Denník N

Denník študenta. Olej, v ktorom sa smažil vyprážaný syr. Časť III

Štát minie na väzňa ročne viac než päťnásobok ako na študenta!

Najprv si prečítajte originálny text: Deník vězně. Peklo, v kterým jsem se smažil. Část 3, ktorý ma inšpiroval. Pripomínam, že všetky osoby v príbehu sú fiktívne a podobnosť s realitou je čiste náhodná.

Možno sa vám môj príbeh zdá byť malicherný, ale… verte mi… asi by ste nechceli byť v mojej koži. V minulých dieloch som sa zmienil o tom, ako ma vtiahol do víru udalostí začiatok školského roka a ja som sa chtiac-nechtiac ocitol na internáte. Aj o tom, keď vám odborná odporná asistentka oznámi výsledky testov, ale svoje chyby vidieť nemôžete. A… toto je už môj príchod a prvá noc v slovenskom Alcatraze – na Štúraku.

Putá som nedostal, nikto mi batoh nevzal a vystupoval som opäť (po koľkýkrát už!) na bratislavskej hlavnej stanici. Väčšina študentov to ďalej riešila 93-kou na Zochovu, kde sa pokúšali narvať do beznádejne preplnenej tridsaťdeviny. Tých pár začiatočníkov skúšalo svoje šťastie jednotkou (električkou) cez tunel a prestupovali do tridsaťdeviny pri PKO či na Lafranconi. Tam sa už ale fakt vopchali do autobusu len somálski študenti, aj to bez batohu.

Ja som bol vždy iný.

Z času na čas chodila od stanice priamo do Mlynskej doliny 32-ka. Cez Patrónku, čo bolo kratšie, aj menej zastávok. Lenže ja som nebol jediný inteligentný, či ako sa tomu nadáva.

Tridsaťdvojka bola zo zásady malý (krátky) TAMBus z Juhošky, ktorý sa vyznačoval extrémne silným výkonom (aspoň súdiac podľa hlučnosti motora), automatickou prevodovkou a vintage drevenými sedadlami. Menším problémom bolo mäkké odpruženie ako zo 60. rokov v priam vražednej kombinácii s vysokým podvozkom a nízkym stropom vzadu. Keď sa našiel dynamickejší šofér, čo to rúbal v meste deväťdesiat a zrovna križoval koľaje električky, cestujúci na zadných sedadlách bez helmy riskovali otras mozgu.

Takže je jasné, že som TAMBusy musel milovať. Ja som vlastne nešiel 32-kou, aby som ušetril čas. To bola len zámienka. V skutočnosti išlo o osudové splynutie.

Išiel som teda na zastávku čakať na tridsaťdvojku. Vedľa mňa dvaja študenti, obaja starší ako ja, šofér o dosť. Bol to iný autobus, než klasická stará harmonika Ikarus. Bol to TAMBus. Šofér otvoril dvere ešte v pohybe. Už som vedel, že sa chystá dynamická jazda. Šofér na moju nevyslovenú otázku akoby prikývol, zatvoril dvere a vyrazili sme. Motor zahučal do kopca na Patrónku a keď sme schádzali z diaľnice pri Slávičom údolí, zase som videl Slovenskú televíziu ponorenú do tmy. Bohužiaľ, tridsaťdvojka neodbočila pri cintoríne doprava, ale pokračovala po svojej trase rovno. Svoju maketu revolvera využijem, keď mi to bude fakt treba, pomyslel som si.

Bola zima, tri centimetre snehu, čiže po blavácky prírodná katastrofa a kalamita 3. stupňa. Náhodou išla okolo tridsaťdevina.

Možno by som sa do starého Ikarusu aj napchal, ale keď som videl, ako na tom snehovom poprašku prešmykuje do briežku k Televízii, tak som si uvedomil, že pešo prídem na intráky skôr. Legenda hovorí, že by tam prešmykoval dodnes, keby mu nepomohol princíp fungovania raketových motorov – Newtonov zákon akcie a reakcie, aspoň súdiac podľa množstva čierneho dymu, výdatne sa valiaceho z výfuku. Asi ho navrhoval Ciolkovskij.

Keď som prišiel na Staré Grunty, zastavil som sa asi 30 metrov od hlavného vstupu do väznice na Šturák. A zasníval som sa…


Bol som druhák a mal som kamaráta v ubytovacej komisii. Po mojej skúsenosti s Atriákmi som to dal na hulváta a typicky slovensky (rozumej: korupčne) som sa ho spýtal, či môžem bývať aj na Šturáku.

„Jasne!“

Ani len fľašu som mu nemusel kupovať. Na rozdiel od Mariána, ktorý na škole nikdy nič nerobil (ako tí Gruzínci), iba čo fajčil ako komín Gruzínci a na začiatku školského roku priniesol šéfovi ubytovacej komisie fľašu vína. Doteraz som nepochopil prečo, pretože intrák na FM UK dostal každý, aj Trnavčania. On asi vedel, ako to v živote funguje, a už si to testoval aspoň takto nanečisto.

Šturák som videl ako intrák zasľúbený. Výškový barak s vysokorýchlostnými výťahmi, chladničkou na bunke a kuchynkou s plynovým sporákom na poschodí, čo človek môže viac chcieť! A navyše som mal bývať s kamarátom zo strednej, informatikom.

Šiel som na príjem. Klasika. Síce žiadna šacovačka, detektor kovov, či vyzliekanie sa donaha pred Guľom, ale fotografia, občiansky, potvrdenie o prechodnom pobyte a prachy už áno. 2 200 korún, hnusná inflácia a život na dvojke sú svine, a to nespomínam zálohu, spotrebiče a ktoviečoešte…

Ok. Bolo 18:00 keď som prišiel s mojimi vecami (okrem peňazí) na tzv. Šturák, blok A (nikto ma, na rozdiel od väzňa, nepriviedol). Tu sa však musím zmieniť o miestnych… výťahoch. Vošiel som do vestibulu. Napravo tri výťahové šachty, naľavo jedna. ‘Aký to luxus,’ pomyslel som si. Štyri výťahy?!?!? Ja som vedel, že Šturák je zem zasľúbená. Tie tri šachty napravo mali všetky drevené dvere.

„Wow! Výťahy zo 60. rokov!“

Tento Šturák sa mi začína páčiť čoraz viac.

Lenže.

Lenže sa ukázalo, že ľavý aj stredný výťah sú pokazené. Vraj dlhodobo. No nič, tak vyskúšame aspoň pravý turbo-výťah. Hovorilo sa mu vysokorýchlostný, to ma na ňom lákalo najviac. Postavil som sa do radu, veď bola nedeľa večer.

Ukazovateľ poschodí nad výťahom bol osvetlený šesťwattovými mini-žiarovečkami, ktoré tam blikali zrejme od čias, kedy ten výťah montovali, a dnes sa už nepredávajú vari ani v retro socialistických domácich potrebách. Polovica z nich bola, prirodzene, vypálená.

Konečne prišiel. Dvere sa so strašným škripotom rozovreli. Kobka smrti, osvetlená jednou zdochýňajúcou dvadsaťpäťkou. Narvali sme sa tam ôsmi plus batohy, hoci tabuľka nosnosti spomínala čosi o šiestich ľuďoch. Podlaha kabíny citeľne poklesla.

Tak ako iní, stlačil som gombík pre svoje poschodie. Pravý, nefalšovaný plexisklový gombík, ktorý bol náhradou za pôvodnú bakelitovú čerň. ‘Ach,’ vzdychol som masochisticky, ‘milujem tento výťah.’

Nič.

Opäť som ho pomasíroval, tentoraz silnejšie.

Zase nič.

Ešte raz.

„Čo jedenáste poschodie nefunguje?“ Videl som, že ďalším sa rozsvietili číselká vedľa ich gombíkov. Možno žiarovečka pre jedenáste bola vypálená.

„Tento chodí iba na párne,“ začudovane sa na mňa pozrelo jedno dievča, ako keby som bol čínsky turista. „Na nepárne chodí stredný.“

Aha. Ten ‚dlhodobo pokazený‘. Takže dnes to bude dvanáste, do schodov sa mi šľapať nechce.

Dvere sa však nechceli zatvoriť napriek neúnavnému stláčaniu gombíka na zatvorenie dverí. Rozsvietila sa žiarovečka signalizujúca preťaženie. Nikomu sa vzdávať miesta v tejto socialistickej rakete nechcelo… ‘Prosím!’ úpenlivo som hľadel po ostatných, skúsenejších študentoch. Nechcel som, aby mi ostal Čierny Peter v rukách. Aha… že by sa predsa len našla nejaká tá dobrá duša? Jeden postarší študent vystúpil sa zaprel o zadnú stenu a jednou nohou sa postavil na prah výťahu, takže už nestál na podlahe kabínky.

‘Blik.’ Výstražná žiarovka, ktorá pred tridsiatimi rokmi snáď ešte niesla červený náter, zhasla

‘GRHGRHGRH!’ Dvere sa počali so zlovestným škripotom zatvárať. Mali ste už niekedy taký pocit, že poslednýkrát v živote vidíte svetlo dňa blikajúcej neónky vo vestibule s nechutne zelenými soklami?

Hovorilo sa im turbo-výťahy, ale to rozbiehanie sa plne naloženej klaustrofobickej kobky smrti bolo pomalšie ako starý Ikarus do kopca. Nebolo mi všetko jedno. Bol som plne zamilovaný do tohto výťahu, skalopevne presvedčený, že mu nikdy nebudem neverný.

Keď som vystúpil, zažil som šok. Nie prvý. Vyzeralo to tam ako v starom filme. Alcatraz. 14 poschodí, cely izby, 10-15 na každej strane, nestihol som ich v tej neosvetlenej chodbe spočítať presne. Pleseň namiesto stropov medzi poschodiami, horúčava sálajúca z nekontrolovateľne besných radiátorov. Zložil som si batoh na bunke.

Nebolo bachara, čo by ma zaviedol k skladu posteľnej bielizne, takže som ho musel nájsť sám. Najprv sa však bolo treba dostať naspäť dole. Neveril som príliš zvetranému obžužlanému gombíku turbovýťahu na desiatom poschodí, a tak som si povedal, že zradím ešte prv, než som stihol zabudnúť svoj sľub vernosti. Vyskúšam druhý výťah, ten naľavo. Bol modernizovaný, na prízemí mal dokonca štrnásťsegmentovku, ktorá si čo do žiarivosti nič nezadala s ukazovateľom poschodí na FM UK. Nie však na jedenástom.

Stlačil som tlačidlo. Čakám. Čakám ako na deň súdny. Konečne sa šachta rozsvietila! Ale beda! Výťah nezastavil. Asi preto, že ide hore. Takže okrem modernizácie tu je aj nový softvér, ktorý predpokladá, že sa chcem zviesť iba dole. Ale čo keď v skutočnosti chcem spáchať samovraždu navštíviť kamaráta na štrnástom?

Vyčkal som ďalších niekoľko minút. Pomalorýchlostný výťah prišiel, zastavil, ale dvere neboli automatické, bolo ich treba otvoriť ručne. A potom ešte vnútorné. Stlačím najspodnejší gombík. Nič sa nedeje. ‘Čo je… snáď pokazený?’ preblesklo mi hlavou. Doma mi hovoria, že pokazím alebo rozbijem všetko, čo sa mi dostane do ruky.

Svetlo zhaslo.

No v mojej hlave sa vzápätí rozsvietilo: ‘Aha!’ No to je tak, keď bývate v paneláku, kde sú staré výťahy od Transporta, n.p. Brno, bez vnútorných uzavierateľných kabínok. Musím ručne zavrieť dvere, až potom bude výťah reagovať na pokyny. Po necelej štvrťhodine som sa konečne vynoril… kde som to? Dungeon? Black Mesa? Dimenzia Xen? Robil tu niekto pokusy, kým som sa ubytovával na izbe? Všade prach, smrad zatuchliny, kde-tu sa povaľujú na zemi drevené laty, oproti mne zhrdzavené dvere trojice päťdesiatoročných výťahov… čo je vari v tejto výťahovej šachte teleport? Alebo… alebo sa po toľkých rokoch splnil môj najväčší sen – hádam som necestoval v čase??? Nikto mi neuverí!! Napravo je schodisko, bliká svetlo, opatrne vyjdem hore, už len čakám, že za rohom stretnem hipisáka (alebo lampasáka), otvorím staré drevené dvojkrídlové dvere so sklenou výplňou ako v nemocnici z 50. rokov a oproti sebe zazriem hipisáka študenta s dlhými vlasmi v zvonových nohaviciach, ako znudene čaká na výťah…

‘Ja somár.’ Namiesto prízemia som stlačil suterén a výťah ma zviezol o poschodie nižšie. Do pekla môžu ísť všetky záhady, zase som naspäť v nudnej prítomnosti.

Keď som sa konečne dostal do skladu, boli tam na zemi nahádzané také tie rolky diek aj s bielizňou, vraj aby som si jednu zobral, hovorí mi tetuška. Všetky rovnaké, jednu som si vybral. Dostal som pár zákerných otázok typu:

„Chcete lampu?“

Usmial som sa a vravím:

„Áno!“ Na Atriákoch som totiž zistil, že ten kus šrotu aj skutočne funguje.

Pri návrate do vestibulu som sa len usmial na študentov čakajúcich pred turbovýťahom a nastúpil som do prázdneho naľavo. Ach, komfort moderných dopravných prostriedkov alebo ‘pomaly ďalej zájdeš.’

Vošiel som na bunku a postavil som sa čelom k cele izbe č. 1111 (áno, moji susedia kamaráti bývali na 1109 jedenástom septembri). Žiaden bachar mi dvere neotvoril, a tie navyše vôbec neboli ťažké, umakartová klasika.

Šok číslo 3.

18. storočie.

Cela Izba dva krát dvaapol metra, dve postele naproti sebe, drevené a už na prvý pohľad odporné. Vpravo na bunke neudržiavaný, špinavý, polámaný záchod, oddelený murovanou prepážkou a ďalším umakartom, čo sa nechal honosne titulovať ‘dverami’. Umývadlá na bunke v rovnakom stave ako záchod. Oproti dverám na izbe staré balkónové dvere so starými drevenými rámami (mreže nebolo treba, boli sme na jedenástom). Boli poodchýlené, napriek tomu bolo na izbe tropických 27 °C. Snažil som sa ich zavrieť.

„Čo ti hrabe?“ ozval sa sused. „Keď ich zatvoríš, budeš tu mať 33.“ Pod oknami boli malé osemčlánkové radiátory, ktoré hriali ako besné. Zjavne na nich chýbal regulátor, takže na zimu sa v tejto kobke môcť sťažovať nebudem.

Pod oboma oknami bol malý stolík železnej konštrukcie s vrchnou značne pomaľovanou a doobžuvanou drevotrieskou. K ním dve malé, rovnako škaredé stoličky. Vybral som si posteľ napravo, pretože sám spávam na pravoboku. Navliekol som si plachtu na matrac, potom paplón vypĺznuté neidentifikovateľné čudo obdĺžnikových rozmerov a nevkusnej farby, vankúš značne spľasnutý hastroš, ktorý za svojho života pustil viac peria ako Číňan v kasíne a deky som šmaril do skrine, pretože pri tejto izbovej teplote budem asi spať na Adama. To všetko bolo zabalené v tej rolke. Nevypadol z nej, na rozdiel od väzenia, ani hrnček, ani lyžička a ani pyžamo. To prvé som mal z domu, to druhé tiež a to tretie nenosím. Už som veľký chlapec.

Nechali mi moje osobné veci, ktoré mi Erika som si sám zabalil, a tak som sa prezliekol. Sadol som si na spodnú posteľ a zapálil si… zápalku. Od čírej podpaľačskej rozkoše. Neónka svietila ako o život, ale aspoň bola ticho. Večeru by som bol síce ešte stihol, ale aj tak by mali asi len vyprážaný syr a štverať sa kvôli nemu až na Atriáky sa mi len pri predstave na ten olej, v ktorom sa smažil, vôbec nechcelo, keďže na Šturáku už vtedy nebola žiadna jedáleň (jej miesto prebralo UPC-čko). Takže som mal v žalúdku len tri rožky od mamy, ktoré som spratal ešte vo vlaku, kde som stál na jednej nohe napoly privretý v umyvárni (na záchode to bolo horšie, tam cestovali štyria).

Keďže som zarytý nefajčiar, odklepávanie popola ma netrápilo. Čo ma trápilo viac, boli šváby. Keď som ich chcel spláchnuť, zistil som, že vedia plávať. Do p**i, to ich musím prihlušiť, zamiesť a vysypať do koša? Nechutné!

Asi za dve hodiny sa otvorili dvere. Prišiel môj kamarát, ani jemu sa nedostalo toho luxusu, že by ho niekto eskortoval. Chlap s bruchom ako hora, vlasy normál na krátko na klasiku, brada žiadna, vek asi 20. Volal sa Tomáš a bol ešte mladší odo mňa. Bol tu prvý raz, ako ja. Z troch detí, vlastné ešte nemal… Informatik, študoval za programátora, myslím, že Java a tak… Povedal, že každý doňho hustil, aby išiel na vysokú a už je tu. Paráda. Nemal pri sebe žiadne cigarety, ale to mi nevadilo. Bol slušný a ‚normálny‘, na rozdiel odo mňa. Kecali sme o všetkom možnom, vypovedali si svoje príbehy a až na to teplo (kvôli kúreniu sme museli pootvoriť aj okno) sme mali celkom v pohode náladu.

Nezhasol bachar, ale on a zakričal: „VEČIERKA!!!“ Bolo 00:00. Snažili sme sa zaspať, tešil som sa, pretože neónka bola ticho. Tešil som sa predčasne. Tomáš zaspal skôr a to bolo jeho neskutočné šťastie. Spolubývajúci na bunke prišiel v noci po polnoci, hlučne otvoril dvere a zažal, keď nás videl spať, zahrešil, že sa pomýlil, zhasol a zvalil sa na posteľ na svojej izbe tak ako bol, v bunde a topánkach.

Budíček bol asi o pol piatej ráno. Holuby na balkóne sa začali páriť. Ten zvuk pripomínal multikáru motorovú pílu. Nafty Libida mali asi dosť, pretože boli naštartované až do siedmej.

A takto sa začal môj prvý pondelok vo Vysokoškolskom meste Ľudovíta Štúra – Mlyny UK. Tak sa to tu totiž správne volá.


Prvá noc celkom ušla, čo poviete? Prídu však aj horšie a… hlavne dni… O tom, prečo sa porno na intranete eufemisticky nazýva ‘kultúra’ alebo ‘politika’ a ako pokračoval môj ‘život’ na Šturáku, sa dočítate v pondelok v tradičnom čase… 10:30. Ešte stále to zvládam po slovensky. Opatrujte sa.

Teraz najčítanejšie

Tomas Tkac

Väčšine vecí sa rozumiem ako hus do piva a nikoho nenútim moje výplody čítať. Nikto o to aj tak nemá záujem (s výnimkou jednej reakcie Richarda S.), ale mne je to jedno, lebo si to tu beztak kompilujem len ako taký akýsi archív mojich myšlienok.