Denník N

Učitelia zo zámku, alebo čo sa môžeme naučiť o príprave učiteľov z histórie?

Poznáte budovu pedagogickej školy v Leviciach? Z jej architektúry a historickej logiky prípravy učiteľov sa môžeme inšpirovať aj v súčasnosti. Dnes prípravu učiteľov nezvládame a učitelia nedostávajú potrebnú podporu ani po nástupe do škôl. Univerzity často predstierajú výskum a absolventi často predstierajú, že vedia, čo majú za katedrou robiť.

Patríme ku krajinám s najvzdelanejšími učiteľmi, teda s druhým stupňom vysokoškolského vzdelania. Vo viacerých z nich – Poľsku, Fínsku, Estónsku – je tento jav sprevádzaný výbornými výsledkami žiakov v PISA testoch. U nás to tak nie je a preto je namieste spýtať sa, aká je kvalita a efektivita vysokoškolskej prípravy učiteľov.

Pri písaní programu pre školstvo strany Za ľudí sme sa veľa rozprávali o príprave učiteľov. Ako ju skvalitniť, aby naši učitelia boli sebavedomí a empatickí sprievodcovia našich detí, ktorí im vedia pootvoriť dvere ku kvalitnému vzdelaniu a k radosti z objavovania? Z debaty vznikol tento text. Riešenia, o ktorých logike hovoríme, nájdete konkrétnejšie rozpracované v našom programe.

 

Učiteľský zámok v Leviciach

Pedagogická škola v Leviciach je jedna z najkrajších, najimpozantnejších a už vlastne historických školských stavieb na Slovensku. Pripomína zámok. Veľká budova na kopci nad mestom je jeho pýchou a je v nej stelesnená história učiteľského vzdelávania na slovenskom území od začiatku minulého storočia. Začala sa stavať v roku 1909 a v školskom roku 1911/12 sa v nej začali vyučovať budúci učitelia.

Pedagogická škola v Leviciach

Všetko pod jednou strechou. Na prvom poschodí cvičná škola na prax, na ďalších učebne pre študentov a na najvyššom mieste internát. Súčasťou jej areálu bola botanická záhrada, meteorologická stanica, bohatá knižnica, súbory zbierok. Všetko v mene prípravy budúcich učiteľov, ktorí sa v nej vzdelávali. Pôvodne Maďarský učiteľský ústav, neskôr Československý učiteľský ústav, Štátna učiteľská akadémia, Pedagogické gymnázium, Pedagogická škola pre vzdelávanie učiteľov národných škôl (či potom Stredná pedagogická škola, Pedagogická a sociálna akadémia alebo Stredná odborná škola pedagogická), bola to historicky vlastne príkladná inštitúcia ako v spojení teórie a praxe na jednom mieste dať študentom dobrý štart do učiteľského povolania v národných, neskôr základných školách.

Architektúra tejto školy, jej výbava i starostlivosť o koncepciu svedčia o tom, že vzdelávanie učiteľov bolo považované za vážnu a mimoriadne dôležitú misiu štátu. Príprava učiteľov národných škôl mala povahu stredoškolského vzdelávania, čo sa dlhodobo považovalo za primerané a na tú dobu aj bolo celkom postačujúce. Posledná generácia učiteľov v základnom vzdelávaní – absolventov tejto školy – už nie sú aktívni učitelia, dnes sú to už osemdesiatnici. Hrdí na svoju školu a celoživotne i veľmi hrdí na svoje povolanie.

 

Oslabená reputácia

Dnes sme v celkom inej situácii. Často hrdí na to, že máme učiteľov základných i stredných škôl s magisterským vzdelaním, že pedagogické fakulty sú súčasťou univerzít, že nezápasíme s nízkou kvalifikovanosťou učiteľov. Už menej hrdí na samotné postavenie učiteľov v spoločnosti, aj  keď s formálne tak vysokým vzdelaním. Rovnako s obavami hľadíme na to, kto sa uchádza o štúdium učiteľstva a priznávame, že toto štúdium nie je atraktívne a často je pre uchádzačov východiskom z núdze. No a navyše, veľmi kriticky vnímame školy, teda univerzitné fakulty, ktoré nám učiteľov pripravujú. Ich reputácia sa sotva dá prirovnať k tej, ktorú historicky zažíval spomínaný levický učiteľský ústav, hoci sa jednalo len o strednú školu. Aj keď medzi súčasnými fakultami pripravujúcimi učiteľov nájdeme lepšie a horšie, a aj keď niekedy z ich prostredia vzíde dobrá vedecká práca, nedokážu vo všeobecnosti presvedčiť, že vo vzdelávaní učiteľov ide o to pravé orechové, čo sa od nich očakáva. Komplexná, dôkladne premyslená a zdôvodnená príprava nových generácií učiteľov je na nich veľmi rozpačitá.

Z architektúry historického učiteľského ústavu, ktorý veľkoryso pokrýval praktické, teoretické, kultúrne a všestranné poznávacie podnety prípravy budúcich učiteľov, sa okrem toho teoretického oslabilo v posledných štyroch desaťročiach takmer všetko. Ostalo najmä to teoretické, a to práve preto, že sme prirýchlo či predčasne vytlačili učiteľské vzdelávanie do univerzitného prostredia, v ktorom sa logicky a prirodzene akcentuje dôraz na teoretické poznávanie. Pedagogické fakulty majú aj v tejto oblasti tú smolu, že vážne kríva aj tá teória a výskum, na ktorých by mala teória poskytovaná študentom stáť.

Zo všetkých slovenských pedagogických fakúlt sa seriózny pedagogický výskum splývajúci s medzinárodným poznaním dá nájsť maximálne na jednej. Zato všetky sa usilovne hrnú ponúkať magisterské i doktorandské štúdiá a najlepšie aj generovať docentov a profesorov z pedagogiky, hoci reálne na to potenciál vlastne vôbec nemajú. No a všetci sa trápia s praxou. O fakultných cvičných školách desiatky rokov len snívame, školy nie sú motivované zabezpečovať prax pre študentov a kurzy s praktickým obsahom na fakultách vyučujú síce titulmi vyzdobení ľudia, avšak bez akéhokoľvek kontaktu so školskou realitou. Zoberme príklad: keď sa študenti majú detailne naučiť ako pripraviť a realizovať školské či triedne kurikulum, tak ich to takmer s istotou bude na fakulte „učiť“ človek, ktorý v živote nikdy nič také nerobil. A čudujeme sa, že na Slovensku to vie málokto, hoci to školský systém od každého vyžaduje.

 

Smerom k vyváženosti

Vyváženosť prípravy učiteľov na učiteľských fakultách skutočne chýba a hlasy, ktoré hovoria, že túto vyváženosť teoretickej a praktickej prípravy potrebujeme, treba počúvať. Sú to hlasy zo škôl, kde absolventi nastupujú, hlasy externých analytikov, ale aj hlasy súčasných študentov učiteľských študijných odborov. Priznajme otvorene, že učiteľstvo idú študovať najmä ľudia orientovaní na praktickú skúsenosť a učiteľskú remeselnosť. Ich volanie po dôkladnejšej praktickej príprave je zrozumiteľné a nevypočutie tohto volania chybné. V tomto prípade je neproduktívne, ak sa fakulty míňajú očakávaniam študentov a namiesto dostatočnej praktickej prípravy im ponúkajú nadmieru často balastnej, povrchnej a opakujúcej sa teórie, ktorej zmysel im často môže unikať.

Nie, nehovoríme o tom, že teoretické štúdium je v tomto prípade druhoradé. Štúdium na vysokej škole je luxusná investícia z pohľadu štátu a benefit pre študentov práve preto, že má ponúknuť aj súhrn významných teoretických poznatkov. Tieto už učitelia v praxi často nebudú mať možnosť detailnejšie objavovať a najlepšie im ich vie dať práve vysoká škola. Dobre spracovaná a podaná história vzdelávania, sociológia výchovy, analýzy školských politík, porovnávacia medzinárodná pedagogika či filozofia výchovy nepochybne vytvára profil kvalifikovaného učiteľa súčasnosti a budúcnosti. Ak týmto témam nedáme priestor počas štúdia, už túto kvalifikovanosť pravdepodobne nedokážeme doplniť. Učitelia na ňu nebudú mať čas ani veľa motivácie sa k týmto poznatkom dostať, lebo budú pohltení praktickou každodennosťou. Dobrá a kvalitná teoretická príprava je celkom na mieste. No keď už ideme k detailom vyučovania ako podstaty učiteľskej práce, bez praktickej prípravy pevne zabudovanej v študijných programoch to už nepôjde. A niekde tam je kameň úrazu, ktorý bude treba vyriešiť.

 

Mizéria každodennosti

Zdalo by sa, že riešenie je jednoduché. Prosto učiteľské fakulty dajú do programov viac praxe, ministerstvo viac peňazí na ňu a je vybavené. No nie je, ani to takto nepôjde. Pedagogické a všetky ostatné učiteľské fakulty fungujú v režime, ktorý ich núti správať sa tak, že im je spolupráca s praxou ukradnutá či dokonca znemožnená. Hodnotené sú za  výstupy, ktoré smerujú k robeniu vedy (či pseudovedy) a s praktickou každodennosťou majú málo spoločné. Na to, aby sa tieto fakulty púšťali do aktivít a projektov, ktoré ich spájajú s praxou, nie sú vôbec motivované. Napríklad by sa očakávalo, že pedagogické fakulty sa budú masívne zapájať do tvorby učebníc, didaktických materiálov, tvorby vzdelávacích programov pre školy, lebo to by ich s praxou spojilo najviac a bola by to optimálna cesta ich premostenia k realite škôl, pre ktorých pripravujú učiteľov.

Ale oni to nerobia a v tomto systéme ani robiť nebudú. Z jednoduchého dôvodu: napísanie učebnice, vytvorenie vzdelávacieho programu či tomu podobná aktivita má podľa hodnotiacich kritérií a pre hodnotenie pedagogickej fakulty úplne mizernú váhu. Neporovnateľne nižšiu ako publikovanie výskumného textu v angličtine v medzinárodnom periodiku, ktorý si žiadny slovenský učiteľ, tobôž nie študent, nikdy neprečíta a ani nebude vedieť, že existuje. Takýto text môže byť veľmi kvalitný a obohacujúci pre tých, pre ktorých je pedagogika a vzdelávanie stredobod ich intelektuálnej a expertíznej práce. No určite nie je významným pre všetkých učiteľov či pre všetkých študentov učiteľstva. Pre tých by bolo ďaleko užitočnejší a prínosnejší kontakt s praktickými výzvami, ktoré sú pedagogickým fakultám systémovo cudzie. Na jednej strane majú pedagogické fakulty produkovať masy prakticky dobre pripravených učiteľov, na druhej strane sa majú správať ako excelentné výskumné univerzitné pracoviská, aby slušne prežili. A obe veci spolu nesedia, nedajú sa robiť súčasne.

 

Režim profesijného vzdelávania

Slovensko nie je samozrejme jediná krajina, ktorá na túto dilemu narazila. Zatiaľ ju však u nás nikto nevyriešil, lebo vyžaduje náročnejší systémový prístup. Najprv bude treba jednoznačne a jasne povedať, že príprava učiteľov je prototypom takzvaného odborného a aplikovaného vysokoškolského vzdelávania. Je to presne to, čo pokrývajú spravidla odborné vysoké školy alebo profesijne orientované programy či fakulty univerzít. Práve takéto fakulty a programy nachádzame v mnohých krajinách na svete a práve na nich sa dobre darí premosťovať teoretickú prípravu učiteľov s praxou. Spravidla majú podmienky nastavené tak, že spolupráca s praxou je ich charakteristickou črtou a sú takto aj hodnotené či finančne podnecované.

Absolventi pedagogickej školy v Košiciach (1959)

Švajčiarsko, Francúzsko či Dánsko v Európe sú len príkladmi takýchto krajín, kde učiteľské vzdelávanie stojí na tejto dobrej a veľmi funkčnej tradícii. Vzaté do dôsledkov, rovnako platí, že dobrá profesijná a komplexná príprava učiteľov v takýchto modeloch spoľahlivo využíva stupňovitý model bolonskej idey vysokoškolského vzdelávania, čo znamená, že profesijný program prípravy učiteľov sa deje v rámci silných bakalárskych študijných programov, a to štvorročných. Postačujúcich, funkčných a významne orientovaných na prax a praktické spôsobilosti študentov. Keď berieme do úvahy, že Slovensko doslova trpí nadmierou študentov magisterských programov, naša neschopnosť vytvoriť kvalitné bakalárske programy pre profesijnú prípravu učiteľov je toho jedným z dôvodov. Pritom nám chýba tiež množstvo expertných profesijných špecializácií určených pre ďaleko užšiu skupinu ľudí. Napríklad školská politika a administratíva, sociológia vzdelávania, porovnávacia pedagogika a iné. Pre tieto bude treba vyhradiť programy na magisterskej úrovni. A to na tých univerzitách či fakultách, ktoré sú zamerané výskumne, majú reálne medzinárodné uznanie a viac ako na profesijnú prípravu učiteľov sa orientujú na výskum.

 

Ukotvenie v regióne

Formovať pedagogické fakulty, ktoré sú viac orientované na prax však neznamená len to, aby ich programy dodali študentom viac praktických skúseností (čím sa táto predstava u nás často vyčerpáva). Znamená to v zásade o čosi ďaleko viac. Totiž, že tieto inštitúcie sú celým svojim pôsobením zakorenené do života škôl v prostredí, kde pôsobia. A to im dáva skutočný regionálny obsah, dosah a zodpovednosť. Dobrá a životaschopná fakulta pripravujúca učiteľov je regionálna škola. Jej život tvoria nielen študenti, ale školy a učitelia v sieti materských, základných a stredných škôl, s ktorými je fakulta v bezprostrednom a živom kontakte.

Fakulta preto prirodzene prijíma na seba aj úlohu profesijného rozvoja učiteľov, keďže v takejto podobe má lepšiu šancu rozumieť potrebám učiteľov a reagovať na ich požiadavky. Je významnou súčasťou školského systému v regióne, je s ním prepojená, vie pružne reagovať na požiadavky škôl a dokáže im pomáhať. A v takejto podobe a postavení vie byť ďaleko lepším partnerom škôl pre ich rozvoj a ďalšie vzdelávanie učiteľov ako doterajšie štátne Metodicko-pedagogické centrum, ktoré dávno stratilo kredit vo svojom pôsobení. S takýmto posilnením pôsobením pedagogických fakúlt sa odnedávna stretávame napríklad v susednom Rakúsku.

 

Zámok v systéme

Ak sa chceme seriózne rozprávať o zmenách v príprave učiteľov, je dobré ešte raz sa pozrieť na architektúru učiteľského zámku v Leviciach. Dobre znejúce „pridať praktickú prípravu“ je veľmi povrchným heslom. Musíme ísť pod povrch a pochopiť systémové súvislosti. Návrat k levickému učiteľskému zámku ako k modelu učiteľskej prípravy samozrejme dnes nie je prakticky mysliteľný. Architektúra tejto školy je však skvelým symbolom súdržného a komplexného systému prípravy učiteľov. Tým zámkom musí však byť celý systém, nie jedna budova.

Potrebujeme zmeniť postavenie pedagogických fakúlt tak, aby mohli fungovať v zmysle uvedených predstáv. Je to náročná úloha spojená s mnohými systémovými opatreniami vo vysokoškolskom prostredí i v regionálnom školstve. Dôležité je však aj to, že fakulty, ktoré budú schopné akceptovať a uplatňovať novo-vypracované kritériá pre efektívnejšie bakalárske a magisterské študijné programy, chceme už od začiatku postupných zmien motivovať nárokovateľnými dotáciami vo forme tzv. „špecifík“ z rozpočtu rezortu školstva nad rámec bežnej dotácie. Bez nutnosti vytvárania novej inštitúcie tak vytvoríme stabilný rámec pre financovanie kvalitnejšieho pedagogického vzdelávania. Ak navyše odbúrame potrebu vedeckých výkonov v bakalárskych programoch a vysokými štipendiami podporíme záujem aj tých najlepších absolventov o pedagogické smery, už v krátkom časovom horizonte dokážeme vytvoriť podmienky pre tie fakulty, ktoré sa chcú prispôsobiť súčasným potrebám.

 

Michal Kovács, Branislav Pupala

 

 

 

Teraz najčítanejšie

Michal Kovács

Vediem expertný tím Školstvo v strane ZA ĽUDÍ. Do školstva som sa vrátil z manažmentu medzinárodnej firmy. V komunálnej politike sa venujem materským a základným školám, strednú školu som pomáhal zakladať, na vysokej som spolu s kolegami zriadili úspešné pracovisko a 5 rokov som budoval program pre šikovných ľudí zo Slovenska, ktorí odišli do zahraničia. Viacerí z nich boli učitelia a vedci na najlepších svetových univerzitách.