Ste proti imigrantom? Chcem byť vaším priateľom!

Po udalostiach v Bratislave ma zaujal jeden trend: paušálne odsudzovanie tých, ktorí vyjadrujú strach z imigrantov. Sú to neonacisti, extrémisti, darebáci. Treba si takých vymazať z Facebooku, ignorovať. V tomto texte sa pokúsim argumentovať, prečo nálepkovanie podporovateľov protiimigračných názorov môže spôsobiť viac škody než úžitku.

Je ľahké označiť všetkých podporovateľov sobotňajšieho pochodu za rasistov a nacistov. Hlavne po napadnutí divákov cyklistických pretekov. Avšak tá hŕstka zamaskovaných „hrdinov“ by si našla akúkoľvek inú zámienku. Oni nie sú podstatní a o nich nechcem písať. Podstatní sú bežní ľudia, ktorí protiimigračné nálady naplno či potichu zdieľajú. To je omnoho vážnejší problém. Diskusné fóra exotov, konšpirátorov a protiprúdových bojovníkov totiž začínajú ožívať. Konečne našli tému, ktorá ich dokáže z marginálií priviesť do centra pozornosti. A začali ich počúvať aj bežní ľudia, nielen spoluexoti.

Protiimigračné nálady bežných ľudí v prvom rade živí strach z inakosti. Kto vyrastal v dobe, kedy videl černocha akurát na televíznej obrazovke, bude pochopiteľne pociťovať úzkosť pri predstave vlny Afričanov postupujúcich cez Jarovce na Petržalku. Michael Jackson, Ibrahim Maiga a policajt z Beverly Hills sú pomerne chabou prípravou na komunikáciu s inou kultúrou. Mnohí moji známi to nechápu. Oni aj ja sme žili v krajinách, kde proces akceptovania ľudí iných kultúr a rás prebieha už desaťročia. Chodíme na pivo s kolegami z Indie, kamarátka randí s kubánskym inštruktorom salsy, na festivale sme sa spriatelili so skvelými hudobníkmi z Ghany. Farbu pleti nevnímame, sme predsa moderní, osvietení, pokrokoví a tolerantní.

Spolužitie rôznych kultúr však nemá hlboké korene ani na západ od Slovenska. V roku 1955 zatkli v USA Rosu Parks, keď odmietla uvoľniť autobusové sedadlo bielemu pasažierovi v sekcii pre farebných. Segregácia je v USA dnes nemysliteľná, rovnako ako používanie výrazu „farební“. No rasovo motivované konflikty sú v tejto krajine dodnes. Ľahké to nie je.

Keďže som študoval mimo Slovenska, nie je pre mňa kontakt s inou kultúrou ničím nezvyčajným. Ale nie každý mal tú možnosť. Snažil som sa na to myslieť, keď som nedávno sprevádzal skupinu kolegov z Angoly po Veľkom Krtíši. Domáci sa za nami otáčali, zazerali, šepkali si. Dve seniorky rýchlo prešli na opačnú stranu cesty a myslím, že sa aj prežehnali. Stret s človekom inej pleti nie je pre väčšinu ľudí na Slovensku ani zďaleka takou samozrejmosťou, ako si myslíme my, ktorí cestujeme o niečo častejšie.

Okrem strachu z nepoznaného prináša hrozba imigrácie veľa ďalších otázok. Na mnohé z nich nevie nikto odpovedať. Ja verím, že potrebujeme byť empatickí a ľuďom v núdzi musíme pomôcť. Sám som pripravený pre to urobiť veľa. Ale predstava, že migrácia väčšieho počtu ľudí nespôsobí žiaden problém, je naivná.

Týmto textom sa nijako nesnažím ospravedlňovať násilie či vulgaritu, ktorej sme boli svedkami. Vandalov, ktorí ničia mesto, ubližujú nevinným, alebo chcú vešať poslancov, treba potrestať. Dúfam, že polícia a tajné služby sa o to postarajú. Ale v pochode nekráčali len neonacisti tvrdého jadra. A keď príde druhý pochod, môže byť tých bežných ľudí o dosť viac. Strach dokáže veľa.

Ak budeme ľudí, ktorí majú obavy v súvislosti s imigráciou ostrakizovať a označovať za extrémistov, neonacistov, luzu či lumpenproletariát, môže sa nám to vypomstiť. Rôznym extrémistickým hnutiam tak ženieme do náruče podporovateľov. Podobne ako arogancia lekárov často vháňa pacientov do náruče rôznym podvodníkom, ktorí im potom za ťažké peniaze predávajú amulety a chlórové kvapky.

Spolužitie ľudí rôznych kultúr a rás nie je jednoduché. Netvárme sa, že je. S ľuďmi, ktorí majú z imigrácie obavy, by sme radšej mali diskutovať než vynášať okamžité súdy a odoberať si ich z priateľov na Facebooku. Nepáľme mosty. Nepomáhajme vyrábať ďalších neonacistov. Bežní ľudia majú strach a podporu extrémnych hnutí často vnímajú ako jedinú možnosť ako prejaviť svoj hlas. Niektorí z nich majú napríklad limitované informačné zdroje. Ale pravda je aj to, že my (my viac sociálne prepojení; my, ktorí máme viac načítané; my, ktorí sme viac cestovali) im často nevieme zrozumiteľne podať lepšiu alternatívu.

Neonacizmus je nebezpečný. Ale nebezpečná je aj elitárska nadradenosť.