Denník N

K výberovému konaniu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave

Niektoré výberové konania na Filozofickej fakulte UK v Bratislave sa stali terčom kritiky pre ich údajnú zmanipulovanosť. V článku na časť týchto obvinení reagujem a ukazujem, že kritika opodstatnená nie je.

Filozofická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave sa stala terčom kritiky v dvoch článkoch Miroslava Lacka, v ktorých sa čitateľom zdôveruje so svojimi neúspechmi vo výberových konaniach na slovenských vysokých školách (tutu). Na prvý z článkov som spolu s prorektorom univerzity pre vonkajšie vzťahy Radomírom Masarykom napísal reakciu. Druhý Lackov článok však dokazuje, že jeho autor je očividne rezistentný voči jemným náznakom kritiky a že dokonca má tendenciu kritizované aspekty prezentovať ako svoje úspechy.

V tomto texte sa preto ešte raz k tomuto prípadu musím vrátiť a priamočiaro napísať to, čo sme len naznačovali. Vyjadrím sa k dvom hlavným veciam. Po prvé, vysvetlím, že Miroslav Lacko nebol vhodným kandidátom na obsadzované pracovné miesto a že jeho protikandidátka bola v niektorých aspektoch lepšia a v niektorých iných zase nebola oveľa horšia. Po druhé, vysvetlím, že výberové konania na Filozofickej fakulte UK nie sú manipulované. Neočakávam, že Miroslav Lacko prijme jedno či druhé vysvetlenie. O to mi ani nejde. Ide mi skôr o to, aby ako protiváha jeho očierňujúcej kampane, ktorú robí – a možno bude robiť aj naďalej – proti Filozofickej fakulte UK, zazneli fakty v ich komplexnosti, nie iba tie z nich, ktoré Lacko uzná za vhodné prezentovať.

Budem ignorovať Lackove ironické, povýšené, miestami až znevažujúce poznámky na moju adresu či adresu mojich kolegov a kolegýň. Nevyberiem si podobný slovník, no budem vecný. Prirodzene, tým riskujem, že text bude napísaný nudne, nezáživne a pravdepodobne veľa čitateľov, ktorí ho aj začnú čítať, to skôr či neskôr vzdá. Vopred sa ospravedlňuje za dĺžku blogu, no ak sa majú veci objasniť dôkladne, treba na to zodpovedajúci priestor.

Miroslav Lacko svoju kampaň proti Filozofickej fakulte UK postavil na svojej osobnej skúsenosti s dvoma výberovými konaniami, ktoré sa konali v januári 2016 a v septembri 2019. Keďže vo funkcii dekana fakulty som od mája 2019, budem hovoriť len o druhom z nich. Na rozhodnutia, ktoré s ním súvisia, som mal priamy vplyv a motivácie, ktoré stáli za týmito rozhodnutiami, dokážem dobre opísať. Motivácie rozhodnutí, ktoré boli urobené v súvislosti s prvým výberovým konaním, nepoznám, a preto sa necítim kompetentný na to, aby som ich akokoľvek vysvetľoval.

Naposledy o Miroslavovi Lackovi

V septembri 2019 sa konalo výberové konanie na obsadenie miesta odborného asistenta na Katedre slovenských dejín Filozofickej fakulty UK. Výberové konanie bolo vyhlásené preto, lebo sa končil pracovný pomer s osobou, ktorá na tomto mieste pôsobila v predchádzajúcom období. Prihlásili sa doň dvaja kandidáti – pracovníčka, ktorej pracovný pomer sa končil, a Miroslav Lacko. Výberová komisia odporučila, aby miesto bolo naďalej obsadené doterajšou zamestnankyňou. V súlade s legislatívou som mal dve možnosti – buď pracovné miesto obsadiť osobou, ktorú odporučila výberová komisia, alebo miesto neobsadiť a vyhlásiť nové výberové konanie. Keďže odporúčanie výberovej komisie som považoval za správne, vybral som prvú možnosť. Za týmto rozhodnutím si aj naďalej stojím a tvrdím, že bola vybraná vhodnejšia uchádzačka.

Miroslav Lacko kontruje tým, že výberové konanie bolo zmanipulované, pretože sa jeho víťazom nestal on, teda kandidát, ktorý – podľa jeho vlastných slov – je oveľa kvalitnejší, keďže má zahraničné pracovné skúsenosti a na svojom konte má množstvo publikácií. V tejto časti blogu spochybním, že by Lacko v porovnaní s jeho protikandidátkou bol lepší.

Musím povedať, že Miroslav Lacko vo mne hneď od začiatku vyvolal zvedavosť, keďže dal o sebe vedieť naozaj vo „veľkom štýle“ tým, ako sa do výberového konania prihlásil. Keďže som s ním dovtedy nemal žiadny kontakt, jeho list, v ktorom sa oháňa orgánmi činnými v trestnom konaní, tvrdí, že výberové konania na fakulte sú bežne zmanipulované (pretože on mal vraj takú skúsenosť s jedným výberovým konaním), a hodnotí možných konkurentov, ma priviedol k tomu, aby som si jeho podklady detailne preštudoval.

Keďže išlo o výberové konanie na miesto odborného asistenta (teda vysokoškolského učiteľa), jedným dôležitým parametrom, ktorý sa pri uchádzačoch hodnotí, je pedagogická prax. Pri obsadzovaní miest vysokoškolských učiteľov sa pedagogická prax zvyčajne vyžaduje a aj v tomto výberovom konaní bola uvedená ako jedna z požiadaviek. Lackove pedagogické skúsenosti sú však minimálne. Jedinú skutočnú pedagogickú činnosť realizoval v rámci kurzu „Hospodárske problémy habsburskej monarchie v ranom novoveku“, ktorý v zimnom semestri akademického roka 2013/2014 odučil na Filozofickej fakulte UK. Okrem toho vo svojom životopise uviedol ako pedagogickú činnosť 8 individuálnych prednášok na rôznych seminároch a kolokviách. To sa však ako pedagogická prax hodnotiť nedá, nejde o súvislú činnosť a nie je ani jasné, aké bolo auditórium týchto prednášok. Dodávam, že Miroslav Lacko má minimálne pedagogické skúsenosti napriek tomu, že v súčasnosti pôsobí na dvoch univerzitách – od septembra 2016 je zamestnaný na Ostravskej univerzite a od novembra 2018 na univerzite v Jene.

Druhým dôležitým parametrom, ktorý sa štandardne posudzuje pri obsadzovaní miesta vysokoškolského učiteľa, je vedecká činnosť reprezentovaná najmä publikačnou aktivitou. V zozname literatúry, ktorý Lacko zaslal v prílohe žiadosti, figuruje 119 publikácií. Na prvý pohľad skutočne impozantné číslo vzhľadom na jeho vek, a preto sa na to pozrime podrobnejšie. (Dodávam, že Lacko ku každej publikácii priraďuje aj kód podľa nomenklatúry zavedenej vyhláškou MŠVVaŠ SR. Je len nepodstatným detailom to, že vo viacerých prípadoch kategorizoval publikácie chybne (napríklad ako FAI uvádzal to, čo by malo byť GII, alebo ako ADF kategorizuje to, čo by malo byť AED, a podobne). Keďže mi nejde o formálne detaily, od týchto nepresností odhliadam a budem používať Lackovu klasifikáciu, hoci miestami na nesprávne kategorizácie upozorním.)

Približne 60 z jeho 119 publikácií tvoria rôzne krátke odborné články v rozsahu 2-3 strán, recenzie, správy, bibliografie, prípadne ďalšie texty, ktoré neprešli recenzným konaním (ide o texty kategorizované ako Bxy, Exy, GII – namiesto „xy“ patria písmená podľa spomenutej nomenklatúry). Texty tohto druhu spravidla prinášajú len málo vedecky nových vecí. Vedecky relevantné výsledky sa spravidla uverejňujú v publikáciách kategórie Axy. Preto túto polovicu Lackovej publikačnej činnosti budem pri hodnotení jeho vedeckých výstupov ignorovať.

Druhá polovica zoznamu jeho publikácií je zaujímavejšia. Za osobitnú zmienku stoja štyri vedecké články v karentovanom Historickom časopise (kategória ADD) – vydáva ho Historický ústav SAV a Miroslav Lacko v ňom publikoval ešte v čase, keď na HÚ SAV robil doktorát, teda do roku 2015. Odvtedy neuverejnil ani jeden článok v indexovanom časopise (teda nemá inú publikáciu kategórie ADC, ADD, ADM, ADN). Túto vec spomínam preto, lebo indexované vedecké časopisy musia robiť recenzné konanie (databázy, ktoré ich registrujú, to vyžadujú a monitorujú) a časopisy, ktoré nie sú predátorské či inak pochybné, robia recenzné konanie kvalitne, býva spravidla anonymné, nezávisléobjektívne. V dobrom časopise sa jednoducho nestane, že uverejní všetko, čo do redakcie dostane. Práve recenzné konanie je nástrojom na oddelenie kvalitných a nekvalitných príspevkov a – hoci je to trochu zjednodušujúce – dá sa povedať, že čím vyššie je percento zamietnutých článkov, tým náročnejšie recenzné konanie sa v časopise realizuje. Inými slovami, ak vedec dokáže publikovať v časopisoch s vyšším percentom zamietnutých článkov, dá sa o ňom povedať, že jeho vedecký výkon je kvalitný, pretože prešiel prísnou selekciou. (Poznámka na okraj: netvrdím, že v neindexovaných časopisoch sa recenzné konanie nerobí alebo že nie je kvalitné.) K tejto téme sa o chvíľu vrátime.

Ak odhliadneme od spomenutých štyroch článkov kategórie ADD, ťažisko Lackovej publikačnej činnosti tvoria 2 monografie v spoluautorstve (kategória AAB), 5 vedeckých štúdií v rozsahu monografie (kategória ABB), 5 kapitol v monografiách (kategória ADB) a 37 vedeckých článkov v zborníkoch alebo časopisoch (kategórie ADE, ADF, AEC, AED, AEE, AEF, AFD). K tomu môžeme pripočítať aj odbornú knižnú publikáciu (kategória BAB) a 3 odborné články v rozsahu monografie (kategória BBB). Stále treba uznať, že ide o výrazný vedecký výkon. (Mimochodom, ani jedna z publikácií, ktoré Lacko zaraďuje do kategórie AAB, teda vedecké monografie, nespĺňajú formálne parametre monografie podľa spomenutej vyhlášky, a teda jednotlivé kapitoly by mali byť kategorizované iným spôsobom – to však nie je podstatné.)

Teraz menej pozitívna správa. Obidve monografie a tri z piatich kapitol v monografiách boli vydané Slovenskou spoločnosťou pre sociálne a hospodárske dejiny; štyri z piatich vedeckých štúdií rozsahu monografie a všetkých 11 vedeckých článkov v domácich časopisoch (ADF) boli uverejnené v ročenke Montánna história, ktorú zase z väčšinou vydala tá istá spoločnosť (resp. inštitúty, ktoré sú personálne prepojené s touto spoločnosťou; mimochodom, keďže Montánna história je ročenka, nespĺňa definíciu časopisu podľa spomenutej vyhlášky, a teda ide fakticky o zborník; preto aj Lackova kategorizácia publikačných výstupov nie je korektná – to však nie je podstatné). Aj viacero Lackových článkov iných kategórií ako Axy vyšlo prostredníctvom tejto spoločnosti, pričom celkový počet jeho prác uverejnených v Montánnej histórii je 34. (Aj publikácia kategórie BAB a dve z troch publikácií kategórie BBB boli vydané podobným spôsobom.)

Prečo spomínam Slovenskú spoločnosť pre sociálne a hospodárske dejiny a uvedenú ročenku? Nuž preto, lebo táto spoločnosť sídli v mieste trvalého bydliska Miroslava Lacka a jej mailová adresa je jedným z kontaktov na Lacka. Ročenku Montánna história Lacko vydáva, zostavuje a aj do nej autorsky prispieva. Tieto skutočnosti sme s Radomírom Masarykom uviedli už v našom blogu a Lacko na ne aj reagoval. Musím ich však spomenúť opäť, pretože Lacko nepochopil alebo nechcel pochopiť, čo sme tým naznačovali. Tieto fakty dokonca obracia vo svoj prospech – vraj dokladajú jeho schopnosť zháňať financie na svoj výskum v prostredí, v ktorom je štátne financovanie humanitných vied mizerné. Túto schopnosť Lacko možno má, ale je v tejto súvislosti irelevantná. (Na okraj dodávam, že Lacko následne urobí myšlienkový kotrmelec a poukazuje na nejaké problémy Filozofickej fakulty UK s financovaním publikačnej činnosti. Pracovníci fakulty podstatnú časť prostriedkov na vydávanie publikácií získavajú z grantov – teda zjavne majú rovnaké schopnosti ako Lacko – a okrem toho existuje fungujúci fakultný systém podpory vydávania publikácií.) Podstatné je totiž to, že jeho najdôležitejšie publikácie sú uverejňované spôsobom, ktorý negarantuje kvalitu, keďže umožňuje obchádzať nezávislé, objektívne, anonymné recenzné konanie. Ak je niekto autor, editor aj vydavateľ v jednej osobe, nie je možné nezávislosť dodržať. Editor časopisu alebo zborníka vyberá recenzentov na články – ako Lacko dokáže, že články, ktoré napísal, boli recenzované nezávisle, objektívne a anonymne? A ak je Lacko vydavateľ monografie, ako dokáže, že ju dá posúdiť nezávisle, objektívne a anonymne? Odpoveď je jednoduchá – nijako, nie je to totiž možné. Aby som bol presný – nejde teraz o to, že by tieto publikácie nemali recenzentov (majú ich, aspoň podľa údajov v tiráži), ale o to, že ich autor sám môže neobmedzene dohliadať na recenzné konanie. Mimochodom, zaujímalo by ma napríklad to, či Miroslav Lacko sám sebe odmietol uverejniť nejaký článok, pretože neprešiel recenzným konaním. Ešte stále to nie je problém? Vyhováranie sa na finančnú podvýživenosť humanitných vied je len odvádzaním pozornosti od podstaty. Existuje mnoho renomovaných časopisov vydávaných solídnymi vydavateľstvami, ktoré publikujú (dobre zrecenzované) príspevky bez toho, aby za to vyberali poplatok. Podobne existujú korektné vydavateľstvá, ktoré nepožadujú príspevok na uverejnenie monografie. Možno by stálo za námahu pripraviť výbornú štúdiu a uverejniť ju takýmto spôsobom.

Keď to zosumarizujeme a od pôvodného počtu si odmyslíme texty inej kategórie ako Axy a texty, ktoré boli publikované netransparentným spôsobom, zostane nám približne 30 článkov. Ani to nie je málo, ale už to také impozantné nie je. Lacko síce má 119 publikácií, no to dokazuje v prvom rade iba to, že veľa píše. To, že publikované články a monografie sú naozaj kvalitné, najlepšie preukáže nezávislé a objektívne recenzné konanie. Jeden či dva články vydané v prestížnych časopisoch svetovej úrovne alebo v renomovanom vydavateľstve, pre ktoré recenzné konanie nie je len formálna záležitosť, ale je naozaj dôkladné a nezávislé, by boli oveľa lepším dokladom kvality Lackovej vedeckej práce ako stovka publikácií. Žiadna z jeho publikácií nevyšla v renomovanom vydavateľstve alebo v inom indexovanom periodiku ako Historický časopis. A keďže Lacko publikuje spôsobom, akoby výsledky jeho vedeckej práce boli treťotriedne, nemožno sa čudovať, že kvantita jeho publikácií nemala pri rozhodovaní významnejšiu váhu. Na spresnenie dodávam, že netvrdím, že Lackove vedecké výsledky sú treťotriedne, ale iba to, že on sám ich zverejňuje spôsobom, akoby také boli.

Verím, že tento rozbor Lackovej publikačnej činnosti je už dostatočne podrobný a jednoznačný. Teraz urobme jednoduché porovnania s jeho protikandidátkou. Veď aj Lacko sa sťažoval na to, že v našom blogu sme kritizovali len jeho, no nepovedali sme, v čom je protikandidátka lepšia. V prvom rade treba povedať, že od Lacka je staršia asi o tri roky. Jej publikačná činnosť obsahuje 88 publikácií, čo je rovnako úctyhodný počet. Aj v tomto prípade odpočítajme publikácie iných kategórií ako Axy. Keďže tých je 62, zostane 26 publikácií vedeckého charakteru, z čoho sú dve monografie (kategória AAB), jedna vedecká štúdia rozsahu monografie (ABB) a 23 ostatných vedeckých článkov.

Táto hodnota je síce menšia ako počet Lackových publikácií, ale vzhľadom na to, že ide o pracovníčku, ktorá má 34 rokov, ide o nadpriemerný výkon. Pozrime sa aj na ďalšie súvislosti. Miroslav Lacko má v podstate luxusné podmienky na písanie svojich diel. Nemusí sa zaoberať výučbou a skúšaním študentov, teda vecami, ktoré práve jeho protikandidátka robila a robí. Nemusí sa zaoberať ani vedením záverečných prác, štátnicami a podobne, čo takisto jeho protikandidátka robí, a teda prichádza o čas, ktorý by mohla venovať písaniu vlastných prác. Nemusí robiť žiadnu administratívu na katedre či v odborovej komisii, čomu sa jeho protikandidátka opäť nevyhne. No a napokon – nemusel absolvovať materskú dovolenku na rozdiel od jeho protikandidátky. Ak toto všetko zoberieme do úvahy, tak 26 publikácií kategórie Axy, ktoré Lackova protikandidátka uverejnila, je plne porovnateľných s jeho publikačnou činnosťou. Keď zohľadníme všetky tieto faktory a pripočítame k tomu aj nezanedbateľné pedagogické skúsenosti aj ďalšiu doterajšiu kvalitne odvedenú prácu, ani zďaleka nemožno hovoriť, že Lacko bol jednoznačne lepší kandidát.

Naozaj mal Miroslav Lacko vyhrať vo výberovom konaní? Mali sme sa zbaviť pracovníčky, ktorá vôbec nebola podpriemerná, mala skúsenosti a svoju prácu vykonávala kvalitne a zodpovedne? Mali sme ju sankcionovať za to, že kvôli plneniu množstva iných povinností nenapísala vyše sto článkov, ale má ich o niečo menej ako Lacko? A nebodaj sme jej mali vyčítať, že počas materskej dovolenky nestihla písať vedecké texty? Naozaj sme namiesto nej mali prijať človeka, ktorý nepreukázal, že by bol schopný lepšie vykonávať celý komplex činností spojených s miestom odborného asistenta? Osobne mám v zápornej odpovedi na všetky otázky jasno a tvrdím, že išlo o dobré, zodpovedné a opodstatnené rozhodnutie. Členovia výberovej komisie a aj ja osobne sme si vyslúžili nevyberané ataky od Miroslava Lacka za to, že sme takéto rozhodnutie urobili. Tieto ataky vypovedajú skôr niečo o ich autorovi ako o tom, že by výberové konanie bolo netransparentné alebo zmanipulované.

Výberové konania na Filozofickej fakulte UK

Výberové konania na Filozofickej fakulte UK prešli v ostatných rokoch zmenami, ktorých celkovým cieľom je zvýšenie ich kvality. Od októbra 2019 boli zavedené ďalšie dôležité opatrenia – a niektoré ďalšie sa zavádzajú aj v týchto dňoch – s cieľom nastaviť personálnu politiku na fakulte tak, aby pedagogický aj vedeckovýskumný výkon všetkých vysokoškolských učiteľov a výskumných pracovníkov dosahoval vysokú kvalitu.

Prirodzene, personálna politika na vysokej škole sa nedá robiť „hurá spôsobom“, napríklad okamžitými výpoveďami pre tých, ktorí nie sú v niektorých parametroch dostatočne výkonní. Naráža to nielen na pracovnoprávne prekážky, ale mohlo by to ohroziť aj realizáciu študijných programov, čo by malo zase vážny dopad na študentov.

V niekoľkých bodoch zhrniem tie opatrenia z ostatných mesiacov, ktoré považujem za najdôležitejšie. Viaceré z nich sa uplatňujú od októbra minulého roka, niektoré sa používajú aj dlhšie.

a) Výberové konania na obsadenie miesta vysokoškolského učiteľa alebo výskumného pracovníka sa vyhlasujú len v prípade, že miesto je potrebné obsadiť. To napríklad znamená, že ak sa končí pracovná zmluva so zamestnancom, ktorý nebol výkonný, a ak jeho pedagogické povinnosti môžu prevziať iní pracovníci katedry, tak sa výberové konanie nevypíše. Pracovné miesto zanikne a nevytvorí sa ani len priestor na to, aby takýto zamestnanec sa mohol opätovne uchádzať o túto pozíciu. Dôležité je to napríklad v prípade výberových konaní, do ktorých sa prihlási len jeden človek – ten, ktorý pracovné miesto doposiaľ obsadzoval. Boli zavedené aj viaceré ďalšie podmienky určujúce vyhlasovanie výberových konaní.

b) Bol stanovený maximálny strop na dĺžku praxe, ktorá sa môže vo výberovom konaní požadovať. Otvára sa tým priestor na to, aby predovšetkým v prípade miest odborných asistentov neboli mladí ľudia diskvalifikovaní nezmyselnými požiadavkami na dlhoročné pôsobenie na vysokej škole. Dĺžka praxe sa totiž môže zneužívať ako efektívny prostriedok „betónovania“ existujúcich pracovných zmlúv, čomu sa takto zabraňuje.

c) Ako dekan v ostatných mesiacoch zasahujem do obsahu požiadaviek na vypísanie výberových konaní tým, že odstraňujem príliš špecifické požiadavky na odborné zameranie kandidátov na obsadzované miesto. Prirodzene, špecifické požiadavky je možné eliminovať len do tej miery, do akej sa to nedotkne nárokov na odborné zameranie z hľadiska zabezpečenia výučby potrebných predmetov, resp. riešenia projektov.

d) Výberové komisie sú zostavované tak, aby žiadna strana nemala dominanciu. Výberové komisie na obsadenie miest vysokoškolských učiteľov, funkčných miest docentov a profesorov a miest výskumných pracovníkov sú päťčlenné a tvoria ich dvaja zástupcovia vedenia (prodekani), dvaja členovia katedry, pre ktorú sa výberové konanie organizuje, pričom jedným členom je spravidla vedúci katedry a druhým iný člen katedry, ktorý je vedeckou a pedagogickou osobnosťou, a jeden člen pochádza z inej katedry príbuzného zamerania. (V prípade obsadzovania miest vedúcich katedier je mechanizmus trochu iný, výberové komisie sú sedemčlenné a ich zloženie je modifikované tak, aby bolo v súlade s príslušnou legislatívou týkajúcou sa obsadzovania miest vedúcich zamestnancov.)

e) Boli zmenené niektoré interné organizačné záležitosti týkajúce sa výberových konaní tak, aby boli čo najefektívnejšie a rozhodovanie bolo čo najkvalitnejšie. Ide o súbor rôznych menších alebo väčších organizačných zmien, vrátane zmien v personálnom oddelení. Boli takisto zavedené vnútorné predpisy týkajúce sa výberových konaní, ale aj ďalších súvisiacich oblastí.

f) Uchádzači o pracovné miesto nepredkladajú len podklady o svojom doterajšom pôsobení, ale deklarujú aj to, aký budúci výkon dosiahnu, ak pracovné miesto obsadia. Deklarujú napríklad to, aký kvalifikačný postup uskutočnia, aký bude ich publikačný výkon, o aké granty sa budú uchádzať a podobne. To považujem za dôležité najmenej z dvoch dôvodov. Po prvé, umožní sa tak porovnávanie perspektívnosti jednotlivých uchádzačov o to isté pracovné miesto medzi sebou. Po druhé, pri ďalšom výberovom konaní, na ktoré sa úspešný uchádzač z predošlého konania prihlási, je možné kontrolovať, ako splnil svoje záväzky, a dajú sa z toho vyvodiť dôsledky.

g) Monitoruje sa pedagogický aj vedecký výkon pracovníkov fakulty, a to aj s cieľom získať dostatočne bohaté dáta o ich doterajšom pôsobení, čo je dôležitý podklad pri rozhodovaní o tom, či uspejú v ďalšom výberovom konaní. Tento nástroj funguje dlhšiu dobu, no teraz je doplnený o nový aspekt, a to stanovenie minimálnych požiadaviek na výkon vo vybraných oblastiach. Jedným z účelov tohto nástroja je, prirodzene, aj jeho využitie z hľadiska personálnej politiky na fakulte.

h) Napokon spomeniem ešte jednu vec, ktorá síce nemá charakter systémového opatrenia, ale ide o môj záväzok, ktorý som aj pri niektorých príležitostiach na fakulte verejne deklaroval. Konkrétne, ak akákoľvek výberová komisia odporučí na obsadenie pracovného miesta osobu, ktorá z hľadiska doterajšieho, ale aj prisľúbeného budúceho výkonu, nie je zárukou dostatočného a kvalitného výkonu, pracovné miesto zostane neobsadené a bude vyhlásené nové výberové konanie.

Výberové konania na Filozofickej fakulte UK nie sú manipulované. A už vôbec sa nedá hovoriť o tom, že by systém výberových konaní na fakulte bol nastavený netransparentne. Svedčia o tom napríklad aj prípady výberových konaní, v ktorých sa doterajším pracovníkom nepodarilo uspieť a boli namiesto nich vybraní iní uchádzači z externého prostredia. A svedčí o tom aj to, že z viac ako stovky výberových konaní, ktoré sa na fakulte každoročne organizujú, len tie, na ktorých sa zúčastnil Miroslav Lacko, sú niekým považované za pochybné. (Len krátka poznámka na okraj k výberovému konaniu na obsadenie funkcie vedúceho katedry archeológie, ktorý Miroslav Lacko spomína vo svojom druhom blogu: Pozícia vedúceho katedry je viac manažérsko-administratívna ako pedagogická alebo vedecká. Vedúci katedry by mal vytvárať priestor pre členov katedry na ich kariérny a osobnostný rast, podmienky na ich vedeckú prácu a optimálne pedagogické pôsobenie. V tomto výberovom konaní išlo o voľbu spomedzi dvoch kandidátov, ktorí už internými zamestnancami fakulty boli, takže diskriminácia osoby z externého prostredia neprichádza do úvahy. Niektoré údaje z otvoreného listu, na ktorý sa Lacko odvoláva, neboli celkom presné. Konkrétne ide o to, že zo sedemčlennej výberovej komisie víťaz dostal len štyri hlasy, čo síce stačí, no svedčí to o tom, že komisia nebola ani zďaleka jednotná – a nebola ani nikým zmanipulovaná. Mimochodom, jej členmi okrem iných boli traja vedúci iných katedier, ktorí na svojich pracoviskách dosiahli výborné výsledky, čo je podľa mňa dostatočne dobrá kvalifikácia na to, aby vedeli posúdiť kandidátov na rovnakú pozíciu. Po tomto výberovom konaní som bol vystavený rôznym tlakom a lobingu a aj nový vedúci katedry čelil a čelí nepriateľstvu z viacerých strán. Zatiaľ môžem povedať, že – napriek tomu, že išiel do funkcie, ktorá bola preňho nová – svoju prácu vykonáva zodpovedne a významne sa zaslúžil o riešenie niektorých skutočne vážnych problémov. Spomenutím tohto výberového konania Lacko zjavne strieľal naslepo, ale symptomatické je to, že sa asi neunúval overovaním okolností a faktov.)

Treba si uvedomiť, že pri výberovom konaní sa nerozhoduje len o konkrétnom uchádzačovi, ale akékoľvek rozhodnutie v tejto oblasti má dopad na príslušné pracovisko, jeho výskumný profil a projekty, realizáciu študijných programov, študentov a podobne. Preto je naivné myslieť si, že kvalitu a transparentnosť výberových konaní možno dosiahnuť jednoduchým súčtom kvantitatívnych parametrov jednotlivých uchádzačov a automatickým výberom uchádzača s vyšším počtom. Preto sú výberové konania komplikovanou záležitosťou a pravdepodobne nikdy sa nebude dať povedať, že majú ideálnu podobu a výsledky. To však asi ani nie je dôležité – podstatné je to, aby sme prostredníctvom nich skvalitňovali fakultu. Ide o proces, ktorý je dlhodobý. V prípade Filozofickej fakulty UK sa ho aj darí realizovať. Od tohto konštatovania ma neodradia ani zlomyseľné úškrny a poznámky, ktoré sa tak ľahko dajú robiť bez hlbšej znalosti pomerov, podmienok a súvislostí.

Prirodzene, netvrdím, že všetko je ideálne a že niet čo zlepšovať. V tejto úlohe sa bude pokračovať aj naďalej. Vnútorné nedostatky personálnej politiky sa pokúšame eliminovať, len čo sa v nejakej podobe odhalia. Vo všetkom sme však okrem iného limitovaní aj nastavením externého prostredia. Ide o tému na samostatné úvahy, no aspoň telegraficky uvediem niekoľko dôležitých vecí.

a) Metodika financovania vysokých škôl nie je stabilná, nie je nastavená dlhodobo a jej parametre sa z roka na rok menia podľa vopred nepredvídateľných ad hoc rozhodnutí. To nie je prostredie, v ktorom sa dajú bez problémov robiť zásadné a zodpovedné dlhodobé rozhodnutia, vrátane rozhodnutí v personálnej oblasti. Rozvoj vysokej školy je limitovaný horizontom najbližšieho rozpočtového obdobia. Akákoľvek vážnejšia štrukturálna zmena na vysokej škole alebo na fakulte si vyžaduje niekoľko rokov na implementáciu a niekoľko ďalších rokov na preverenie jej efektívnosti. Z tohto hľadiska by bolo vhodné, aby rámcové parametre metodiky boli známe najmenej na dve funkčné obdobia vopred.

b) Prekážkou môžu byť v niektorých prípadoch pracovné zmluvy až do dosiahnutia veku 70 rokov. Nejde pritom len o pozície docentov a profesorov, ale aj odborných asistentov, asistentov, lektorov a výskumných pracovníkov, ktorí ešte v minulosti získali pracovnú zmluvu na neurčito. V týchto prípadoch sa nedá využívať nástroj výberových konaní.

c) Pracovnoprávna legislatíva vo verejnej sfére je pomerne ťažkopádna a aj v prípade pracovných zmlúv na dobu určitú nie je veľa možností na promptnejšie radikálne riešenie nedostatočného alebo nekvalitného výkonu v prípade pracovníkov, ktorí pôjdu do ďalšieho výberového konania až o niekoľko rokov.

d) Nastavenie odmeňovania prostredníctvom platových tabuliek a súvisiacich predpisov (o osobnom ohodnotení) má svoje výhody, ale aj nevýhody. Skutočne výkonní a renomovaní pracovníci s významnými medzinárodnými výsledkami nemôžu dostávať výrazne vyšší plat, keďže je definované maximálne osobné ohodnotenie. Vďaka tomu sme platovo nekonkurencieschopní s pracoviskami v západnom zahraničí z administratívnych dôvodov (a samozrejme aj z finančných dôvodov, pretože na konkurencieschopné platy v rozpočte nemáme).

Okrem týchto faktorov sú, samozrejme, aj ďalšie ťažkosti, o ktorých na tomto mieste písať nebudem. Uvádzam ich len na ilustráciu toho, že personálna politika na vysokých školách a fakultách sa nevytvára v prostredí, ktoré by bolo ideálne. Napriek tomu všetkému si dovolím povedať, že zodpovedné manažmenty vysokých škôl a fakúlt dokážu hľadať spôsoby, ako systém vylepšovať aspoň v rámci nastavených hraníc.

Poznámky na záver: 1. Na príprave tohto blogu sa nepodieľalo žiadne PR oddelenie ani žiadna iná zložka fakulty alebo univerzity. Napísal som ho sám počas víkendu. 2. Vopred sa ospravedlňujem všetkým, ktorí sa zapoja do diskusie k tomuto článku, že na diskusné príspevky nebudem reagovať. Denník N totiž umožňuje diskusiu len po prihlásení sa prostredníctvom Facebooku. Profil na Facebooku nemám a nebudem si ho ani zriaďovať. Na konštruktívne pripomienky a kritiku však veľmi rád odpoviem prostredníctvom emailu.

Teraz najčítanejšie