Denník N

Prokremeľské dezinformacie a problémy slovenskej informačnej suverenity

Slovenské kultúrne a vzdelávacie inštitúcie majú dlhú tradíciu a sú zdanlivo apolitické. Avšak, niektoré z nich legitimizujú a podporujú prokremeľské narativy. Sloboda prejavu je ohrozená protizápadnou kontrakultúrou ukotvenou v prostredí medzi slovenskými politikmi a intelektuálmi.

V posledných rokoch sa o Slovensku hovorí ako o „proeurópskom ostrove“ Vyšehradskej štvorky, ako o krajine so stabilnou demokraciou a silným eurooptimizmom, obzvlášť, keď vezmeme do úvahy nedávny vývoj v susedných krajinách. Hoci je na týchto tvrdeniach veľa pravdy, skutočný obraz je o niečo zložitejší. Počas parlamentných volieb v roku 2016  sa krajina stala svedkom vzostupu pravicového extrémizmu a protisystémového populizmu. Rovnakú situáciu priniesli aj  prezidentské voľby v roku 2019,  a navyše, niektorí  slovenskí politickí lídri, dokonca otvorene sympatizujú s Kremľom a podobnými autoritárskymi režimami. Hoci je Slovensko vo všeobecnosti prozápadne orientovanou krajinou, má tiež silnú rusofilnú a panslavistickú kontrakultúru venujúcu sa rozširovaniu protizápadných narativov. V zásade nie je na pluralite názorov a kultúrnych preferenciách nič zlé. Naopak, takáto rozmanitosť je dôležitou súčasťou zdravej demokracie. Avšak, pokiaľ sú skombinované s poplašnými správami a konšpiračnými teóriami,  niektoré druhy narativov môžu podkopať liberálny demokratický politický poriadok. Nebezpečenstvo je ešte väčšie, ak sa stanú nástrojom cudzích mocností. V tomto kontexte je osožné hovoriť o prokremeľských narativoch v súvislosti s informačnou suverenitou.

Dvojsečná zbraň

Ohľadom pojmu informačná suverenita sa vedie množstvo debát. Na jednej strane sa pod ním rozumie schopnosť zvrchovaného štátu spravovať globálny tok informácií a poskytovať svojim občanom spoľahlivé a aktuálne informácie. To by malo  zabrániť tomu, aby uverili dezinformáciám a poplašným správam šíreným takzvanými „alternatívnymi“ médiami, z ktorých sa niektoré, ako napríklad ruská televízna sieť RT (v minulosti „Russia Today“) tešia medzinárodnému vplyvu. Z tohto uhla pohľadu, je v  pojme informačná suverenita nevyhnutne zahrnutá koncepcia pluralizmu a slobody slova a prejavu. Avšak, pojem informačná suverenita používajú aj štáty s autoritárskymi režimami, akým je napríklad Čína, ktoré výrazne cenzurujú a obmedzujú voľný tok informácií. Nedávne akademické a politické diskusie ohľadom populárneho termínu „hybridná vojna“ už poukázali na to, že boj s dezinformáciami je často dvojsečná zbraň. Pokiaľ je možné čokoľvek koncipovať ako nástroj „vojny“, potom môže byť v mene bezpečnosti všetko aj cenzurované, čím dochádza k ohrozeniu slobody prejavu.  Obzvlášť  sa to týka kultúrnej sféry. V nedávnej kontroverznej kauze, bola ako nástroj globálnej propagandy označená a ostro kritizovaná ruská animovaná rozprávka, čím sa nastolila otázka, ako ďaleko by mal tento koncept až zájsť. Opatrný a kritický prístup k diskusii o dezinformáciách, určite neznamená, že dochádza k popieraniu existencie záškodníckych operácií zo strany Kremľa. V roku 2019, slovenské bezpečnostné služby varovali, že  „Ruská federácia vyvíjala aktivity, ktoré boli primárne zamerané na udržiavanie sympatií slovenskej verejnosti voči Rusku, jeho kultúre a politike a na oslabenie síl otvorene skeptických či kritických voči Rusku.“ Z pozorovania ruských snáh o rozšírenie jeho vplyvu v Európe, vyplynul záver, že Rusko používa pragmatický alebo „transideologický“ prístup, oportunisticky hľadajúc partnerov medzi radikálnou ľavicou aj pravicou. Narativy, ktoré volí, teda závisia od kontextu a jeho nástroje môžu byť často protirečivé.

Panslavistické a protizápadné tendencie

Na Slovensku je úrodná pôda pre panslavistické a protizápadné tendencie. Korene tohto javu treba hľadať v slovenskej národnej identite a v histórii budovania tohto národa, viažucej sa  k okolnostiam, v ktorých sa v 19. storočí nachádzala rakúsko-uhorská ríša. Ľudovít Štúr, ikona slovenského národného obrodenia (19.storočie) a otec modernej spisovnej slovenčiny je známy svojím sklamaním zo západu, ktorý obviňoval z politického, ekonomického a náboženského úpadku. Štúrove sympatie boli na sklonku jeho života naklonené autokratickým ruským cárom, ktorých považoval za prirodzených vodcov slovanského sveta. Prepojenie medzi panslavistickou rusofíliou a protizápadnými tendenciami možno poľahky pozorovať v niektorých politických a intelektuálnych prostrediach na Slovensku. Hoci politické zriadenie na Slovensku zostáva do väčšej miery verné európskym a pro-NATO geopolitickým tendenciám, v krajine je prítomná aj protizápadná kontrakultúra, ktorej sa čiastočne podarilo preniknúť do štátom podporovaných inštitúcií. Takéto protizápadné narativy ťažia z existujúcich kultúrnych konfliktov, obvykle zobrazujúcich západ ako morálne degenerovaný, a to kvôli jeho sociálnemu liberalizmu a propagácii LGBT práv. Rovnako silná je tendencia postaviť k sebe bok po boku „duchovne slabý“ pokrytecký západ a silné Rusko, ktorého (údajné) náboženské znovuzrodenie a návrat k „tradičným hodnotám“ žiari ako príklad pre zvyšok slovanského sveta. Narativy kremlinofilov idú obyčajne ruka v ruke s poplašnými správami a rozličnými konšpiračnými teóriami s protizápadným, antisemitským a od roku 2014 aj protiukrajinským charakterom. Suma sumárum, panslavizmus je pravdepodobne najčastejšia téma, no rozhodne nie jediná. Časť prokremeľských narativov sa viažu k spomienkam na druhú svetovú vojnu a symbolické dedičstvo protifašistického odporu. Kým Slovenské národné povstanie v roku 1944 je kľúčovou udalosťou slovenskej histórie, boj proti fašizmu je témou, ktorú možno poľahky prepojiť s kremeľským narativom týkajúcim sa Veľkej vlasteneckej vojny. Je pozoruhodné, že prokremeľské narativy a ich podporovatelia sú tiež niekedy legitimizovaní zavedenými a uznávanými kultúrnymi a vzdelávacími inštitúciami. Ako príklad môžeme uviesť Maticu slovenskú. Je to jedna z najstarších slovenských kultúrnych inštitúcií, ktorá zohrala kľúčovú rolu v 19. storočí počas národného obrodenia a aj naďalej dostáva dotácie zo slovenského štátneho rozpočtu. V posledných rokoch však kvôli svojím údajným stykom s proruskými radikálmi na Slovensku, ako aj kontroverznými výkladmi holokaustu vzbudila podozrenie verejnosti. Bývalý minister kultúry Marek Maďarič sa voči nej ostro ohradil a pohrozil, že zastaví jej financovanie z verejných zdrojov. Podobne, Slovenský zväz protifašistických bojovníkov založený v roku 1969 ako veteránska organizácia vydáva časopis, ktorý sa podľa slovenských žurnalistov stal nástrojom „ruskej propagandy“. Časopis naozaj aktívne zverejňoval materiály, obsahujúce protizápadné konšpiračné teórie a Ruskom inšpirované dezinformačné trópy o ukrajinských „fašistoch“.

V boji proti obludám nie je opatrnosti nikdy nazvyš

Zdá sa, že tento problém je systémového charakteru. Slovenské inštitúcie tváriace sa ako kultúrne alebo vzdelávacie – a tým pádom zdanlivo apolitické – v skutočnosti veľakrát podporujú politické narativy, často kombinované s konšpiračnými teóriami a neoverenými tvrdeniami.  Na strane druhej, zatiaľ čo pluralizmus  a konflikt názorov sú v princípe prirodzenou súčasťou zdravého demokratického procesu, šírenie dezinformácií ním určite nie je a môže mať  dokonca za následok podkopanie politického rámca zaručujúceho slobodu prejavu. Avšak,  je nutné  vyvarovať sa spadnutia do osídiel druhého extrému, keď  sú láska k ruskej kultúre a všeobecne prívetivý postoj voči tejto krajine (tak tradičné pre Slovensko), spájané so sympatiami k politickému režimu. Inými slovami, tam kde je to možné, je rozumné rozlišovať medzi Rusofíliou a Kremlinofíliou alebo Putinofíliou. V tomto kontexte je potrebné opatrne narábať aj s pojmom informačná suverenita. Najmä, protizápadné sily v Rusku sa dlhodobo pohrávajú s pojmami ako „informačná bezpečnosť“ a „duchovná suverenita“ a používajú ich ako ideologickú oporu v snahe kultúrne a politicky izolovať Rusko od západu. Slovami Nietzscheho aforizmu, ktorý v súčasnosti často s obľubou používajú vedci zaoberajúci sa „hybridnou vojnou“, človek sa nesmie stať obludou, proti ktorej bojuje.

K napísaniu tohto článku prispela svojim empirickým výskumom Veronika Golianová.

Článok je súčasťou projektu #DemocraCE v spolupráci s Visegrad/Insight. Anglická verzia

Teraz najčítanejšie

Aliaksei Kazharski

Som výskumný pracovník a prednášam na Fakulte Sociálnych a Ekonomických Vied Univerzity Komenského a Fakulte Sociálnych Vied Univerzity Karlovej v Prahe. Pochádzam z Bieloruska. Mojim zameraním je medzinárodná politika. Prečítajte si aj moje akademické publikácie o Slovensku: - Two kinds of small? The ‘EU core’ in Slovak and Czech geopolitical imagination https://www.tandfonline.com/doi/abs/10.1080/14782804.2019.1598340 - The End of ‘Central Europe’? The Rise of the Radical Right and the Contestation of Identities in Slovakia and the Visegrad Four https://www.tandfonline.com/doi/abs/10.1080/14650045.2017.1389720