Dá sa ešte dôverovať?

Dôveryhodnosť inštitúcií na ochranu práva na Slovensku sa otriasa v základoch. Podľa najnovšieho prieskumu Eurobarometer až 72% ľudí nedôveruje právnemu štátu na Slovensku. Je to najhorší výsledok v histórii Eurobarometra. V prvom rade treba upozorniť, že Eurobarometer je o hodnotení z pohľadu verejnosti, teda automaticky sa v ňom premietnu medializované kauzy hodnotených inštitúcií. Nie je preto zaiste prekvapivé, že po informáciách o vážnych podozreniach z prepojenia osoby podozrivej zo závažnej trestnej činnosti vrátane vraždy novinára s vrcholnými predstaviteľmi polície, prokuratúry a justície, ľudia na Slovensku masívne strácajú dôveru v štát, že je schopný chrániť svojich občanov, postarať sa o ich bezpečie a nastoliť spravodlivosť, ak je vážne či menej narušená.

Dnes je nevyhnutnosťou, i keď hlboko traumatizujúcou, že verejne všetci sledujeme súdny proces k obžalobe objednávateľa, sprostredkovateľov a vykonávateľov vraždy mladého investigatívneho novinára a jeho priateľky, ktorí mali právo na ešte dlhý, úspešný a šťastný život. Za predpokladu, že prokuratúra unesie dôkazné bremeno a súd bude spôsobilý odsúdiť všetkých páchateľov od objednávateľa po vykonávateľov, odsudzujúce rozsudky môžu pomôcť k posilneniu dôvery v štát. Nijako to však nezahojí ranu, ktorá bola spôsobená blízkym obetiam tohto celospoločensky i ľudsky odsúdeniahodného trestného činu s úboho nízkym mamonárskym motívom.

Osobitne teraz, lebo teraz sme pred parlamentnými voľbami, lebo teraz je dôvera v štát na kriticky nízkej úrovni, je zodpovednosť za ďalšie smerovanie spoločnosti na politikoch. Politici musia prichádzať s riešeniami, ktoré dávajú nádej na zmenu tohto stavu. Ak ľudia neuveria, že zmenu zvládnu štátne inštitúcie, budú hľadať radikálne riešenia, ktoré môžu byť nesystémové a súčasne podkopávajúce základné princípy demokracie. Ľudia tak môžu vítať zmeny, ktoré budú populistické, namierené proti neexistujúcemu reálnemu nepriateľovi, teda často proti národnostným, etnickým, náboženským menšinám. V tejto súvislosti je potrebné veľmi sústredene odsledovať kauzu bývalého premiéra, ktorá sa týka zľahčovania odsúdenia poslanca Mazureka z rasovomotivovaného trestného činu. Osobitne sa treba zamerať na informáciu o zrušení obvinenia bývalého premiéra, teda zamerať sa na vysvetlenie, dôvody špeciálneho prokurátora, ktorý rozhodol o zrušení tohto obvinenia.

Volebné programy politických strán k téme spravodlivosti by mali byť voličmi odsledované a rozobrané do posledného slova, či majú skutočne potenciál pre potrebnú zmenu v justícii.

Naše opatrenia zacielené na obsadzovanie kľúčových pozícií, či už v justícii alebo na prokuratúre morálne zdatnými ľuďmi, ďalej prinášajúce viac otvorenosti cez ľudí z mimojustičného a prokurátorského prostredia, by k tejto potrebnej zmene mohli a mali prispieť. Inštitúcie ako Súdna rada, Prokurátorská rada, by nemali byť obsadzované v prevažnej miere len ľuďmi „zvnútra“ – sudcami a prokurátormi, ale s ohľadom na svoje oprávnenia pri vyvodzovaní zodpovednosti voči sudcom a prokurátorom, by v nich mal mať významný – významnejší priestor aj hlas „zvonku“. Výber generálneho prokurátora, špeciálneho prokurátora, šéfa Najvyššieho súdu, Súdnej rady by mal vždy obsahovať aj verejné vypočutie kandidátov, zvukový a obrazový záznam, ideálne s televíznym priamym prenosom. Pre vyvodzovanie zodpovednosti voči sudcom i prokurátorom, či tiež notárom, exekútorom a prípadne aj advokátom po reforme Súdnej rady je namieste s plnou vážnosťou vyhodnotiť promptné zriadenie Najvyššieho správneho súdu, dať mu kvalitných sudcov a proces vyvodzovania zodpovednosti nastaviť efektívne, napríklad podľa modelu v Českej republike, kde je jediný opravný prostriedok až ústavná sťažnosť.

Súdy by mali čo najskôr prejsť organizačnou reformou, ktorej cieľom bude väčšia transparentnosť nad prácou sudcu a priestor pre špecializáciu sudcu na jednu z hlavných agend. Znamenalo by to, že sudca bude súdiť len veci z  rodinného práva alebo trestného práva, správneho práva či občianskeho alebo obchodného práva, aby nebolo bežnou praxou, že sudca jeden deň rozhoduje o krádeži a druhý deň o úprave rodičovských vzťahov k maloletému dieťaťu. To bude potom znamenať, že môžeme žiadať väčšie výkony, rýchlejšie rozhodnutia i vyššiu kvalitu rozhodovania sudcu. Organizačná reforma by mala prehodnotiť aj efektívnosť malých súdov a ponúknuť nové obvody súdov pre jednotlivé agendy podľa početnosti sporov, vecí. Čo je dnes rovnako kľúčové, nová schéma súdov ponúkne v konečnom dôsledku možnosť popretŕhania vytvorených väzieb na súdoch, pretože súdy so sudcami sa zorganizujú do nových celkov s ohľadom na svoju špecializáciu a nové obvody.

V neposlednom rade sa budeme musieť dôsledne venovať téme profesionálnej etiky pri výkone všetkých právnických profesií. Je zjavné, že téma etiky sudcu, či advokáta, notára, exekútora je vysoko aktuálna. Spomeňme si na kauzu „zabíjačka so sudcami“, nezabudnime na prípitok predsedu súdu s advokátom v jeho advokátskej kancelárii či kauzu Bonano. Musia byť jasné štandardy pre správanie sa predstaviteľov právnických profesií, aby predstavitelia týchto profesií mali potrebnú dôveru v spoločnosti, pretože ich správanie aj mimo súdnej siene, ich kancelárie súvisí s výkonom spravodlivosti. Musíme začať povinnou výukou štandardov etiky na právnických fakultách a končiť pri dôslednom vyvodzovaní zodpovednosti za ich porušenie.

Uskutočnenie potrebných zmien v justícii je nevyhnutné vykonať dôsledne v krátkom čase. Len vtedy je nádej, že včas sa dostaví ich efekt a ľudia uveria, že máme v justícii ľudí na správnom mieste a môžeme im dôverovať.