Denník N

Mám naozaj voliť Kotlebu?

Už od čias Kotlebovho víťazstva v župných voľbách sa zvyknem zamýšľať nad tým, kto sú vlastne ľudia, ktorí ho volia. Nezdieľam totiž názor, že každý kto volí Kotlebu, je hneď fašista. Ako však jeho popularita narastá a ja nad tým rozmýšľam čoraz viac, tak mi vlastne vychádza, že by som mal kotlebovcov voliť aj ja!

Pochádzam z peknej dedinky v michalovskom okrese, ktorá nemá ani tisíc obyvateľov. Čím je však naša obec známa? Nebývajú tam žiadni Rómovia. Ani jedna rodina! A žiadna rómska osada v okolí! Na Slovensku celkom rarita, nieto ešte na krajnom východe. Samozrejme to však neznamená, že by som s nimi nemal žiadne skúsenosti. V okolitých dedinách ich totiž bolo dosť. Stretával som ich na základnej škole, v autobuse, u lekára… a áno, nebolo to vôbec príjemné. Je zbytočné rozpisovať množstvo nepríjemných situácií, ktoré spolu s názorom okolia formovali môj vtedajší pohľad na nich. Dnes by ma pravdepodobne priviedli k tomu, aby som volil Kotlebu. Teraz, keď som starší a pozerám na celú túto zložitú situáciu bez emócií, chápem, že Rómov nemožno vidieť len ako problematickú spodinu spoločnosti či príživníkov. Sú to tiež ľudia ako my, len nemali toľko šťastia a rovnaké príležitosti. Tým, že budeme voliť Kotlebu, im však nepomôžeme. Príležitosti sa im ešte viac vzdialia a naše predsudky narastú.

Prostredie na dedine a rodinné zázemie ma odmalička viedli k tomu, aby som bol dobrý katolík. Za takého sa aj dnes považujem a každú nedeľu chodím do kostola (áno viem, že podľa toho sa to nemeria). Náboženstvo ma však naučilo nielen chodiť do kostola. Naučilo ma byť tolerantným voči iným ľuďom, či už je to gay, černoch, moslim alebo ktokoľvek. Pre mňa sú to totiž všetko ľudia, ktorí sa narodili tak ako to Boh chcel a to, že na nich budem vykrikovať s krížikom pripnutým na manchestrovom saku, zo mňa dobrého katolíka nespraví. Skôr naopak. Čiže ani tadiaľ moja cesta ku kotlebovcom nevedie. A či sa nebojím, že mi nejakí LGBT ľudia rozbijú tradičnú rodinu? Ak niekto žije v tradičnej rodine a bojí sa, že príde “nebezpečný” gay a rozbije mu rodinu, tak problém je určite niekde inde, nie na strane LGBT.

Asi by som sa teda mal obávať aspoň tých migrantov, ktorých tu mimovládky navozia. Migračná kríza však začala ešte pred poslednými voľbami, a tí migranti stále nie a nie prísť. Začínam mať teda pocit, že možno to až také vážne nebude. A ak by ich aj zopár predsa len prišlo, cítil by som sa veľmi hlúpo, ak by mi niekto, kto nepozná náš jazyk a reálie, ukradol prácu. Alebo keby som sa v nedeľu pomýlil a namiesto kostola vošiel do mešity. Chápem síce, že kotlebovci s tým môžu mať problém (pamätáme výstup na Kriváň), ale ja v tom ohrozenie nevidím.

V čom však ohrozenie vidím, je ideológia, ktorá neznáša všetkých a všetko. Každého, kto je trocha iný, treba postaviť mimo spoločnosť. Veď sú to paraziti, úchyláci, teroristi! Jasné, teraz sa nás to netýka, lebo však to sú „oni“. Ale čo keď nabudúce budeme v niečom iní „my“? Začína to neznášaním „cigánov“, slniečkarov, islamistov, černochov, Ázijcov… Postupne sa to nabaľuje, zoznam sa rozširuje a končí to tými kapitolami z dejepisu, ktoré snáď nikto z nás nechce zažiť na vlastnej koži. Nenávisť je nenávisť. Nie je to program, vôbec nie vízia a určite nie lepšia budúcnosť. Čiže ani preto u mňa kotlebovci nemajú šancu.

S kotlebovcami mám ešte jednu vec naoko spoločnú. Tiež som hrdý Slovák. Moja hrdosť však nevychádza z nejakého abstraktného slováctva, ktoré mnohí nevedia ani vysvetliť. Spýtajte sa kotlebovca, prečo je hrdým Slovákom. Čo vám odpovie? „No som hrdý Slovák, lebo som Slovák“ (niektorí možno ešte pripoja aj prídavné meno biely). Pre mňa však byť hrdým Slovákom znamená hrdiť sa nielen našou bohatou históriou, ale aj všetkým tým konkrétnym, čo Slovensko v posledných rokoch a desaťročiach dokázalo. Úspešným príbehom, ktorý bol postavený na demokratických pilieroch, na európskej a severoatlantickej spolupráci a na západnej kultúre. Nenechajme si ten príbeh kotlebovcami ukradnúť.

Ľudia nebláznime! Poďme 29. februára voliť!

Teraz najčítanejšie