Denník N

Denník študenta. Nohy si asi budeme umývať v umývadle. Časť IV

Štát minie na väzňa ročne viac než päťnásobok ako na študenta!

Najprv si prečítajte originálny text: Deník vězně. Nohy si asi budeme mýt v hajzlu. Část 4, ktorý ma inšpiroval. Pripomínam, že všetky osoby v príbehu sú fiktívne a podobnosť s realitou je čiste náhodná.

Možno už niečo viete o mojom pobyte za mrežami na Mlynoch. Naposledy som vám popísal môj príchod a prvú noc na Šturáku, ktorý je útočiskom nielen študentov, ale aj švábov. V tejto časti sa dočítate ako prebieha klasický deň väzňa ubytovaného študenta.

Minule som skončil reminiscenciami na môj prvý deň vo Vysokoškolskom meste Ľudovíta Štúra. Vráťme sa teda do prítomnosti. Je mínus dvadsať, sneh sa ligoce a ja sa s batohom na chrbte (a dvoma palčiakmi na každej ruke) terigám po vianočných prázdninách briežkom k Šturáku.

Prišiel som na izbu a tam… sneh. Na jedenástom poschodí. Nie, nezastavilo sa globálne otepľovanie, len ktosi zabudol zavrieť večne poodchýlené balkónové dvere pred odchodom domov na Vianoce. Studený severák ich vyvalil, ale keby nevypli na prázdniny kúrenie, tak tam zaručene bude stále príjemných 21 °C. Takto tam boli 4 °C. Aj po zatvorení balkóna vymrznuté steny ešte týždeň slušne suplovali klimatizáciu. Konečne sa dalo zdravo spať.

Na ďalšie ráno som sa kvôli nefunkčnému odtoku v sprche išiel očistiť nad umývadlom. Potom som čakal pol hodinu, ale nikto mi nepriniesol raňajky, a tak som sám musel zbehnúť do bufetu na prízemí. Tam som si kúpil paštétu a namazal som si ju na dva chleby (krajce, nie celé), ktoré som si bol predošlého večera uchmatol zabalil do servítky vo vývarovni na F-ku. Do hrnčeku mi nikto čaj nenalial. Musel som si rýchlovarnú kanvicu zapnúť sám. S humornou myšlienkou, že hemendex dnes asi nebude (veď ho ani nemám rád), som si lyžicou natrel paštétu na chleby a za päť minút zjedol. So zmiešaným pocitom v očiach som čakal, čo bude ďalej. Vonku ešte tma, vnútri tá odporná rozsvietená neónka. Zvončeka nikde (kiežby ešte mikrofón!), zazvoniť na bachara sa teda nedá, ale odtok upchatý zrejme vlasmi bude treba riešiť. Zišiel som teda dole.

Na vrátnici strážnik odlepil oči od obrazovky čiernobieleho televízora rozmerov 15×15 cm s rozlíšením predindustriálnej priemyselnej kamery, zameral svoj nedôverčivý pohľad na mňa, ako keby som ho odtrhol od sledovania Slovenska vo finále majstrovstiev sveta vo futbale a vybrechol:

„ČO JE?!“

Oznámil som mu, že nefunguje odtok v sprche a nemôžeme sa normálne osprchovať. Povýšenecky odpovedal, že to mám zapísať do knihy opráv a závad. Aha! Tej knihy opráv a závad… Výborne. Nasledujúce štyri mesiace si nohy budeme umývať v umývadle, ak aj tam odtok nezanesú vlasy chlpy mŕtve šváby.

„Kedy sa budeme môcť osprchovať?“ pýtam sa.

„V utorok,“ odvetil a vrátil sa k sledovaniu Jednoducho Márie.

Fajn, paráda. Zhnijeme tu ako tie stúpačky.

O pol dvanástej bol obed. Nikto nám nenasunul žiadne ešusy, takže som sa musel vybrať do kopca za Šturákom sám. Radšej o pol dvanástej a stáť vo fronte šesťdesiatich ľudí ako o pol jednej, keď sa šóra hadí až von. Pršalo, chápete. Nehovoriac už o tom, že každý vyučujúci sa mohol vždy predbiehať. U nás očividne doposiaľ francúzska revolúcia neprebehla.

Konečne som sa dostal na rad. Polievka a sviečková. Falošná, lebo moja podošva sa dala ľahšie krájať. Smotanovo-mrkvovú grcku omáčku s knedľou fakt nemusím, ale čo som si mal brať, keď druhá alternatíva bol… vyprážaný syr. Makové slíže budú až v piatok.

To sa fakt nedalo. Nemalo to žiadnu chuť, aj tak toho bolo len na päť lyžíc a navyše úplne studené. Polievka bola nejaký vývar zo včerajšieho slepačieho vývaru, ale aspoň to obsahovalo mrkvu a nejaký ten rezanec. Skrátka voda, ale aspoň teplá. Ešte som si k nej zobral štyri krajce chleba a dva čaje.

Jedáleň na C-čku je tak zázračne navrhnutá, že nezáleží koľko ľudí čaká na obed, vždy je presne jedno miesto voľné. Nikto neje na stojáka, ale treba si zobrať lupu, aby človek to jedno miesto našiel. Za desať minút som bol hotový. Zvyšné chleby som si zabalil do servítky. Pomyslel som si na hladné deti v Afrike. Tieto krajce budú mojím palivom až do večera.

Deň sa vliekol. Cvičil som. Jemnú motoriku. Hrali sme Agea. Ja som ako vždy hral za Lokiho. Myslím si, že takto som s myškou nakrúžil okolo 4 km. Asi o tretej poobede ktosi čosi na chodbe zakričal. Nikto nám však bohužiaľ neponúkol teplú vodu na čaj alebo kávu. To by sme sa začali s Tomášom strašne smiať: „Agent s teplou vodou!“ Namiesto toho sme pokračovali v Ageovi.

Večera bola medzi 18:00 a 18:30. Tomáš ma tentoraz prehovoril ísť na F-ko. Vraj tam častejšie majú aj viac než len vyprážaný syr, ktorý ma už prenasledoval aj v nočných morách. V konečnom dôsledku sa to hodne podobalo na obed, len namiesto knedle boli cestoviny a namiesto sviečkovej bolonská omáčka. Dalo sa to jesť, keď sa k tomu prirátal strúhaný eidam, krajec chleba a teplý čaj. Tentoraz rooibos! Wow!!! Zaprisahal som sa, že odteraz budem chodiť výlučne na F-ko.

A zase multiplayer. Neónka svieti, surfujeme, kecáme:

„Ty, Tomáš, prečo sa porno sharuje v adresároch ‘politika’ alebo ‘kultúra’?“

„Neviem, tak asi porno, péčko, pé, politika? A kultúra? Však je to audiovizálne umenie, nie?“

Za chvíľu prišiel údržbár a my sme sa čudovali, že ešte dnes. Pozrel sa do sprchy, kde bola zavesená pleseňnta, pôvodne biela, kedysi aj s protiplesňovou ochranou. S úsmevom na tvári som mu oznámil, že odtok je komplet vrece upchatý. Neveril mi. Pustil vodu. Keď zistil, že neodtiekol ani mililiter, vybral celý odtok a oznámil, že cez leto sa aj tak budú stúpačky rekonštruovať, vykoná sa dezinsekcia (odšvábi sa to) a celé sociálne zariadenia budú nové. Nemá zmysel sa s tým teraz babrať.

O polnoci sme zhasli svetlo. Neviem, kedy som sa zobudil, ale bolo to niekedy nadránom. Holuby sa opäť počali množiť, aby vajciami zaplnili svojpomocné hniezda na balkónoch internátov. Motorová píla s bezodnou nádržou. Môj každodenný budíček. Ani som nechcel vedieť, aký bude víkend.

Bol to vcelku pohodový dník bez väčších problémov. Mal som ešte našťastie zásoby štrúdle, ktorá bola naším najväčším dopingom. Žiadne noviny, žiadne karty, iba internet a intranet. Sme.sk som za deň prečítal asi dvadsať krát… Je utorok ráno a naposledy som sa sprchoval v piatok… ale na intráku som už druhý rok a do konca školy mi ostávajú iba tri…

„Nikto tu nevisí?“ Klasická otázka bacharov by sa na Šturáku dala zameniť za: „Nikto tu neskáče?“ O tom a o mojom ďalšom trápení na FM UK sa dúfam dočítate už v stredu… 10:30… Prepáčte za meškanie predchádzajúceho blogu… ale ruvem sa so životom ako sa dá. Opatrujte sa.

Teraz najčítanejšie

Tomas Tkac

Väčšine vecí sa rozumiem ako hus do piva a nikoho nenútim moje výplody čítať. Nikto o to aj tak nemá záujem (s výnimkou jednej reakcie Richarda S.), ale mne je to jedno, lebo si to tu beztak kompilujem len ako taký akýsi archív mojich myšlienok.