Denník študenta. Kto to nezažil, nikdy to nepochopí. Časť VI

Najprv si prečítajte originálny text: Deník vězně. Kdo to neprožil, nikdy to nepochopí. Část 6, ktorý ma inšpiroval. Pripomínam, že všetky osoby v príbehu sú fiktívne a podobnosť s realitou je čiste náhodná.

Priatelia, tak som opäť tu! V siedmom dieli sa dostanem na zmodernizované zrekonštruované Atriáky a ešte predtým, v tejto časti, sa mi konečne podarí odubytovať sa. Nezastavili ma pritom ani vyhrážky, ktoré som dostal uplynulý týždeň. Najprv som si založil účet na Gúgli a potom som si založil aj dáta do Gúglu a na Uandrájv. Keď to pôjde takto ďalej, tak si založím aj moje prstene do záložne a nebodaj si ešte založím aj rodinu, keď už som v takom švungu.

Najdôležitejšie však je, že sa už nebojím a ani môj noutbuk sa nemusí. Viem, kto ma chcel zastrašiť a prečo, teda aký mala motív. Už spočiatku mi boli divné jej jeho frázy ako:

„Si myslíš, že ty si nejaký hráč?“

Či

„S kým ty tu kávu miešaš?“

Keď som si v hlave neskôr premietal celý ten podivný rozhovor, uvedomil som si, že variť alebo miešať kávu v našom vtedajšom študentskom slangu znamenalo drviť multiplayera, odobne ako naši bratia Česi hovoria pařit. A potom ešte:

„Vieš, kto ti volá? Tu je Kraken…“

A tu mi konečne zaplo. Veď mi to sám povedal! Kraken!! Age of Mythology!!! Miro…

Jeho asi doteraz prenesmierne škrie, ako som ho kedysi prevalcoval s Fire Giant + Ballista combo, že po ňom neostal ani jediný villager.

On, čo sa hrdil, že každého porazí, ma vtedy začal obviňovať z podvádzania. Že používam cheaty, že so mnou už nikdy nebude hrať… ale že ho to bude srať až dodnes, to by mi ani na um nezišlo. A práve preto by mal mať strach skôr on – a síce že mu zase natrhnem riť v nejakej on-line stratégii.

Budíček bol o siedmej. Raňajky nie 15 minút po budíčku, ale 45, veď komu sa chce vyhrabať z postele, obliecť sa, obuť sa, ísť na WC, umyť sa, vyjsť na chodbu, zistiť, že turbovýťah je zaseknutý medzi jedenástym a dvanástym poschodím, manuálne roztiahnuť dvere na tejto kobke smrti, vyškrabať sa do kabínky, rovnako ručne dvere zatlačiť, stlačiť prízemie, dúfať, že sa výťah rozbehne, prísť do bufetu, vystáť si šóru, kúpiť si instantnú kávu 3v1 a biele rožky (po tom, čo mali vypredané grahamové), zistiť, že nemajú sardinky, vrátiť sa na izbu, zavariť si čaj, zobrať si hrniec, ísť do kuchynky, vrátiť sa na bunku, vybrať párky z chladničky, opäť prejsť sto metrov do kuchynky, zistiť, že si človek zabudol zápalky, vrátiť sa na izbu, hľadať zápalky, zaklopať susedom, vypýtať si zapaľovač, ísť na kuchynku, zistiť, že zapaľovač nefunguje, vrátiť sa na bunku, konečne nájsť zápalky, ísť na kuchynku a uvariť si párky?

Suché rohlíky, jeden párok, horčica od spolubývajúceho za ten druhý párok a po tom celom pobehovaní na kuchynku a späť už iba teplá, nie vriaca káva v ešuse.

Keď som to nazval kávou, tak som teraz hodne, ale strašne moc a neskutočne klamal. Nikdy som nepil výluh z vajglov, čo šudenti odhadzujú do litrových PET fliaš na terasách a balkónoch (bolo mi zle od žalúdka len pri pohľade na ne), ale tekutina, čo ločkala v ešuse, sa na to podobala ako zafarbením, tak aj vôňou zápachom a chuťou. Už som pochopil, čo značí to 3v1 na obale. 3 vajgle na 1 porciu. Vylial som to do radšej do hajzla, lebo som sa bál, či odtok sprchy nie je opätovne upchatý. Pri dlhovlasých plešivejúcich spolubývajúcich na bunke človek nikdy nevie… Asi by sa ich aj zišlo popísať, že?

Taká zmeska, všehochuť. Ten prvý bol Maďar, kdesi od Topoľníkov (pardón, Nyárasdu). Aj by sa patrilo, veď na Slovensku žije 10% spoluobčanov národnosti maďarskej a dovtedy som poriadne ani jedného naživo nestretol. Vyzeral mladší ako v skutočnosti bol (17 rokov) a od štyroch rokov vraj trpí cukrovkou. Ja mám v rodine cukrovkárku 1. typu, čiže tuším, čo to je za údel. Tak som sa ho empaticky spýtal, či mu to neprekáža:

„Nieee… Celý život tak žijem.“

Iný život ani nepozná, ako štvorročný si nič nepamätá. To však nebolo všetko. Tento mal zvláštnu slabosť pre maďarský folklór. Konkrétne tým myslím hudbu. Presnejšie povedané, jednu mp3-ku, kde sa dokolečka v texte opakuje Magyarország (alebo to bolo jediné slovo, ktorému som rozumel?). Loop vo Winampe. Dve hodiny. Na plné pecky. Horšie to snáď už ani nemôže byť! Prosím! Veď ja som nikoho nezabil!!!! Keď kamsi po tých dvoch hodinách odišiel (a počítač nechal bežať!), tak som porušil všetky pravidlá súkromia a po ďalšej hodine som ho normálne na hulváta vypol ja.

No pecka. A to som mu ešte nepovedal, že som zo Žiliny. Veď by to nerozchodil. Alebo ja.

Ďalší spolubývajúci bol akýsi chlapík z Rimavskej soboty, ktorý si našiel miesto na intrákoch po známosti, alebo sa aj prihlásil na nejakú potratovú školu, ale v skutočnosti prišiel do Blavy makať na fuškách. Viem, že to znie, ako keby to bol jeden z našich spoluobčanov a verte mi, keby ste ho počuli, taký dokonalý rómsky prízvuk som od bieleho ešte nepočul, ale skutočne to bol gádžo. Gádžo, ktorý mal veľmi realistický pohľad na Rómov a bral ich tak ako každého iného človeka. Rovný s rovným.

No ale späť k raňajkám. Skončil som pri vylievaní kávy vývaru z vajglov do sprchy záchoda a to isté urobil aj Tomáš. Asi o desiatej som počul z chodby ako niekto kričí:

„Čaute čuráci!“

Povedal som si, ako nám ten pondelok rýchlo utiekol. Prišiel spolubývajúci, ktorému sa začína škola až v utorok. Len pred chvíľkou sme raňajkovali a už je večer. Pozreli sme sa s Tomášom na seba a postavili sme sa ku dverám, čakajúc, čo z toho bude. Dvere sa otvorili a… dostali sme makové buchty od Dušanovej mamy. Dozvedeli sme sa, že musel sadnúť už na ranný vlak, lebo poobede má… telesnú. Panebože, to je čo, základka?!? Tiež sme sa dozvedeli, že buchta bude pre každého tentoraz len jedna, mama nestihla napiecť viac, takže si ich máme šetriť. Ďalší šok. V pondelok sa na večeru obvykle napráskame do puknutia makovými buchtami alebo štrúdľou od Dušanovej mamy.

Pred dvanástou sme išli na obed, zase vyprážaný syr, ale so sebazaprením sa dal zjesť, hlavne že bol k nemu teplý rooibos. Nudili sme sa až do večera, žiadny internet, žiadny intranet. Na záchode som dnes po tom syre čítal Scottovho Ivanhoea v pôvodnom znení bez titulkov už asi štvrtýkrát. Vyberám piaty Harmasan a premýšľam o tom, že by som mal začať šetriť. Bidet, na ázijský spôsob.

Na večeru som zjedol buchtu a zapil vodou, pretože po toľkých výletoch na WC človeku aj poriadne vyhladne. Potom vyčistiť zuby a šup do postele. Až Tomáš zhasne, dúfam, že začne poriadna búrka z tepla. Na to teraz myslím. Inak máme zase smolu.

Máme ju!

Noc je pokojná a holuby sa bezstarostne rozmnožujú. Ja čumím do tmy s myšlienkou, že zajtra konečne začnem písať seminárku. Je pondelok, noc a ja ju mám odovzdať zajtra. Som na intráku zavretý už osem dní a dosiaľ som nenapísal ani čiarku. Jediné plus je to, že som už prešiel kampaň v Ageovi, takže žiadne výhovorky.

Je ráno, utorok, pol šiestej. Tie holuby sa už nedali dlhšie vydržať. Vykonať potrebu, umyť tvár a zase zuby. Už ma jeden bolí. Spať ďalej sa skrátka nedá. Nie však pre ten zub, lež pre tie holuby.

Raňajky sú klasická rozcvička, prečo asi vyzerám tak fit, že áno… Aspoň niečo :-) Vo vestibule je veľký pohyb. Čakám, čo sa deje. Ktosi si to vraj včera večer hodil zo 14. poschodia. Nešťastná láska alebo čo. Mne treba ísť k zubárke. Vážne uvažujem aj nad tým 14. poschodím.

O 10:30 som s malou dušičkou zaklopal na dvere ambulancie. V čakárni to vyzerá ako keby štrnganie kľúčmi a Nežná boli len snom. Okná s drevenými rámami a rozbitou výplňou, cez ktorú prefukuje, dvere s čalúnením ako v psychiatrickej ambulancii a vedľa lavičiek s rozožratou koženkou a vyčuhujúcim molitanom tróni na hlodavcami rozhryzenom linoleu neskutočne hlučný kompresor. Jeho metodická práca podmieňuje hororové výkriky tlmene sa šíriace spoza dverí ordinácie.

Aby som svoju myseľ zamestnal, začal som čítať nápisy a odkazy na stenách. Našiel som tam veci ako:

Peter, milujem ťa, tvoj Jano.

Alebo:

Nástup 13.9.2004 – výstup 13.6.2010, MIŠO – TRENČÍN

To bol asi medik. Zubná čakáreň, šesťročné štúdium… Ďalšie boli od pacientov:

Bol som tu aj ja a už nechcem.

SKAPEM OD NUDY!!! (ten bol nejaký podozrivo smelý)

ĽÚBIM ŤA NORIKA AJ NAŠE DETI… (a tento zase zjavne predposratý)

…a tak ďalej. Niektoré odkazy sa ani nedajú reprodukovať, lebo hoci papier znesie všetko, ale Pravidlá blogera určite nie.

Krátkou pred dvanástou som vošiel dovnútra:

„Ch-ch-chcel by som to umŕtviť…“ nesmelo habkám, keď mi oznámila, že mi ide vŕtať kaz.

„Ale čo, čosi znesiete, však ste chlap, nie? Dnes tí študenti nič nevydržia, minule mi tu jeden odpadol…“

No ďakujem, že mi hovoríš. Na anestézii som nástojil čoraz viac.

„Ale je to drahé!“ varuje ma doktorka.

„Koľko?“

„Sto korún!“ Aha, takže dva doláre. Toľko som v Amerike zarobil za 20 minút.

„Ja to zaplatím!“ nadšene sa ponúkam.

„Nie, nemôžem vám to umŕtviť,“ rezolútne ukončuje debatu doktorka, „lebo potom mi nebudete vedieť povedať, kedy vás to bolí, a to ja potrebujem vedieť!“

Koniec diskusie. Moje protesty nepomohli.

„No vidíte, neodpadli ste,“ usmieva sa na mňa po trištvrtehodine neprerušovaného hluku kompresora z čakárne. Ako som mohol odpadnúť, keď som ležal v kresle, kua, logika… Že som tam skoro od bolesti umrel, to ju vôbec nezaujíma.

Dvadsať minút mi trvalo, kým som sa s nedokrveným mozgom dobatkal späť na moju celu izbu. Spolubývajúci mi medzitým ako maródovi priniesol obed. Putoval zase do záchoda. Doktorka mi povedala, že nemám dve hodiny jesť. Za tie dve hodiny by to bolo na nerozoznanie od pomyjí. Teda vyzeralo to ako pomyje už teraz, ale o dve hodiny by to tak aj chutilo a po tom plávajúcom nekvalitnom stuženom tuku v polievke v studenom vývare z kuchynských handier mi teda rozhodne duša nepišťala.

Čakali sme v šóre na odubytovanie. Konečne prišla tá chvíľa! Na izbe sme si predtým vyzliekli paplóny a podušky a celé sme to aj s posteľnou bielizňou zaniesli na sklad cez celú chodbu na duhom konci suterénu. Tam som poprosil tetušku, aby mi podpísala ubytovací preukaz. Bola slušná, dala mi aj štempel a mohli sme sa ísť odubytovať. Myslím, že mi bola povedomá z mojej prvej návštevy, keď som si robil posmechy z erárnej lampy, práve preto som sa jej radšej nepripomínal.

Prišli sme na chodbu a zaradili sa do šóry pred ubytovacím. Pohľad na hodinky mi dal vedieť, že aby sme stihli posledný večerný vlak z Bratislavy do Žiliny, máme na to tak triapol hodiny. Dúfal som, že nám to bude stačiť.

V rade som stretol jednu kočku zo strednej, ale o dva roky mladšiu. Spýtala sa ma, či náhodou nie som zo Žiliny. Prikývol som. Čo tu študujem? Manažment, povedal som, ale že nie som na to zrovna hrdý.

„Prečo?“

„Tak u nás sú prijímačky vedené takýmto spôsobom: ‘Vidíte to BMW?’ ukazuje dekan auto zaparkované pred budovou školy rodičovi, ‘keď bude moje, váš syn tu vyštuduje.’ Ale ja som nikoho nepodplatil,“ chytro dodávam. „Čakáme s kamarátom na odubytovanie.“ Snáď to nebude dlho trvať.

Konečne za hodinu prišlo aj na nás. Išiel som ako prvý. Bola tam len jedna mrcha, respektíve len jedna tetuška. Neprekvapilo ma to. Odovzdať kľúč, prijať zálohu, odovzdať ubytovací preukaz, podpísať potvrdenie o odubytovaní, potom šiel Tomáš. Po podpísaní potvrdenia som ešte odovzdal čestné prehlásenie o vyrovnaní všetkých podlžností. Neskutočne nádherný pocit! Po troch rokoch na intrákoch prvýkrát kedy čakanie a byrokracia pri odubytovávaní zabrali menej ako poldruha hodiny!!! Vychutnával som si to.

P.S.: V ďalšej časti sa ocitnem v jednej izbe 2,5 x 5 metrov s dvoma študentami a jednou mačkou. Jeden je informatik a druhý študuje astronómiu, ale chce vstúpiť do Smeru, aby si po škole pohodlne našiel teplúčke miesto v banke, lebo slovenská veda… veď viete. Tomu sa vraví dobrá partia!

Opatrujte sa.