Denník N

Kláštor plný bizáru (Z moravských luhov a hájov I.)

O najpodivnejšej prehliadke architektonickej pamiatky vôbec

Pri prehliadke historických pamätihodností človek zažije všeličo. V dávnejšom blogu som zhrnul desať stereotypov, ktoré sa až podozrivo často opakujú pri viacerých hradoch. No väčšinou sa takéto bizarnosti aspoň úkosom dotýkajú histórie. Existujú však miesta, kde dokážu vytuniť historickú prehliadku do nevídaných rozmerov. Stačí len trochu predstavivosti, sprievodcu so správnym joie de vivre a zvedavé davy muflónov (požičajúc si termín pre návštevníkov od Antonína Bočka).

Poďme teda na vec. S priateľkou sme sa pred nejakým časom v jeden slnečný deň  vybrali do Šternberka, ospalého mestečka za Olomoucom, aby sme si prezreli hrad v jeho centre. Dorazili sme tesne po začiatku prehliadkového okruhu, takže sme si povedali – skrátime si chvíľu prehliadkou blízkeho augustiniánskeho kláštora. Samozrejme, s predstavou, že to nepotrvá dlhšie ako 30 min (ako nám potvrdila slečna na pokladni). Och, ako hlboko sme sa mýlili.

Začalo sa to, pravda, nevinne. Milá slečna v našich rokoch nám predala na vrátnici lístok so slovami, že si môžeme pozrieť pivnice. Potom príde pán správca, organista a sprievodca v jednom, ktorý nám ukáže zvyšok. Nuž dobre, hovoríme. Pozreli sme pivnice (zatiaľ vôkol ani živej duše), aj kúsok nádvoria, ale dlhšiu chvíľu sa nikto neukazuje. Nakoniec prichádza vyšší postarší pán – čakaný to pán správca a naženie nás do zvyšku muflónieho stáda, ktoré sa bohvie kde dosiaľ schovávalo. Obzeráme si kláštorný kostol a zavítame aj na chórus, kde pán správca predvedie svoje muzikantské schopnosti a rozozvučí orgán na plné pecky. Pravda, to nie úplne oceníte, keď stojíte hneď vedľa spomenutého nástroja a spomenuté pecky sa vám zaryli priamo do stredu Eustachovej trubice. No to nám ešte nepríde čudné. Prehliadky sem-tam sprevádza nejaké to muzicírovanie. Ale údajné vysvetlenie, že barokové obrazy sú tmavé kvôli nadmernému množstvu pridaného oleja nám už čudné príde.

Prechádzame do častí kláštora, ktoré v minulosti slúžili na bývanie. Budova bohužiaľ nie je v najlepšom stave, o tom svedčí aj ambit s opadanou omietkou a znivočenou rajskou záhradou. Pán sprievodca však upriami našu pozornosť na obrázky na stenách. Na nich je vyobrazenie rajskej záhrady vo veľmi dobrom stave. Wow, pomyslíme si. To tu muselo byť fakt krásne. Ešte než stihneme vzplanúť spravodlivým hnevom voči ľudovo-demokratickej lúze, pán sprievodca nás vyvedie z omylu: „Tu vidíte obrázky rajskej záhrady z Aix-en-Provence. Tak síce naša záhrada nevyzerala, ale mohla by.“ Aha.

Stúpame do ďalších poschodí. V jednom sále s obrazmi sa zrazu náš sprievodca vytratí. Kým sa nám podarí ho lokalizovať, spoza sklenenej steny sa rozozvučí klavír sprevádzaný hrobovým barytónom pána sprievodcu. „Pane doktore, já ho pořád slyším,“ zašepká mi moja Zuzka do ucha, odkazujúc na scénu z Kulového blesku, keď sa mistr Bílek zázračne vráti do sveta živých.

To už je teda druhý nástroj. V danej chvíli ale netušíme, že ani zďaleka nie posledný.

Už v druhej miestnosti totiž pán sprievodca zasadá za mini varhany a hrá so zápalom zúrivého Rolanda. Ako hudobný analfabet sa pýtam mojej Zuzike, čo to je za čudo. Dozvedám sa, že je to pozitív, taký stredoveko-barokový prenosný organ. Uf, tak to nie je výtvor pána, ktorý na ňom hrá. Ale pekne, nesmiem krivdiť.

O pár metrov ďalej nás čaká výstava miestnej fauny a flóry so zašmodrchalým stolíkom v kúte s dvomi fľaškami medu. Nie, žiaden opát si tam nenechal pred sto rokmi časť čajového servisu. Pán sprievodca ponúka na predaj med z miestnej kláštornej výroby a sprevádza to edukačným výkladom pre najmenších:

„Tak deti, načo sú dobré včely? Čo nám dávajú?“

Odvážne dietko sa horlivo prihlási a vykríkne: „Na ranzit!“

Sprievodca zaslúžene nechápe. Nie je sám. Po chvíli matka dieťaťa vysvetlí: „To si nevšímajte, on si vymýšľa slová.“

Pán sprievodca len zavrtí hlavou, my zase bránime svoje bránice, aby sme nevybuchli. Pokračujeme do zatemnenej siene, ktorá vzdialene pripomína niečo ako malú divadelnú sálu. Všade sú rozmiestnené rôzne bábky, celej tlupe velí vychudnutý Rumcajs s Mankou pri vianočnom stromčeku. Trefa, pán sprievodca tu vskutku hráva pre deti bábkové divadlo. Tentokrát sa ale nechápe divadelných rekvizít, ale do niečoho sa oblieka a nafukuje to. Nie, nezdá sa nám to. Má gajdy. Gajdy.

Ešte než spustí, nás poprosí, aby sme dávali pozor na to, čo bude hrať. Už podľa prvých tónov je poznať, že je to Beethovenova Óda na radosť. Po doznení ľúbivej melódie európskej hymny v škótskom prevedení (damn you, brexit!) nasleduje anketa, kto z návštevníkov pozná názov skladby. Po krátkej chvíli sprevádzanej nervóznym ošívaním, sa jeden odvážny pán z radov muflónov prihlási a zvolá:

„To znám! To je hymna Komety Brno!“

V stáde to zašumí, miesi sa smiech s oduševnenou diskusiou. Kým si my dvaja so Zuzike vymieňame pobavené pohľady s nevysloveným facepalmom, pán sprievodca stihne dať veci na pravú mieru. A nielen to. Jeho edukačná šnúra pokračuje. Kdesi z krabice vyberá model ľudského trupu a dáva obecenstvu prednášku o tom, ako sa správne resuscituje a názorne to i ukazuje. „Nikdy neviete, kedy to budete potrebovať,“ hovorí. S tým sa nedá než súhlasiť. Aby to nestačilo, rozhorí sa vášnivá diskusia o správnom pomere umelého dýchania a srdcovej masáže. Zomierame. Ale našťastie nie až tak, aby sme potrebovali resuscitáciu. Aj tak by nás nezachránili, lebo každý z prítomných má iný názor o tom, koľko vdychov a koľko stlačení.

S týmto life packom kulminuje celá show a my sa smutní vraciame k hlavnému vstupu. Takže, dozvedeli sme sa ako zachrániť človeka, povzbudili európske cítenie, (skoro) nakúpili včelie produkty a odniesli si zásobu milého bizáru, z ktorého budú žiť naše trollické duše ešte niekoľko rokov. Hrad sme, samozrejme, nestihli. Kým celá kláštorná jazda po takmer dvoch hodinách skončila, stihli zavrieť. Ale to neva. Toto naozaj stálo za to.

Po ceste k autu narazíme na plagát, ktorý nás pozýva na „zážitkové prehliadky“ do kláštora. Konečne chápeme.

P.S. Aj keď všetko, čo bolo napísané vyššie môže vyznievať mierne satiricky, skutočne to bolo skvelé a vrelo odporúčam! Je super, že táto architektonická pamiatka žije a má ľudí, ktorí ju nenechajú osirelú.

P.S. 2. Až doma zisťujeme, že to je naozaj hymna Komety Brno.

foto: Zuzka O.
ilustračné foto: https://commons.m.wikimedia.org/wiki/File:%C5%A0ternberk,_kostel_Zv%C4%9Bstov%C3%A1n%C3%AD_P._Marie,_pr%C5%AF%C4%8Del%C3%AD.jpg

Ak vás blog bavil, určite vás bude i posledná Posledná Aristokratka.

 

Teraz najčítanejšie

Patrik Pastrnak

Vyštudoval som históriu a latinskú filológiu na UP v Olomouci a medievistiku na CEU v Budapešti. V súčasnosti doktorant na New College, Oxford. Veselo i vážne o tom, čo sa mi práve honí hlavou.