Denník N

Čtu si čínské verše a usrkávám vodku

Rusi, medvede, víchrice aj filozofia: zápisky zo samoty v sibírskych lesoch

Francúzsky spisovateľ a cestovateľ Sylvain Tesson sa v roku 2010 rozhodol, že chce stráviť nejaký čas na samote, a tak rušný parížsky život vymenil za chatu pri Bajkalskom jazere v rezervácii Bajkal-Lena. Najbližšia dedina 120 km, najbližší sused päť hodín peši na sever. Bez pušky a so zásobou 60 kníh prežil na chate v sibírskej samote pol roka. Pri Bajkalskom jazere bol prvýkrát v roku 2003 a už vtedy začal túžiť vrátiť sa tam, do ticha pod stromy. Po siedmich rokoch sa mu sen splnil.

Žiadne príjazdové cesty, nikto naokolo. Lovil ryby, rúbal drevo, veľa čítal, sledoval ako plynú dni. Chodil na výpravy po horách, k ľadopádom, bivakoval, a keď sa roztopili ľady, kajakoval. Opíjal sa s návštevami, aj sám. Skúmal, čo s ním spraví samota, ticho a priestor. Zažil tam zimu aj leto, šťastie, beznádej, pokoj. Každý deň si zapisoval, čo mu napadlo a toto sú jeho zápisky.

Tak rôznorodé, ako rôznorodé sú pocity človeka, ktorý sa odrazu ocitne sám uprostred hôr. Píše, že pokiaľ budú existovať chaty v hlbinách lesov, stále je nádej, a o pár strán ďalej, že masy utekajúce pred svetom do lesov nie sú riešením. Je zbabelec, keď tak sám urobil, aby sa po večeroch opíjal sám pri ohni a filozofoval? Je egoista, keď si vychutnáva krásny večer na brehu jazera, hoci dobre vie, že krása svet asi nezachráni?

„Poryvy ničí čelo lesa. Cedry v první linii schytávají všechny rány. přes vrcholky létají utržené větve. Vichřice se snaží urvat stromy i s kořeny. Vítr je smutná síla: snaží se marně. Sledovat takové zběsilé řádění živlu z tepla u kamen je jedna z definicí civilizace. Večer se pomalu opíjím.“

Rozmýšľa o druhoch ľudskej povahy, o konverzácii v sibírskych lesoch, o ruskej povahe, o tom, že samote sa nič nevyrovná (a že k dokonalému šťastiu mu chýba len to, že sa o to nemôže s nikým podeliť). Píše o medveďoch, o rozhovoroch s miestnymi, o tom, ako je túra v nekončiacom sivom mrholení továrňou na spomienky. Komentuje Schopenhauera, opisuje hmlu vznášajúcu sa ráno nad jazerom, rozmýšľa o pocite vnútornej slobody aj o povahe ruského človeka. „Věrni ruské zásadě, podle níž nás nic – ani válka, ani exodus – nesmí připravit o posezení u čaje, trávíme hodinu podpalováním několika větviček nacucaných vodou.“

A pritom je vlastne veľmi vtipný a jeho zápisky sú výbornými postrehmi zo života. „Vzal jsem si s sebou Kierkegaardovu Nemoc k smrti, jejíž četbu nedoporučuju nikomu, kdo by se s ní musel zavřít v dešti do chaty.“ A inde: „Tesson znamená francouzsky střep, tedy fragment čehosi, co bylo. Ve svém tvaru uchovává vzpomínku na lahev. Střep by podle toho mohl být bytost tesknící po ztracené jednotě, hledající nový svazek s Všehomírem. Tedy to, co tady dělám, když se opíjím v lesích.“

Opisuje, ako bojuje s vlastnými besmi, aj akú radosť prináša kŕmenie psov. Ako sa naučil sedávať pri okne a pozerať sa von, aj ako chutia ryby z jazera. Od opisov silných víchríc či mohutného praskania bajkalského ľadu, ktoré ho po nociach budí, sa plynule presúva cez zamyslenia o šialenstve vznikajúce na osamelých meteorologických staniciach, jednoduchú radosť zo sledovania stôp líšky či kŕmenia sýkorky, dojmy z prečítaných kníh, až po umývanie okien vodkou. V konečnom dôsledku je to naozaj výborné čítanie, ktoré je prekvapivo ťažké pustiť z ruky. „Má chata je daleko a já nic nevím“ – ruské přísloví vzniklé v tajze.

„Občas mě popadne chuť nedělat nic. Už hodinu sedím u stolu a sleduju postup slunečních paprsků po ubruse. Světlo zušlechťuje vše, co ozáří. Dřevo, ořízky knih, střenky nožů, křivku obličeje i času, který běží, a dokonce i zrnka prachu ve vzduchu. Být zrnkem prachu v tomhle světě není vůbec nic bezvýznamného. Vida, zajímám se o prach. Březen bude dlouhý.“

– – –

Sylvain Tesson – V sibiřských lesích (z fr. originálu Dans les forêts de Sibérie preložil Tomáš Havel, Garamond 2019)

Teraz najčítanejšie

Ivana Krekáňová

Outside
The storm clouds gathering,
Moved silently along the dusty boulevard.

They are driven by a strange desire
Unseen by the human eye
The carnival is over