Denník N

Osia továreň

Panoptikum a kaleidoskop nešťastia a pomätenosti

„V ten deň, kedy sme sa dozvedeli o bratovom úteku, som bol na obchôdzke Obetných kolov. Už som vedel, že sa k niečomu schyľuje – Továreň mi to povedala.

Na severnom konci ostrova som mal dva Koly. Na jednom visela hlava potkana s dvoma vážkami, na druhom čajka a dve myši.

Moje mŕtve hliadky, predĺžené ruky, nad ktorými som získal vládu skrz ich smrť, ten jednoduchý, ale konečný akt kapitulácie – Vrátil som sa v myšlienkach k Obetným kolom – nehlásili žiadne nebezpečenstvo pre mňa ani pre ostrov.

Chcem vyzerať temne a hrozivo – tak, akoby som mal vyzerať, tak, ako sa patrí, aby som vyzeral, tak, ako by som mohol vyzerať, keby sa mi nestala tá nehoda. Keď sa na mňa pozriete, v živote by vás nenapadlo, že som zabil troch ľudí. To nie je fér.“

Frank Cauldhame úradne neexistuje. Keď sa narodil, jeho otec to nenahlásil. S otcom tu žije celý život. Na tomto ostrove pri pobreží Škótska, ktorý pri odlive ani nevyzerá ako ostrov, prežil celý svoj život – tu sa cíti v bezpečí, tu to musí chrániť. Keďže mu otec nechcel kúpiť pušku ani brokovnicu, musel ostrov chrániť ináč. Pomocou podomácky vyrobených výbušnín, katapultu, plameňometu a stále mal svoj prak, po okolí schované zbrane a zásoby a mágiu.

Jeho otec bol človek, ktorý poznal v dome mieru každej jednej veci a často naňho vystrelil otázku typu: „Tak by ma zaujímalo, aká dlhá je tá telefónna šnúra?“

„V natiahnutom, alebo normálnom stave?“ spýtal som sa.

Nikdy mi nepovedal, čo kedysi robil, odkiaľ mal peniaze. Rod Cauldhamovcov sa majetkovo za dvesto rokov scvrkol na tento ostrov a čo mi otec rozprával, mali sme v rodine viac divných smrtí, než sa mi zdá normálne. Samozrejme som mu to nepovedal. Mám pocit, že robil na univerzite a že možno má aj nejaké patenty. Sem-tam sa preriekne, alebo len tak niečo spomenie. Čo viem určite, je to, že bol kedysi ťažkým hipisákom.

„Mám pocit, že medzi nami existuje akási tichá dohoda: ja pomlčím o svojej úradnej neexistencii a na oplátku si budem robiť na ostrove viac-menej čo chcem, v meste si môžem kupovať, čo chcem. Jediná vec, na ktorej sme sa nedávno nezhodli bola motorka – povedal, že až keď budem trocha starší.“

To a ešte jeho pracovňa. Zamykal ju, neviem, čo v nej je. Určite tam má nejaké malé chemické laboratórium, to viem určite – podľa zápachu. Ale na sto percent tam má aj ďalšie veci. Na druhej strane – ja mám podkrovie. Rovno pod strechou. Tam sa so svojou chromou nohou, ktorú mu spôsobila mamka, nikdy nevyšplhá. A to je dobré. Nevedel som, ako by sa zatváril, keby uzrel Továreň.

Moja mama ma opustila po pôrode a potom sa vrátila z ničoho nič, aby porodila môjho mladšieho brata Paula a potom znova odišla. Vtedy sa mi stala tá hrozná vec, ktorá ma zmrzačila.

Erikova mama zomrela pri pôrode. Erik bol vzorný syn, dobrý starší brat, trocha zženštilý, trocha precitlivelý, ale nádejný mladý medik, keby sa v druhom ročníku nezbláznil. A neupaľoval potom psov a neterorizoval malé deti s červíkmi.

„Keď o tom tak uvažujem, vlastne aj Erik niekoho zabil. Zabil maminku, ešte než sa stačil prvý raz nadýchnuť. Pravda, neúmyselne, ale zámer nie je vždy to hlavné.

Továreň hovorila o nejakom ohni.

Stále som ešte nad tým uvažoval a v duchu sa pýtal, čo to môže znamenať. Jeden výklad bol po ruke, že Erik zas zapálil pár psov, ale poznal som Továreň natoľko dobre, že som to nepovažoval za jedinú možnosť. Tušil som, že v tom bude čosi viac.“

Frank má v pláne, že vykoná v starom protileteckom bunkri, ešte z druhej svetovej vojny, rituál s pomocou lebky Starého Saula, pokúsi sa s Erikom spojiť a zistiť, čo robí. No musí sa ešte poradiť s Továrňou, chce ísť s kamošom Jamiem piť do Porteneilu, chcel si zahrať na vojnu, má ešte ako veliteľ Sprejov nesplatené účty s plastovými vojakmi. Neďaleká komunálna skládka je skutočnou zlatou baňou. Odtiaľ má aj tie použité spreje. Odtiaľ má aj…

„Často sám seba vnímam, akoby som bol štát, krajina, alebo prinajmenšom mesto. Mával som pocit, že protichodné stanoviská, ktoré som v minulosti zastával ohľadom určitých myšlienok, stratégii a tak ďalej, sa dosť podobajú zmenám politických nálad, ktorými prechádzajú štáty.

Vždy sa mi zdalo, že si ľudia zvolia novú vládu ani tak nie preto, že súhlasia s jej programom, ale skôr preto, že chcú zmenu. Ktovieprečo si myslia, že sa niečo zmení k lepšiemu, keď sa tá partia hore vystrieda. No dobre, ľudia sú tupí, ale i tak to vyzerá, že všetko závisí oveľa viac od nálad, rozmarov a momentálnej atmosfére než od starostlivo premyslených argumentov. A to isté sa odohráva v mojej hlave.

Niekedy moje myšlienky a pocity nejdú dokopy, takže som z toho usúdil, že v mojom mozgu musí byť celá kopa rôznych ľudí.“

http://www.studentshow.com/gallery/49617965/The-Wasp-Factory-Movie-Promotional-Posters

Škótskemu spisovateľovi Iainovi Banksovi sa podarilo napísať jeden z najslávnejších a kontroverzných románových debutov. The Wasp Factory (1982) vyšla v najnovšom českom preklade v roku 2019 vo vydavateľstve Argo a treba povedať, že kniha je svieža svojim jazykom a spracovaním, mrazivá svojimi témami a atmosférou a napriek mnohým grafickým násilným a krutým častiam to je hlboká sonda do mysle a podvedomia a rodinnej histórie psychických chorôb.

Postupne sa nám odokrýva celá rodinná anamnéza. A to, čo robí tento román taký dobre čitateľný, čo sa štruktúrovanosti deja týka, je práve rozprávač Frank. Skrz jeho oči prežívame jednu traumu za druhou a cítime gradáciu napätia, ktoré smeruje k bodu zlomu, ktorý nie je katarziou, ale katalyzátorom prepadu do hlbšej a stále hlbšej pomätenosti na jednej strane a do chladnokrvnosti na druhej.

To, čo robí tento príbeh takým pútavým a čo spája psychické choroby, zlú výchovu, nedostatok lásky a disciplíny s týraním zvierat, terorizovaním spoločnosti, utiahnutím sa do izolácie – čo spája tragické a komické, ľútostivé a sadistické je zvláštny pocit neskutočnosti a magickosti – zvláštne vibrovanie ako pri zvukoch panových píšťal v príbehoch Arthura Machena a pod povrchom, pod kožou pulzujúca paranoja ako v infernách Augusta Strindberga.

Príbeh ukážkovo predkladá záhady a postupne ich odokrýva, dej akceleruje a nešetrí dejovými zvratmi, či proste momentmi, kedy človek musí knihu odložiť a zamyslieť sa.

Erik utiekol z liečebne a vracia sa na ostrov a Frank sa snaží dostať do otcovej pracovne a ochrániť ostrov pred chaosom. Dynamika medzi bratmi je spracovaná prvotriedne.

Frankov otec vie, že nemôže mať situáciu pod kontrolou navždy a prenasleduje ho neodpustiteľná vina, a preto, keď je vystavený chaosu, tak situáciu nezvládne.

Frank je náš antihrdina, ktorý sa mal s ostrovom vysporiadať a navždy odísť. Ale jeho hendikep a otcovo zatajenie jeho narodenia ho pripútali k ostrovu, predurčovali jeho život, nastavili život zlým smerom. Napokon sa však, keď na to príde, predsa ako hrdina zachová a sú mu odokryté tajomstvá a má na výber – dostáva novú nádej, napriek všetkému zlému čím prešiel a hlavne zla, ktoré spáchal.

Erik sa na rozdiel od Franka neutiahol do seba, ale smeruje svoje znechutenie von, je postrachom okolia, rozširuje strach a neporiadok a zanecháva za sebou smrť a spúšť. Je nekontrolovateľnou, nespútanou silou, so zvrátenou (ne)morálkou a nepochopiteľnými a nezmyselnými pravidlami.

Ich otec pyká za svoju márnomyseľnosť a zaslepenú ľahostajnosť, Frank sa snaží byť totalitným poriadkom a Erik je nekontrolovateľnou anarchiou.

Frank je poriadkumilovný. Organizovaný. Premýšľa, hodnotí, kategorizuje. Plánuje. Frank je plánovač. Frank je staviteľ. Erik je náhoda. Erik je deštrukcia.

Oboch spája červená stuha nešťastia ich krvi – „spomínam si najmenej na troch ďalších členov našej rodiny, ktorí sa odobrali na pravdu božiu dosť zvláštnymi cestami“ – „…aspoň si priznávam, že účelom (pomsty) je predovšetkým masírovanie si ega, znovu získať stratenú hrdosť a dopriať si trocha odreagovania…“ –

„…za súmraku po celodennom chodení po kopcoch za mestom a v hustnúcej tme som vtedy uvidel zvláštne svetlá, ktoré…“ – Napriek nechutnosti nemožno tomu odoprieť umelecké kvality – Morbídne, bizarné a úplne neodolateľné – „…a väčšinu času trávi podivnými rituálmi a stavbou hrubých zbraní, pomocou ktorých zabíja malé zvieratá“ – otec bol hippie – mal nejaké patenty – Továreň hovorila – „som bol na obchôdzke Obetných kolov. Už som vedel, že sa k niečomu schyľuje“ – „Po hodine som znovu nadobudol vedomie. Ležal som v posteli, bledý a omámený práškami, a otec sa medzitým so svojou brokovnicou vydal hľadať Starého Saula“ – „Osu som obstaral bez najmenších problémov. V podstate mi sama vpochodovala do liturgického pohára od marmelády, v ktorom som držal väzňov určených pre Továreň“ – nedostatok lásky a zvláštny pocit neskutočnosti a magickosti – Pod menom Iain M. Banks písal tiež sci-fi romány – Líc a rub a Pomysli na –

„Myslel som na Erika a spomínal na toho bystrého, dobrého, citlivého chlapca, a myslel na to, čím je teraz – posol ohňa a rozvratu, ktorý sa blíži k brehom ostrova ako rozbesnený anjel a v mozgu sa mu ozvenou roja výkriky halucinácie a šialenstva.“

„Čo si dnes porábal?“ Zadíval sa na mňa otec.

„Bol som vonku. Trocha som sa prešiel a tak.“

„Zase si si staval priehrady?“

„Nie,“ odpovedal som. „Dnes nie.“

„Len dúfam, že si zase niekde nemordoval božie tvory.“

Znova som pokrčil ramenami. Samozrejme som „mordoval“. Ako si mám dočerta zohnať hlavy a trupy pre údržbu Kolov a do Bunkru, a pritom nič nezabiť? Prirodzených smrtí je proste málo, ale toto ľuďom nevysvetlíte.

„Niekedy mám pocit, že do ústavu mali zavrieť skôr teba než Erika.“

Kedysi by ma taká poznámka vystrašila, ale teraz už nie. Je mi skoro sedemnásť, nie som žiadne dieťa.

 

 

Teraz najčítanejšie