Denník študenta. Zakázali mi písať. Časť V
Štát minie na väzňa ročne viac než päťnásobok ako na študenta!
Najprv si prečítajte originálny text: Deník vězně. Zakázali mi psát. Část 5, ktorý ma inšpiroval. Pripomínam, že všetky osoby v príbehu sú fiktívne a podobnosť s realitou je čiste náhodná.
Dobrý deň, priatelia.
Dnes som vám prisľúbil piaty diel môjho Denníka študenta, ale bohužiaľ stalo sa niečo, čo ma donútilo vážne sa zamyslieť nad tým, či má vôbec zmysel ďalej písať. Je mi jasné, že sa moje spomínanie na časy strávené na vysokej škole nemusia každému páčiť, ale ani vo sne by mi nenapadlo, že sa ma niekto pokúsi zastrašovať a vyhrážkami prinútiť, aby som prestal písať…
Zakázali mi písať. Niekto ma vypátral podľa indícií na tomto blogu, zistil si moje aktuálne slovenské číslo a včera večer som mal záhadný telefonát z utajeného čísla, práve keď som písal piaty diel Denníka študenta. Bol to ten najhrubší ženský alt, aký som kedy počul:
„Haló?“
„Haló.“
„Haló?“
„No haló, haló…“
„No haló, kto je tam!“
„Csemé…“
„Čer-…ná?“
„Počúvaj ma, já si ťa vyzistím… ked já tebe chytím!“
Ani sa mi poriadne nepredstavila a začala zúrivo kričať niečo takéto:
„Če-če, počúvaj ma dobre, lebo len raz ty to poviem celé tebe súvisle, jasne? Si myslíš, že ty si nejaký hráč? Džon Bovi, to bol hráč! Rozumieš mi, čo ja chápem? Tukan.“
Potom mi povedala niekoľko vecí, z ktorých mi bolo jasné, že skutočne vie, kto som, kde bývam a pracujem. Vedela aj o Tomášovi:
„S kým ty tu kávu miešaš? Aký si vysoký? Aby som vedel, či mi stačí igelitka alebo komplet vrece… Ešte jeden diel napíšeš na ten Nočník N, pôjdeš dole, dám ťa zjesť nutriám, ty lobogo! Mal by si s tým fakt skončiť, ak ty na tvojom kompe naozaj záležý. Inak skončí s rozmláteným ksichtom rovnako ako ty!“
Tieto jej slová ma skutočne vzali. Nemôžem povedať, že mám strach. O seba rozhodne nie. Ale ak niekto, koho nepoznám, chce rozbiť môj počítač, zdroj 15 rokov dosiaľ nezálohovaných nostalgických spomienok a fotografií, tak ma to núti postupovať zodpovedne a príliš neriskovať. Aj keď to fakt nechápem, prečo niekomu vlastne prekáža, že píšem o tom, čo sa na dialo na vysokoškolských internátoch pred vyše 15 rokmi.
Hlas po chvíľkovej odmlke prešiel ešte o oktávu nižšie a pokračoval v ziapaní:
„Vieš, kto ti volá? Tu je Kraken… Ti hovorím, daj si ešte urobiť fajku, lebo je koniec! Chápeš??? Túúú-túúú-túúú…“
Premýšľal som, kto ma to vlastne chcel zastrašiť. Bolo divné, že hovorí v mužskom rode, ale konečne som pochopil, prečo sa snažila maskovať za muža. Prakticky už od počiatku som podozrieval jedinú osobu – tú Vieročku Cibákovie, ktorú netreba menovať. Šéfka katedry marketingu, ktorej sa treba vyhýbať na kilometer, ako nás raz varoval ktosi na cvikách z Finančného manažmentu.
Lenže ja som vždy ten múdrejší, ja nikdy nedávam na rady druhých, starších a skúsenejších.
Jediný raz, čo som s ňou do styku prišiel, bol som sa u nej pýtať sa na môj test z Marketingu. Dostal som FX a Marián, ten Švajčiar fajčiar, čo sa na škole objavil iba v januári, D. Neveril som, že to napísal lepšie ako ja, a tak som si chcel oba testy porovnať. S malou dušičkou som podišiel k čalúneným dverám ako na ordinácii OÚNZ. Klop-klop-klop:
„Dobrý deň, chcel by som vidieť svoj test z marketingu… ehm… čo som tam mal zle.“
„Ako sa voláte?“ s medovým pohľadom sa mi sladučko prihovorila.
Aká príjemná, milá pani. Mal som pravdu, všetci ma klamali:
„Tomáš Tkáč. A chcel by som si ho porovnať s Mariánovým. Nechce sa mi veriť, že by som ho napísal horšie ako on.“
V tom momente sa tá-ktorú-netreba-menovať premenila na legendárnu Erínyu, lícne vačky jej napuchli ako ropuche na prameni a vypustila zo seba ako parná lokomotíva krížená s Harabinom:
„VY-PAD-NI-TE!“
Nechem nikoho ohroziť (a už vôbec nie môj počítač), a preto dnes pokračovanie nebude. Najprv urobím všetko pre fyzickú bezpečnosť môjho miláššška a potom sa uvidí, či ešte bude niekedy nejaké nabudúce…
Opatrujte sa!
