Politika pravidiel versus politika udalostí

Džezoví hudobníci potvrdia, že dobrá improvizácia si vyžaduje silný pocit spolupatričnosti v kapele, ako aj medzi hudobníkmi a obecenstvom. Podobne je to s politickou improvizáciou, ktorou lídri reagujú na udalosti – ak nemajú pocit, že sú v tom „spolu“, medzi sebou aj s voličmi, málokedy to dopadne dobre.

Napätie medzi dlhoročnou orientáciou európskej integrácie na procesy a pravidlá a domácimi a geopolitickými výzvami dnešnej dobe skúma výborná knižka z pera holandského historika a politického teoretika Luuka van Middelaara, „Alarums and Excursions“ . Názov, doslova „Poplachy a odbočenia“, je termínom z divadelnej dramaturgie stuartovskej éry, kde sa takto označovali improvizované bojové scény. Okrem svojej akademickej a komentátorskej práce van Middelaar samotný pracoval ako speechwriter prezidenta Európskej rady Hermana von Rompuyho, s ktorým si prežil pár turbulentných politických rokov.

Európsky dôraz na pravidlá a proces bol v mnohých smeroch úspechom. Dohoda na jednotnom trhu a politike hospodárskej súťaže umožnila mieru hospodárskej integrácie, ktorá by bola inak nemysliteľná. Po páde komunizmu bol úspešný aj export právneho štátu, demokracie a trhovej ekonomiky na východ. V nepredvídaných situáciach však politika pravidiel naráža na limity. Nástojenie na tom, že Grécko by malo zodpovedne hospodáriť, bolo neefektívne, keďže Grécko už čelilo dlhovej kríze a hrozil jeho neriadený odchod z eurozóny. Ani poukazovanie na dublinské pravidlá nepomohlo riešeniu utečeneckej krízy v roku 2015 – lebo išlo o situáciu, na ktorú tvorcovia dublinských pravidiel nemysleli. A ani po Putinovej anexii Krymu nestačilo bedákať nad flagrantnosťou porušenia pravidiel.

Vo všetkých týchto situáciách bolo treba konať – kreatívne a s rozhodnosťou. Grécky problém bol aspoň načas zažehnaný, keď Európska centrálna banka opustila svoj odpor voči nekonvenčným formám menovej politiky a pre krajiny v núdzi sa vytvoril záchranný fond, a to mimo rámca existujúcich európskych zmlúv. Riešením utečeneckej krízy bola tak trochu cynická dohoda s Erdoganom, ktorý sa nechal Európanmi uplatiť, aby sýrskych žiadateľov o azyl držal v Turecku. Napokon, úspech európskej reakcie na ruskú agresiu proti Ukrajine je zmiešaný – sankcie ďalšiu ruskú agresiu odstrašili, ale Putina žiaľ k stiahnutiu nedohnali.

Táto improvizácia bola Európanom tak trochu proti srsti. Čiastočne preto, lebo chýbal pocit spolupatričnosti – Stredoeurópania, Gréci, Francúzi či Nemci videli každý z týchto problémov trochu inou optikou. V zahraničnej politike tiež existovala istá bariéra medzi hodnotami, pravidlami a princípmi, ktoré boli artikulované z Bruselu a mocenskou a záujmovou politikou podnikanou členskými štátmi.

Úspech Európy si dnes vyžaduje, aby sa mocenskej a záujmovej politike priučila EÚ ako celok. Strategického improvizovania si totiž od nás bude nestabilný svet, v ktorom rastie vplyv našich súperov ako Rusko a najmä Čína, vyžadovať čoraz viac. Individuálne si s týmito výzvami neporadí ani Francúzsko ani Nemecko — a tobôž nie menšie krajiny.

Príkladom je aj iránske odstúpenie od dohody o jadrovom programe. Počas prezidentovania Baracka Obamu sa EÚ podujala riešiť dlhodobý iránsky problém tak, ako najlepšie vedela – prostredníctvom multilaterálnych rokovaní, ktoré mali priniesť rozumné pravidlá obmedzujúce iránske zbrojenie.

O kvalite a trvácnosti dohody sa možno sporiť, jej súčasný rozpad kladie Európu medzi dva mlynské kamene. Na jednej strane je každému súdnemu človeku jasné, že súčasný iránsky režim predstavuje bezpečnostnú hrozbu, ktorá bude iba rásť. Na druhej strane, Trumpova doktrína „Ameriky na prvom mieste” a chaotická povaha rozhodovania v Bielom dome znamená, že náš najvýznamnejší partner, bez ktorého je riešenie problému nepravdepodobné, berie nulový ohľad na naše záujmy.

V týchto neznámych vodách nám nepomôžu ani pravidlá, ani um bruselských technokratov. To, ako Európa vykorčuľuje z tejto a iných kríz novej dekády, závisí od kvalít jej štátnikov, od ich úspechu pri hľadaní spoločného európskeho záujmu a spolupatričnosti, nutných na úspešnú improvizáciu. Zoznam tých, ktorí by dnes boli schopní a ochotní strategickým spôsobom v mene Európy improvizovať je veľmi malý a vedie ho Emmanuel Macron — bez ohľadu na to, čo si myslíme o jeho konkrétnych nápadoch. Naše februárové voľby budú aj o tom, či sa tento zoznam podarí rozšíriť aj o kreatívne a strategicky premýšľajúce hlasy z nášho regiónu.

(Verzia tohto článku vyšla pôvodne v časopise .týždeň. Publikovaný je tu so súhlasom redakcie .týždňa a administrátorov blogu.)