hrozbou a v tomto kontexte budú reagovať Spojené štáty,“ predikoval Friedman. Tvrdil, že závislosť Európy od ruských dodávok ropy a zemného plynu „sa stane vzhľadom na túto konfrontáciu strategickou záležitosťou“ (skutočnosť:  spor okolo rusko-nemeckého plynovodu Nord Stream2 a aktuálne uvalenie amerických sankcií na jeho výstavbu, súboj o tranzit plynu cez Ukrajinu do Európy). Predpovedal, že Rusko sa zameria na zvýšenie príjmov z predaja týchto surovín, čo nevyhnutne povedie k jeho technologickému zaostávaniu v ďalších dekádach 21.storočia, avšak súčasne mu tieto príjmy umožnia rozvoj vojenských kapacít.

Všetky tieto okolnosti povedú k tomu, že bude narastať konfrontácia s Ruskom a Friedman v roku 2009 predpovedal, že zhruba od roku 2015 bude zahraničná politika USA ním opäť doslova posadnutá (skutočnosť: súperenie v Ukrajine a na Blízkom východe a zasahovanie Ruska do predvolebnej prezidentskej kampane a jeho snaha ovplyvňovať Trumpa, čo priviedlo až k procesu impeachmentu). Friedman pred desaťročím preto tvrdil, že vývoj krízy bude závisieť od toho, k akým zlomovým líniám dospeje dnešná expanzia Ruska:

„Ak má byť oživenie Ruska minimálnou krízou, Rusko bude ovládať Strednú Áziu (skutočnosť: jeho vplyv v tomto regióne narastá, ale ho priamo neovláda a musí bojovať o svoj vplyv hlavne s Čínou) a Kaukaz (skutočnosť: obsadilo gruzínske enklávy Abcházsko a Južné Osetsko, eliminácia nepokojov v Čečensku, úzke vzťahy s Arménskom ale aj Azerbajdžanom) a pravdepodobne pohltí Moldavsko (skutočnosť: stále vojensky kontroluje Podnestrovsko, snaha o zvýšenie vplyvu cez prezidenta Dodona, avšak Moldavsko podpísalo Asociačnú dohodu s EÚ), nebude však vedieť pohltiť pobaltské štáty ani ovládnuť nijaké štáty na západ od Kaukazu (skutočnosť: Gruzínsko si predsa udržalo nezávislosť a prozápadnú orientáciu, má podpísanú Asociačnú dohodu s EÚ a prehlbujúcu sa spoluprácu s NATO). Ak sa Rusom podarí pohltiť Pobaltsko (nepodarilo) a získať významných spojencov na Balkáne, napríklad Srbov (čiastočne sa darí), Bulharov (člen EÚ a NATO) a Grékov (vzťahy sa v poslednom období z viacerých príčin naopak citeľne zhoršili) či stredoeurópske krajiny, ako je Slovensko (Danko s Kotlebom sa podarili, ale inak sme stále pevnou súčasťou EÚ a NATO), súperenie medzi Spojenými štátmi a Ruskom bude intenzívnejšie a bude naháňať väčší strach,“ domnieval sa pred desiatimi rokmi Friedman. Súčasne však dodáva, že proti ruskému postupu sa vzoprie silný blok odporu jeho západných susedov od Poľska po Rumunsko, a preto línia konfrontácie bude prebiehať po hrebeni Karpát a nie cez Nemecko, ako to bolo za čias studenej vojny.

Nakoniec táto konfrontácia práve prebieha skôr ďalej na východ, na území Ukrajiny. „Rusko musí v rámci svojej základnej národnej bezpečnosti ovládnuť Bielorusko a Ukrajinu (…) Ukrajina a Bielorusko sú pre Rusko všetkým (…) Z ruského hľadiska rozšírenie NATO o Ukrajinu ohrozuje jeho záujmy rovnako, ako keby sa v minulosti bola Varšavská zmluva rozšírila o Mexiko,“ pragmaticky varuje Friedman. A pred vyše desiatimi rokmi predpovedá: „Rusi podkopali oranžovú revolúciu (v Ukrajine v roku 2004) a vyžívajú rozkol medzi proruskou východnou Ukrajinou a proeurópskou západnou Ukrajinou, “ popisoval vtedy Ukrajinu Friedman a predpovedal:  „K opätovnému začleneniu Bieloruska a Ukrajiny do ruskej sféry vplyvu dôjde do piatich rokov“. Dnes vieme, že minimálne v prípade Ukrajiny je to inak.

Napriek týmto úspechom však Rusku predpovedá po roku 2020 vojenský úpadok a všeobecný rozpad tak, ako tomu bolo v predchádzajúcom storočí v rokoch 1917 a 1991. Avšak prečo by malo dôjsť doslova o pár rokov k tak náhlemu kolapsu Ruska bližšie nevysvetľuje.  Vzhľadom na jeho poznámku o závislosti od ropno-plynových príjmov a narastajúcej technologickej zaostalosti môžeme sa domnievať, že tento kolaps by mohol súvisieť s razantnou dekarbonizáciou svetového hospodárstva.

Hlavný záujem USA a tri zlomové okamžiky 21.storočia

Friedman, ako americký expert, píše svoju prognózu samozrejme z pohľadu záujmov USA, čím sa ani netají. Svoju krajinu považuje ešte stále len za vzmáhajúcu sa veľmoc, akéhosi  „adolescenta“ medzi svetovými mocnosťami, ktorý sa tak aj správa. „Spojená štáty majú sklon najprv podceňovať, a neskôr preceňovať svojich nepriateľov(…) Nálady USA sú síce prelietavé, ale ako sme to už videli, USA realizujú veľmi konzistentnú a racionálnu zahraničnú politiku,“ tvrdí. Jej dlhodobým kľúčovým strategickým záujmom je nedopustiť, aby v priestore Eurázie získala jasnú dominanciu niektorá mocnosť, ktorá by bola následne schopná ohroziť USA. Z tohto pohľadu za budúcich strategických súperov nepovažuje prekvapivo ani Rusko ani dokonca Čínu, ktorým napriek dnešnej realite predpovedá na základe historických ale pretrvávajúcich tendencií vnútorný rozkol a rozpad podobne, ako ho obe mocnosti zažili v predchádzajúcom storočí. Za hlavných súperov v Eurázii považuje prekvapivo dvoch dnešných amerických spojencov – Turecko a Japonsko, s ktorými sa dostane nakoniec aj do vojenského konfliktu. A ku koncu tohto storočia začnú Spojené štáty vážne ohrozovať ich prudko silnejúci južný sused – Mexiko.

Pre toto storočie však predpovedá tri kľúčové trendy (alebo ako on hovorí búrky), ktoré ovplyvnia zásadným spôsobom vývoj celého ľudstva.

Prvou bude demografická búrka.  Avšak nie v podobe ďalšieho nekontrolovateľného nárastu populácie. Friedman, v súlade s prognózami iných autorov, a hlavne na základe faktov a štatistík OSN, predikuje zastavenie a následný pokles populácie prakticky vo všetkých regiónoch sveta. To povedie k zásadnému prehodnoteniu záujmov celých národov a výrazným ekonomickým a politickým zmenám. Predpovedá, že USA sa dostanú spolu s inými, v súčasnosti vyspelými regiónmi vrátane Európy, do ostrého súboja o migrantov. Teda presne opačného stavu, ktorý prevláda dnes.

Druhú búrku vyvolá energetická revolúcia. Predpovedá koniec uhľovodíkovej éry. Za zásadné nové riešenie energetických potrieb ľudstva považuje dodávku elektrickej energie z gigantických slnečných elektrární na obežnej dráhe Zeme. Mimochodom práve snaha vojensky ovládnuť vesmír, povedie k zmienenému útoku Turkov a Japoncov proti Američanom a ich spojencom. Medzi nimi budú jedným z dominantných Poliaci, ktorí sa podľa Friedmana postupne dostanú do čela aliancie rýchlo sa vzmáhajúcich krajín strednej a východnej Európy. Tá bude spojencom USA, a po úpadku Ruska sa bude schopná rovnocenne postaviť so svojimi záujmami aj voči upadajúcim západoeurópskym mocnostiam – Nemecku a Francúzsku. Inak povedané, Friedman nedáva optimistickú predpoveď pre udržanie EÚ. Friedman už vtedy videl Veľkú Britániu ako samostatného hráča a blízkeho spojenca USA.  Tou poslednou búrkou, ktorá ovplyvní celé storočie, bude vyvrcholenie produktivity  v rámci poslednej generácie inovácií. Tie sa, podľa neho, stávajú faktormi hodnoty kapitálu.

Všetky tieto búrky vyvolajú enormný tlak na tradičnú hodnotu kapitálu – nehnuteľnosti a cenné papiere.  To vyústi do veľkej hospodárskej krízy, ktorú Friedman očakáva niekde na prelome tohto a budúceho desaťročia. Tú dáva do súvislosti aj s 50-ročným cyklom, v ktorom USA pravidelne čelia takejto masívnej kríze. Krízu z politického hľadiska definuje ako boj medzi upadajúcou vládnou triedou a zavedeným ekonomickým modelom na jednej strane a nástupom novej triedy a nového ekonomického modelu na druhej strane. Základom tej, ktorá by mala prísť zhruba o desať rokov, bude fakt, že „pracovná sila už nebude spoľahlivou zložkou, akou bola dovtedy“. To sa v praxi prejaví tým, že narastajúca masa dôchodcov bude veľkým spotrebiteľom, ktorý bude míňať svoje úspory uložené v nehnuteľnostiach a cenných papieroch. A klesajúci počet pracujúcich sa bude snažiť  uspokojiť  ich potreby, čo však povedie k nárastu inflácie a daňového zaťaženia. „Zároveň sa urýchli tempo míňania, skráti sa čas, za ktorý dôchodcovia vyčerpajú svoj majetok,“ predpovedal Friedman na začiatku tohto storočia.

Friedman na záver konštatuje, že sa vo svojej prognóze pre 21.storočie opieral hlavne o geopolitické zákonitosti a dlhotrvajúce tendencie vo vzťahoch medzi národmi. Za stále rovnaké považuje ľudské správanie. Zdôraznil, že globálne otepľovanie je fakt, za ktorý je hlavne zodpovedný človek. To sa prejaví v dvoch oblastiach. Vďaka koncu populačnej explózie sa zmierni celosvetový dopyt po všetkom a súčasne nárast cien uhľovodíkov zapríčiní nárast záujmu o alternatívne energetické zdroje. „Do konca prvej polovice 21.storočia budeme svedkami demografických a technologických zmien, ktoré sa budú zapodievať týmto problémom. Inými slovami, úbytok populácie a ovládnutie vesmíru v záujme získania energie pre celý svet pomôžu vo vzájomnej kombinácii vyriešiť tento problém,“ predpovedá Friedman.

Nemôžeme presne predpovedať našu budúcnosť, pretože ju ovplyvnia, ako vždy, mnohé nezamýšľané následky našich minulých a terajších rozhodnutí. „Ak sa ľudia môžu jednoducho rozhodnúť, čo chcú podniknúť, a uskutočniť to, potom je nemožné hovoriť o prognózach. Slobodná vôľa presahuje akékoľvek predpovedanie,“ odkazuje nám triezvo a pritom optimisticky na konci svojej predpovede pre 21.storočie tento uznávaný politológ a prognostik.

 

 

 

 

 

Teraz najčítanejšie

Karel Hirman

  • Vyštudoval ťažbu ropy a plynu.
  • Pôsobil ako manažér a člen riadiacich orgánov niekoľkých slovenských energetických spoločností a v Slovenskej inovačnej a energetickej agentúre.
  • Riadil projektový tím projektu energetickej efektívnosti ELENA financovaného EIB na VÚC v Prešove.
  • Bol externým poradcom pre energetiku ministra zahraničných vecí Miroslava Lajčáka a premiérky Ivety Radičovej a ako expert pre energetiku členom tímu poradcov ukrajinského premiéra Volodymyra Hrojsmana.
  • Pôsobil v týždenníku Trend a pravidelne publikuje o energetike a otázkach medzinárodnej bezpečnosti.
  • Je členom Správnej rady SFPA.
  • Podniká v oblasti energetiky a medzinárodného obchodu a je odborným gestorom energetickej časti pripravovaného predvolebného programu koalície PS/Spolu.